A l’è mej avèine doe

Stampa questo copione

Ethan Frome


comédia an doi att ëd

Dino Belmondo

tajà, giontà, strafognà, toirà e soagnà da

tremagi

(pos. SIAE 106397)


Personaggi:

Giuseppe Poretti

GIU

Luisa, sua seconda moglie

LUI

Rita, figlia di Giuseppe

RIT

Leone Cussotti, socio di Giuseppe

LEO

Filomena, sua moglie

FIL

Placido, loro figlio

PLA

Avv. Enrico Poretti, fratello di Giuseppe

ENR

Agnese, cameriera di casa Poretti

AGN

La commedia è ambientata a cavallo tra la fine degli anni ’70 e l’inizio degli anni ‘80. La scena riproduce il grande salotto-soggiorno di una residenza signorile appena fuori città; una porta ad un lato; un corridoio, in fondo alla scena, da su una grande vetrata apribile, con balaustra, oltre la quale si vede la cima di qualche albero, dato che la stanza si trova al primo piano della villa; l’ambiente è abbastanza ricco ed arredato con gusto: divano, poltrone, tavolino, telefono e così via. La parete di fondo è dominata dal ritratto di una donna accigliata e severa, che dovrebbe assomigliare visibilmente a Rita; sotto al quadro, un altarino con fiori e candele.


1° ATTO

SCENA I – Il risveglio

(LUI – AGN – RIT – FIL – LEO)

(È PIENO GIORNO; SUONA IL CAMPANELLO; ATTIMO DI SILENZIO; IL CAMPANELLO RIPRENDE A SUONARE A LUNGO; SI SENTE LA MUSICA DI UNA RADIO AD ALTO VOLUME)

LUI:     (D.D.) Agnese, a l’han sonà! (ATTIMO DI SILENZIO; IL CAMPANELLO TRILLA NUOVAMENTE A LUNGO; D.D.) Agnese, bòja fàuss! Va a deurbe, ch’a l’han sonà! (ENTRA DALLA CAMERA DA LETTO; INDOSSA UNA ELEGANTE VESTAGLIA; RIMANENDO IN SCENA GRIDA VERSO L’ESTERNO) Agnese! Ma ‘ndoa ch’it ses finìa? (LA RADIO SI SPEGNE)

AGN:  (ENTRA dalla cucina CON UNO STRACCIO IN MANO) A l’ha ciamame, madamin? (SUONA DI NUOVO IL CAMPANELLO)

LUI:     Ma it lo sente nen, ël ciochin? A l’è mes’ora ch’a son-a! Su, va a deurbe. I peuss pa ‘ndè mi… (ALLUDENDO ALL’ABBIGLIAMENTO) Parej…

AGN:  Subit, subit… A j’è la banda dël paìs ch’a l’è tuta la matin ch’a son-a e as capiss pì gnente… i j’era ‘ncamin ch’i butava l’aròst an sël feu…

LUI:     E già… e la radio?

AGN:  Eh… i j’era stofia ‘d sente mach sempre la banda e alora… (CAMPANELLO)

LUI:     Dài, dài, cor a deurbe! (AGNESE ESCE E LUISA SI RIVOLGE SEMPRE VERSO L’ESTERNO, DALLA PARTE DELLE CAMERE) Rita… (DOPO UN ATTIMO CHIAMA Più FORTE) Rita!

RIT:     (D.D.) Sono in bagno!…

LUI:     Fa ‘n pressa… dësbreuite, che ‘ncheuj i l’oma torna j’anvità… dài, ch’a l’è tardi!

RIT:     (D.D.) Ma che tardi… se non sono ancora le nove!

LUI:     Ma i l’oma ‘ncora ‘n baron ëd ròba da fè! (MENTRE SI CONSUMA QUESTA BATTUTA, SI ODONO DELLE VOCI ESTERNE)

FIL:     (D.D.) Ma come, madama a l’è ‘ncora nen aussà? Come a sarìa a dì? (ENTRA SEGUITA DA AGNESE; È LA CLASSICA BENESTANTE PROVINCIALE) A lo savìa ch’i sarìa rivà prima dël sòlit, no? I l’avìa da portè la torta… (SI VOLTA CERCANDO IL MARITO) Leon! Ma ‘ndoa ch’a l’è torna ficasse chiel-là?

LEO:   (ENTRA CON MOLTA CALMA, CON IL PICCOLISSIMO PACCO DELLA TORTA IN MANO) E ‘ndoa ‘t veule ch’i sìa? I son sì, no? (SARCASTICO) Tacà ai tò cotin…

FIL:     (AD AGNESE) E anlora? Sta madama a riva o no?

AGN:  Sì, sì…A l’è ‘ncamin a vestisse… a riva subit…

FIL:     Vist, ch’i l’avìa rason mi? S’a l’è ‘ncamin a vestisse, a veul dì ch’a l’era ‘ncora cogià!… Pa vera, Leon?

LEO:   (SEMPRE CON RASSEGNAZIONE) Sì, Filo…

FIL:     (AD AGNESE) A venta ch’it sappie che mi, come ch’i sento ‘l galucio, i sauto giù dal let… pa vera, Leon?

LEO:   E cò a l’ha dite stamatin ël galucio, per fete ‘n-nervosì parej?

FIL:     A l’ha nen dime gnente, badòla! (ALLUDENDO AD AGNESE) E sta atent come ch’it parle, davanti a la servitù! (RIPRENDE IL DISCORSO, CON OSTENTATO DISTACCO) A l’ha cantà! Tute le matin, come ‘l sol as leva… ël galucio a canta… e mi i sàuto giù dal let!

LEO:   (CON CANZONATORIA ALLUSIONE) E i sarìa mi, ‘l tò galucio?

FIL:     Galucio ti? Ti ‘t ses un capon ansarì! It cante giùsta quand it ariesse a scapè ‘n moment dal mè contròl… per campè giù quaiche cichèt da stermà… Ël galucio ver a l’è n’autr afé… Come ‘l ciochè a son-a ses ore… ël galucio a canta…

LEO:   A lo monta tute le seire… Ma i ciamo mi che dë bzògn a j’è da dësvijesse così prest tute le matin… Mi i durmirìa volontè ‘ncora ‘n pòch… Nòssignòri! A spalanca tut e fin ch’a son nen tuti ‘n pé a romp…

FIL:     (LO INTERROMPE E LO RICHIAMA CON ESAGERATA SEVERITà) Leon! Fa nen ël cretin!

LEO:   (CONCLUDENDO LA FRASE) …le giargiatole!

FIL:     A l’è tuti vojàutri, pitòst, che a la sèira… tutti leoni… e a la matin…

LEO:   (SEMPRE BONARIO) Fa mach ël piasì… cambia rima!

FIL:     Già… chi dorme, non piglia pesci!

LEO:   A beh… per lòn it l’has rason, eh… Stamatin i l’hai ancrosià Steo, col-là ch’a va sempre a pëschè, e i l’hai ciamà-je: “Anlora, Steo, stamatin it l’has ciapà gnente?” E chiel: “Sì, ch’i l’hai ciapà! I son restà ‘ndurmì… parej i l’hai ciapà mia fomna con n’autr!”

FIL:     (GLI STRAPPA DI MANO IL PICCOLO PACCO DELLA TORTA E LO CONSEGNA AD AGNESE) Tò, ten sossì!… Costa a l’è na torta ch’i l’hai fait mi per monsù. (CON ORGOGLIO) A l’è na galuparia ‘d pasta fròla con la marmlada ‘d mòre. It la servirass peuj a la fin dël disnè. Pa vera, Leon?

LEO:   Le mòre i l’hai cujì-je mi: i son fin-a sgrafigname tuti i brass… Passiensa fesse sgrafignè da na bela mòra…

FIL:     Ma sentlo mach… ma s’it l’has già ‘n pé ant la tomba!

LEO:   (FACENDO GLI SCONGIURI) Ma va ‘n pòch an sla beata! A venta ch’it sappie che lòn ch’a conta a l’è lë spirit… e ‘l mè spirit a l’è sempre giovo!

FIL:     A l’è la materia ch’a l’è veja e consumà!… Va ‘n pòch a fete scrive, va… che ti lë spirit it lo treuve mach pì ‘nt la branda!

AGN:  (GUARDANDO IL PACCHETTO PREOCCUPATA) Ma… scuseme, eh… a l’è nen ch’a smija ‘n po’ tròp cita… sta torta… per ses person-e?

FIL:     Ma gnente d’aututt! A la fin dël disnè i saroma già tuti bej pien!… E peuj… it lo sas nen che tròpi doss a ruvin-o la linea? Guard-me mi… (FA UN GIRO SU SE STESSA) Mi i mangio mai ëd doss… Pa vera, Leon?

LEO:   It na mange mai… pòchi! A basta ch’ai pòrto j’autri!… Fame ‘l piasì, va… Guard-la lì… (ACCOMPAGNANDO LA FRASE COL GESTO ROTONDO DELLE DITA) …tra parentesi!

FIL:     Piant-la lì ‘d fè ‘l fòl! Per tant ch’it sappie, i l’hai l’istess pèis ëd la “Lollo”!

LEO:   Già… mach che chila ij pèis a j’ha spatarà ant ij pòst giùst!

FIL:     (AD AGNESE) E ‘l cavajer Porèt? A j’è o a j’è nen?

AGN:  No, madamin… I l’hai sentù ch’a disìa ch’a duvìa ‘ndè dal nodar… peuj a fè qualche spèisa… e peuj a sarìa tornà a ca… Scusè-me ‘n moment… i vado a portè ‘n cusin-a sto “bendidìo”… Con lòn ch’a pèisa, i son fin-a straca! (ESCE)

SCENA II – Il battibecco

(FIL – LEO)

FIL:     (CON DISGUSTO, GUARDANDOSI INTORNO) Già!… Ant ësta cà a j’andarìa na dòna come mi!

LEO:   Per fene còsa?

FIL:     (INVESTENDOLO) Per fè còsa? Prima ‘d tut, via subit ësta serva!

LEO:   E cò a l’ha la serva ch’a va nen?

FIL:     Cò a l’ha? Ma it l’has nen guardala?

LEO:   (CON SODDISFAZIONE) Per guardéla, i l’hai pro guardala! Da sota, da dzora, davanti e darera… (ACCOMPAGNANDOSI CON GESTI PLATEALI) e a më smija che…

FIL:     (NON LO ASCOLTA) Ma it l’has nen vist che ròba… tuta piturà… i cotin ch’ai quato pen-a la vergogna… A fa fin-a scheur…

LEO:   A mi am fa pa scheur.

FIL:     Ma come, at fa nen scheur? Ma guarda chila e peuj guard-me mi! (FA UN ALTRO GIRO SU SE STESSA) It faso sens?

LEO:   Ormai i son abituame…

FIL:     It l’has mach sempre da dì ‘d tavanade… Mi i son conservame bin…

LEO:   Eh… al brusch!

FIL:     Ma cò ‘t dise, balengo! Guarda che i l’hai pi nen vint ani… epura…

LEO:   (DIVERTITO) E gnanca pi tranta! I duvrìa portete a Salussi, a la “mostra dell’antiquariato”! I pijerìo ‘l prim premi!

FIL:     Piant-la lì… tuta ‘nvidia! Guard-me bin… i son “longilinea”…

LEO:   Ah sì? I chërdìa ch’it fùisse ‘d Volpian!

FIL:     It parle pròpi mach perché it l’has la lenga ‘n boca, là! Quand it l’has piame i j’era giovo come l’aj… sensa gnun-a esperiensa… come it l’has vist-me… “mi hai circuita”!

LEO:   Ma fame mach ël piasì, ch’i l’hai gnanca avù ‘l temp da dì “beh” ch’i son trovame davanti al prèive… “nel bel giorno di venerdì diciassette dell’anno bisesto!… Anno bisesto, anno funesto”!

FIL:     Però la dòte it l’has pijala!

LEO:   It peule capì! It sas cò a l’ha dame ‘d dòte tò pare? Na damigian-a ‘d vin… e per gionta, brusch!… Mai vist un rancin parej!

FIL:     Ma s’a l’è nen vera… e come i ‘ndasìo d’acòrdi, pen-a marià…

LEO:   Euh… come ‘l sambajon con la bagna càuda!

SCENA III – Gli ospiti

(LUI – FIL – LEO – AGN)

LUI:     (ENTRA VESTITA IN MODO FINE ED ELEGANTE) Oh, iv ciamo scusa… ceréa madamin… ceréa monsù Cossòt… (SALUTANO A SOGGETTO) Ma seteve, prego… (SI SIEDONO) Ma… come mai i vëddo nen vòstr fieul Placido?

FIL:     A l’è na sorprèisa… Placidin stamatin a son-a ‘nt la banda dël pais… perché ‘ncheuj a l’è ‘l dì dla féra, e a van a sonè per la strà… sotà ca dla gent… a sa bin… as costuma parej…

LEO:   Tut per bate la catòlica…

FIL:     A vniran ëdcò a sonè ‘mbelessì… an onor ëd monsù Porét!

LEO:   Oh che bel! Speroma mach che Pinòt a tarda nen…

FIL:     (INTANTO SI È AVVICINATA ALLA BALCONATA SUL FONDO E GUARDA VERSO IL GIARDINO) Ah, che bele pansè… che reuse profumà... Certo ch’i l’eve ‘n giardin… E che òrt! (TRASOGNATA, COME SENTENDONE IL PROFUMO) Con tute cole verdure…

LUI:     I veule ch’i calo giù ‘n moment a vëdde ‘l giardin?

FIL:     Oh, sì! Magara peuj i foma ‘dcò ‘l gir ëd l’òrt, eh?

LEO:   A scapiss… con le reuse as fa pa la salada…

FIL:     (GLI LANCIA UN’OCCHIATACCIA, MA NON PERDE LA SFACCIATAGGINE) E già… parèj magara i pijo doe feuje ‘d panansëmmo…

LEO:   Mi i speto sì, s’ai riva Pinòt.

FIL:     (DECISA) Ti it ven-e con mi! La fomna a deuv sempre stè con ël marì.

LEO:   E chi a lo dis?

FIL:     I lo diso mi! Ma se fin-a ij president a son sempre compagnà da la “first lady”!

LEO:   E bin, mi veuj nen esse president. (MA INTANTO SI AVVIA CON GLI ALTRI; SUONA IL CAMPANELLO)

LUI:     (SI FERMA E SI RIVOLGE AD ALTA VOCE VERSO L’ESTERNO) Agnese! A l’han sonà! Noi i ‘ndoma ‘n moment ant ël giardin! (POI, A FILOMENA) St’ani la campagna a l’è pitòst an ritard…

LEO:   Eh, i lo sai… ‘dcò mia fomna a l’è ritardà… (ESCONO, MENTRE AGNESE VA AD APRIRE)

SCENA IV – Il goffo

(AGN – PLA)

AGN:  (ENTRA, CREDENDO DI ESSERE SEGUITA DA PLACIDIN) Ch’a s’acòmoda, ch’a ven-a pura, ij sò a son andàit un moment ant ël giardin… (SI VOLTA, NON VEDENDOLO VA IN FONDO, RIMANE IN SCENA E DICE, VERSO L’ESTERNO) Ma su… ch’a ven-a avanti… a smija un ch’a va a paghè le impòste… su, coragi… (PLACIDIN ENTRA VESTITO CON L’UNIFORME DELLA BANDA MUSICALE ED UNO STRUMENTO TIPO TROMBONE O GRANCASSA, CHE LO IMPACCI ALQUANTO) Ma dài, ch’a sia nen timid… ch’as seta… (VEDENDO PLACIDIN CHE RIMANE IMMOBILE, SPOSTA UNA SEDIA A CENTRO PALCO, POI LO PRENDE CON DECISIONE PER UN BRACCIO, LO TRASCINA DAVANTI ALLA SEDIA E LO FA SEDERE PREMENDOGLI CON FORZA LA SPALLA)

PLA:   (MASSAGGIANDOSI LA SPALLA) Ahia!… A l’ha fo-fo-forame…

AGN:  (STUPITA) Ma… mi i l’hai foralo?

PLA:   (CONTINUA A MASSAGGIARSI LA SPALLA, MA SORRIDE STUPIDAMENTE) Ah, no… a l’è co-co-colpa mia… i son mi ch-ch-ch’i l’hai butame la ca-ca-camisa neuva e fo-fo-forse i l’hai nen ga-ga-gavà tu-tu-tuti ij gu-gu-gucin.

AGN:  (GATTONA) Se a vnisìa da mi, i jë gavava tuti, ij gucin…

PLA:   Qua-qua-quand i cambio p-p-peuj torna la ca-ca-camisa i la cia-cia-ciamo…

AGN:  E ch’am disa, monsù Placidin: i l’hai sentù dì ch’a tartàja quasi pì nen... a më smija nen vaire...

PLA:   Ah, beh... qua-qua-quandi ch’i veuj, i l’hai pro il sistema da pa-pa-parlè bin...

AGN:  E come ch’a fa?

PLA:   Eh… ij bu-bu-buto ‘l savon a le pa-pa-paròle e lor a sghìo ch’a l’è ‘n pi-pi-piasì!

AGN:  A l’è butasse ‘l savon an boca?

PLA:   Di-di-diav!… no, no… n’autra ròba…

AGN:  (CIVETTUOLA) E adess… ch’a l’è vnùit ambelessì… e ch’a tartàja pì nen… còsa ch’a veul da mi? (GLI SI AVVICINA MOLTISSIMO)

PLA:   (MOLTO IN DIFFICOLTÀ) Mi-mi-mia mama!

AGN:  (C.S.) E còsa a veul da soa mama?

PLA:   Na rò-rò-ròba… personal… ta-ta-ta… ta-ta-tant pe-pe-personal…

AGN:  E sta ròba lì… pe-pe-personal… mi i l’hai nen?

PLA:   Ah, beh… i sai p-p-pa…

AGN:  Ma soa mama adéss a l’è ‘n mes a le fior… i peuss nen giutelo mi, con la ròba pe-pe-personal?

PLA:   A di-di-dipend…

AGN:  A sarìa a dì?

PLA:   La f-f-f… la fa-fa-fa…

AGN:  Fòrsa, monsù Placidin… ch’a fasa con calma…

PLA:   La fa-fa-farfala!

AGN:  Perché? Soa mama a vòla? (APRE E CHIUDE LE BRACCIA COME ALI)

PLA:   Ma n-n-no… nen la fa-fa-farfala… vò-vòla vò-vòla… la fa-fa-farfala dël cro-cro-cro… cro-cro-crovatin… (INDICA I DUE ESTREMI DELLA CRAVATTA CHE EFFETTIVAMENTE PENZOLANO DAL SUO COLLETTO)

AGN:  Euh, beh… s’a l’è mach per lòn… ch’a lassa fè da mi. (SI AVVICINA A PLACIDIN, CHE RIMANE SEDUTO E SI CHINA PER FARGLI IL NODO) Im lo faso sempre, con l’autra divisa! (PLACIDIN SI RITRAE) Ma ch’a staga ‘n po’ ferm! I lo mangio pa…

PLA:   No, no… ch’am sa-sa-sagia mach! (AGNESE NON RIESCE; SI SIEDE IN GREMBO A PLACIDIN; LUI SI ALZA DI SCATTO) Ahia!… (SI GIRA VERSO IL FONDO E SI COMPRIME IL BASSOVENTRE CON LE GAMBE COMICAMENTE INCROCIATE)

AGN:  Còs a l’è rivàje?

PLA:   I l’hai truvà n’autr gu-gu-gucin…

AGN:  Oh, pòr Placidin… E ‘ndova ch’a l’ha foralo?

PLA:   Ambelelà!

AGN:  Ambelelà… ‘ndova? Ch’am fasa vëdde… (PLACIDIN SI RITRAE, COMICAMENTE TIMIDO) Su, adess ch’a ven-a sì, ch’i deuvo pijelo da darera…

PLA:   Andova ch’a veul pi-pi-pijelo?

AGN:  Da darè… A venta ch’i fasa ‘l grop come s’im lo fèissa a mi… da davanti i riesso nen… i son nen bon-a…

PLA:   Per mi… ch’a lo pi-pi-pija ‘ndova ch’a veul!

AGN:  (FA SEDERE PLACIDIN E SI METTE DIETRO PER FARE IL NODO) Monsù Placidin…

PLA:   Oh?

AGN:  (FALSAMENTE INGENUA) Placidin… mi i lo vëddo ch’am guarda sempre, quand i pijo ‘l sol an sla trassa…

PLA:   No… a l’è ch-ch-ch’i studio… gua-gua-guardo ‘nt ël veuid… im co-co-concentro…

AGN:  As concentra ant ël veuid?

PLA:   Come la co-co-consèrva ‘d tomatiche! (AGNESE HA FINITO IL NODO E LO ACCAREZZA SOTTO IL MENTO) Am gatìa la ghërzaméla!… (SI ASCIUGA I SUDORI) Bòja che caud!

AGN:  E già… a l’è mars ëd sudor… a l’è bagnà come ‘n pipì… a duvrìa ‘ndè a ca a fesse ‘n bel bagn frèid!

PLA:   (CHE HA PRESO PIÙ CONFIDENZA) I podrìo fe-fe-felo ‘nséma… caud…

AGN:  Adiritura… Su, adess ch’a vada… ël grop al l’ha. (QUASI LO SPINGE FUORI) Ma prima ch’am disa na paròla gentila… a mi am piaso tant le parolin-e dosse… carin-e...

PLA:   (DAL FONDO, VICINO ALL’USCITA, LA GUARDA SORRIDENDO, CON UN ATTIMO DI TIMIDEZZA; POI SI DECIDE) Neirassa! (VIA)

AGN:  (RIDE) Che tipo!…

SCENA V – L’avvocato

(ENR – AGN)

ENR:  (ENTRA COME SE POCO PRIMA SI FOSSE SCONTRATO CON L’USCENTE PLACIDIN) Bòja fàuss! Ma chi a l’è col teremòt? A l’ha dame n’arbiton, che a momenti am manda ‘n tèra!

AGN:  A l’è Placido, ël fieul dij Cossòt.

ENR:  Bel faseul ch’a l’è vnùje fòra da sti cossòt!

AGN:  Ma nò… i vurìa dì… ël fieul ëd monsù e madama Cussotti.

ENR:  Sì, sì, i l’avìa capì… a smijava ch’a ‘ndèissa a la carica…

AGN:  Come mai così prest, avocat?

ENR:  (RECITA, SCHERZOSAMENTE MELODRAMMATICO) Eh… staneuit i l’hai nen podù sarè euj…

AGN:  Come mai?

ENR:  I pensava a ti!

AGN:  (LO CONOSCE BENE E STA ALLO SCHERZO) Chiel a l’ha mach sempre veuja dë schersè…

ENR:  Paròla d’avocat!

AGN:  Ah, sì! Bela paròla!

ENR:  (SI INGINOCCHIA ESASPERANDO I TONI) Agnese, mi per ti… i son dispòst a abandonè mia fomna…

AGN:  As capiss… a l’è nen marià… Ma chiel a fa parèj pròpi con tute?

ENR:  (SI RIALZA) Mach con cole bele come ti. Se a son brute… via! Un càuss ant ël darè! (FA IL GESTO DI DARE UN CALCIO)

AGN:  Ah, certo ch’a l’ha na bela opinion ëd le dòne, chiel… ch’a guarda ch’a j’è ‘dcò d’autre qualità bin amportante, neh… l’onestà, per esempi…

ENR:  Uh, per carità… Im ricordo, na vòlta, ant un process, ël pressident a l’ha ordinà: “Le dòne oneste a son pregà ‘d seurte!”… A l’è gnanca surtijne un-a, a va bin? E ‘l pressident: “Alora adess ch’a seurto tute j’autre!”

AGN:  Ebin, mi i son n’ecession!

ENR:  (Si siede) Ma fame ‘n po’ ‘l piasì, dai… I l’hai viste, ‘t sas, con col pivel…

AGN:  Quandi?

ENR:  Vaire vòlte.

AGN:  Con un brun, grand, tut rissolin?

ENR:  No.

AGN:  Ah, con col maire, cit, biond?

ENR:  No.

AGN:  Un robust, con ij cavej longh e la barba?

ENR:  No. Ma cò a l’è, un censiment?

AGN:  Un ross, lentiginos, con ël nas a patata?

ENR:  Col-lì, pròpi! Ma a l’è brut come la neuit…

AGN:  (RIDE) Ma a l’è carià ‘d sòld!… A l’è ‘l fieul dël panatè. I lo trato bin perché am da sempre ij croissant fresch per monsù Pinòt, sò fratel… ch’ai piaso tant…

ENR:  (SI RIMETTE IN GINOCCHIO) Ebin, mi i son carià ‘d debit e i son nen bon a fé da mangè. It veule scapè con mi?

AGN:  (CON MALIZIA) Beh… chiel per mi a l’è ‘n po’ tròp… stagionà!

ENR:  (SI RIALZA, SCHERZOSAMENTE INDIGNATO) Ma alora it veule ch’im ofènda! Ricòrd-te, che se mi i son nen giovo, a l’è mach perché i l’hai pi nen vint’ani!

AGN:  (C.S.) Beh… a l’è peuj nen pròpi da campè via… a sa difend-se bin, come… surgelato… (ENRICO SI MOSTRA OFFESO) e peuj con cola ciancia… anche se sò fratel a dis ch’a l’è mach n’avocat da divòrsi…

ENR:  E a l’ha rason! (SI ATTEGGIA COME SE DOVESSE TENERE UN IMPORTANTE COMIZIO)It deuve savèj che mi i veuj fè l’avocat mach per le bele sgnore! I veuj nen savèine ‘d difende coj quatr maramao per tirèje fòra da ’n galera! Mi i difendo le fomne contra ij marì, le protéte contra ij protetor, le servëtte contra ij padron, le fije contra ij genitor… specialment quand ij padron o ij genitor a son come mè fratel!

AGN:  Sò fratel adess a j’è nen, ma s’a veul ij ciamo soa sgnora…

ENR:  I preferisso sempre parlè con mia cugnà… ma adess i l’avrìa pròpe da manca ‘d mè fratel… andova ch’a l’è ‘ndàit?

AGN:  Dal nodar, peuj a passava a pijè j’antipast an gastronomia, le paste… perché ‘ncheuj i l’oma torna j’anvità…

ENR:  Tuti ij Cossòt al “gran completo”!

AGN:  Centro!

ENR:  E chissà che ‘d mance ch’a pija ‘ncheuj la cambrera!…

AGN:  Ma che mance… s’as lavo gnanca, per nen consumè la pel… Ch’a pensa che ier madama Filomena a l’ha dame ‘n biet da mila…

ENR:  E ‘t lamente?

AGN:  As capiss! A l’era fàuss! A ven-o mach sì per ampinisse la pansa, per cheuje ‘d verdura e per vëdde se a riesso a combinè ‘l matrimoni ‘d so fieul Placidin con soa ‘nvoda Rita…

SCENA VI – Il nòcciolo

(LUI – AGN – ENR)

LUI:     (ENTRA CON DELLA VERDURA IN UN CESTINO) Agnese, fa ‘l piasì, pòrta sossì a madamin Filomena.

AGN:  Subit, madamin. (PRENDE IL CESTINO ED ESCE)

LUI:     (ACCENNA AD USCIRE, MA VEDE ENRICO E GLI VA INCONTRO) Oh, ciao, Enrico…

ENR:  Cara cugnadin-a… i miei omaggi! (SI BACIANO AMICHEVOLMENTE SULLE GUANCE)It ësmije pròpi na contëssa! (LE BACIA UNA MANO) Madame…

LUI:     Beato ti, ch’it ses sempre alégher!

ENR:  Ma già: (DECLAMA) “Il ieri è passato… il domani non mi interessa!” (TORNA A PARLARE NORMALMENTE) Però ‘ncheuj am anteressa ‘l doman ëd mia ‘nvoda Rita e ‘d tò ‘nvod Gustavo.

LUI:     A propòsit… come a sta Gustavo? As treuva bin ant l’ufissi?

ENR:  Bin? Benissim!… A l’è ‘n fieul a pòst… a sa lòn ch’as toira… a l’è mach ses mèis ch’a travaja lì da mi, ma a l’ha già pià confidensa con tut… e a smija ch’a l’abia pijà na bela confidensa ‘dcò con mia ‘nvoda Rita… Mi i lo sai ch’as vëddo, a van al cine ‘nsema, a van a balè… ‘nsoma, a filo. A filo perfetament. E da part mia, per lòn ch’i peuss, ij giuto e ij dago na man, perché tò ‘nvod Gustavo a l’è ‘n bel fieul e as farà strà… e toa… “figliastra, nonché mia nipote” a l’è na fiëttin-a con ij fiòch e le frange… as veulo bin e còs it veule ‘d pì… (ASSUME UN ATTEGGIAMENTO RISOLUTO) E ‘ncheuj mi i son ëvnù sì pròpi per parlè a sò pare, tò marì e mè fratel!

LUI:     (PREOCCUPATA) Mah… a më smija nen pròpi ‘l dì pì adat… con ij Cussotti a a disnè…

ENR:  Am piaserìa savèj quand ch’a mangio a ca soa, coj articiòch!…

LUI:     E peuj stamatin, con Pinòt, i l’hai avù na cita discussion… parland ëd Giulietta… ij Cussotti a l’han conossù la prima fomna ‘d Pinòt, e mi i lo sai già ch’as perderà nen ocasion per esaltè le dòti dla bonanima…

ENR:  An confront a le toe debolësse… it peule capì, che alegrìa!

LUI:     Ah, guarda… tuti ij dì pes… Fin-a a taula, as parla nen d’autr che ‘d cola dòna… ëd come a l’era brava… e bela… e le soe virtù…

ENR:  E ti?

LUI:     E mi… S’im cambio la vesta, i son tròp ambissiosa… S’im la cambio nen i son na faussa modesta… S’i parlo i son na ciaciaron-a… S’i stago ciuto i son muson-a… S’i rijo i son legera… S’i rijo nen i son sostnùa… E lì sempre: «Ma Giulietta a fasìa, ma Giulietta a disìa, Giulietta a l’era sì, Giulietta a l’era là…»

ENR:  (SEMPRE ALLEGRO) Guarda lì… sòn a capita a vurèisse mariè con ij vidov… E Rita?

LUI:     Per carità… It duvìje éss-je quandi ch’a l’ha savù che soa fija a veul nen savèine ‘d Placidin Cossòt… e come a la trata da ‘ntlora… A propòsit dij Cossòt! I l’hai lassaje ‘nt l’òrt!

ENR:  Va, va ‘d corsa s’it veule nen trovè mach pì d’erba! Sta tranquila che mi i riesserai a riportè la pas pì completa an famija e mè fratel a cambierà idéa… con le bon-e o con le grame!

LUI:     Rusè mach nen, eh… almeno vojautri! (ESCE)

SCENA VII – La promessa

(ENR – RIT)

ENR:  (SI SIEDE E COMINCIA A LEGGERE UN GIORNALE)

RIT:     (ENTRA E CORRE AD ABBRACCIARE ENRICO, BACIANDOLO SU DI UNA GUANCIA) Oh, grazie, zio!

ENR:  Grazie… di còsa?

RIT:     Hai parlato di Gustavo alla mamma!

ENR:  E da quando chiami «mamma» Luisa?

RIT:     Beh… quando non c’è papà… Della mamma vera, ricordo ben poco, e Luisa è così buona con me… come una mamma!

ENR:  Va beh… ad ogni modo non le ho detto nulla di eccezionale… i l’hai mach dije ch’it ses malavia… e che io ti guarirò con il «settimo sacramento»! (SUONA IL CAMPANELLO)

RIT:     Che sarebbe?

ENR:  Il matrimonio!

RIT:     (FELICE) Sei un fenomeno!

ENR:  Un bel matrimòni con ël Cossotin! (SUONA DI NUOVO IL CAMPANELLO)

RIT:     (CAPISCE LO SCHERZO, MA STA AL GIOCO) Ma zio!…

ENR:  Ma dài… sta tranquilla e serena!… Quell’altro… lì… come as ës-ciama?…

RIT:     Gustavo! (AGNESE ATTRAVERSA LA SCENA MENTRE VA AD APRIRE)

ENR:  (CON TONO FINTAMENTE BURBERO) Io ti obbligherò, ti costringerò a sposarlo! A mali estremi, estremi rimedi! (POI SORRIDE, COMPLICE) I l’hai ant la testa ‘n giughèt… ch’a l’è tut un programa… e s’a fonsion-a…

SCENA VIII – Il padrone

(GIU – AGN – RIT – ENR)

GIU:    (ENTRA CON AGNESE, CARICO DI PACCHI E INFURIATO; ENRICO SI DEFILA IN UN ANGOLO, MENTRE RITA SI SIEDE) Ma bòja spinass! Ai va sempre doe ore, per fesse deurbe? Si a l’è péss ëd quandi ch’it jë telefone a la SIP: mai gnun ch’a rëspond!

AGN:  Ma i j’era ‘n cusin-a…

GIU:    E mia fomna?

AGN:  Eh, ma a l’è nen antëcà… a l’è ‘ndàita…

GIU:    (LA INTERROMPE) Come, a j’è nen? Ma già, a j’è mai la madama! Cola lì a l’è sempre ‘n girondola! As capiss! A speta mach ch’i seurta mi e peuj chila as da a la bela vita! (COMINCIA A DARE I PACCHI AD AGNESE) Tò, ciapa! Sì a j’è ‘l salam, la capricciòsa, ‘l giambon an geladin-a, ‘l paté, le trute al brùsch, le paste... buta tut ant ël frigo! (AGNESE ESCE; GIUSEPPE GUARDA IL RITRATTO DI GIULIETTA, PRENDE IL FAZZOLETTO E NE PULISCE IL VETRO) Già... con ti sòn a sarìa nen sucedù... i ‘ndasìo così d’acòrdi... còsa i l’hai mai fàit a sposeme na sconda vòlta... (VIENE AVANTI E VEDE RITA SEDUTA) Ma brava! Sta pura lì còmoda! Sta còmoda ‘dcò ti! Mi i son fòra ch’i speto dle ore... al freid... a la pieuva... e chila as bogia gnanca! It l’has paura ch’at ven-a n’infiamassion? Ma già... Costa a l’è la gioventù dël dì d’ancheuj!

RIT:     Ma papi...

GIU:    E ciam-me nen papi! A më smija d’esse vestì da vësco! Mi i son “papà”!... E date n’andi! Va a giutè ‘n cusin-a! Prepara la taola! It lo sas che ‘ncheuj i l’oma j’anvità, no? E peuj... a l’è ora ch’it bute ‘n pò ‘d sust, a la toa età... a l’è ora ‘d mariete... con un brav fieul... timoros, tranquil, con la testa an sle spale, con un pare sgnor...

RIT:     (CONTINUANDO CON LO STESSO TONO) ... come Cossotin...

GIU:    ... come Cossotin... (SI AVVEDE DELL’IRONIA DELLA FIGLIA) Sì! Pròpe come Placido Cussotti! Perchè, a la tòta a j’andarìa nen? Fieul unich, a erediterà tut... “Soldi di dietro, è un avvenire davanti”!... E con la dòte ch’it darài mi...

RIT:     (SPARA LE SUE CARTUCCE) Veramente... poco fa... zio Enrico me ne ha proposto un altro...

GIU:    (ACIDO) A l’è già staje sì col intrigant ëd me fratel? Col paladin ëd le fomne ‘d j’autri? A basta nen cospirè con mia fomna, circuila, feje ‘l berlichin d’antorn... adess ëdcò con ti. (ENRICO, PIANO PIANO, CON NONCURANZA, SI AVVICINA) Chiel-lì a intra pròpe daspertut!

ENR:  Come la consèrva ‘d tomatiche...

GIU:    Come la consèrva ‘d tomà... (CERCA DI MITIGARE LA GAFFE) Ma... it j’ere ‘mbelessì? Ehm... i lo savìa nen... altrimenti...

ENR:  Ma sta tranquil... im ofendo nen. I son abituà al tò ategiament ant ij mè confront... E peuj ancheuj i l’hai da manca ‘d ti!

GIU:    (TIMOROSO) Ëd mi? E perchè? Còs it veule da mi?

ENR:  Sta tranquil e rilassà. I l’hai nen da manca ‘d sòld. (A RITA) Adess però, la mia cara ‘nvoda a duvrìa lassene soi un moment...

RIT:     Ah, sì, sì, subito...

ENR:  Perchè mi i l’hai da parlè ‘n moment da sol con... “papi”... (GESTO DI STIZZA DI PORèT)

RIT:     Sì, certo zio... ciao e... grazie! (RITA ESCE RAPIDAMENTE)

SCENA IX – I fratelli

(GIU – ENR)

GIU:    (LA IMITA GOFFAMENTE) Eh, cì, cì... ciubito giétto... ciao papi... graccie... (INFURIATO) It veule conquistè ‘dcò chila e comandè a ca mia come s’a fùissa ca toa! Già, it ses sempre stàit mach un prepotent!

ENR:  Ma dài, Giusèp...

GIU:    Fin-a quand ch’i j’ero cit... ti it fasìe le marachele e mi ij ciapava. Se as mangiava ‘l polastr... a ti la cheussa e a mi ‘l bocon dël prèive!

ENR:  Adess lassa stè ij prèive e scot-me mi... A l’è ora ‘d mariè-la.

GIU:    Chi?

ENR:  Ma come, chi... Rita... toa fija... mia ‘nvoda...

GIU:    (DIFFIDENTE) Ah...

ENR:  Però, per mariè-la, ai va në spos...

GIU:    (C.S.) Già...

ENR:  Un bel fieul, giovo, ‘nteligènt... e ch’ai veuja bin.

GIU:    (C.S.) Beh...

ENR:  Còsa ‘t na pense?

GIU:    Mah?

ENR:  Ma it ses nen bon a dì gnente d’autr che “già, beh, mah”? I torno a dite che (CANTILENANDO) toa fija i duvoma mariè-laaa!

GIU:    (RISPONDE ALLO STESSO MODO) I lo sai ‘dcò miii! (TORNA BURBERO) Perchè? Ti it l’avrìe në spos an sacòcia?

ENR:  Quasi! Con un colp ëd teléfon an ufissi, i lo faso rivè sì an doe minute!

GIU:    (SBUFFANDO) I lo sai: Gustavo...

ENR:  It l’has tacà-je a la prima! A l’è n’avocat, anche s’a l’è fresch ëd làurea. A l’è ‘n bel fieul, anteligent, san, a l’ha veuja ‘d travajè, a parla tre lènghe, a l’è modern, spiritos, a canta bin, a bala bin... e ai pias a Rita.

GIU:    E a l’è ‘dcò spiantà! Parej a mesdì... (CON TONO DA CICISBEO) «Rita... cara... oggi non c’è da mangiare... vuoi ballare una bella mazurka? Oppure cantiamo insieme “La Violeta”?»... Sensa sòld as fa nen l’amor, me car!

ENR:  Ma còs at në ‘nfà? Ëd sòld it n’has ti da quatè-je tuti doi, nò?

GIU:    (IRONICO) Ma ‘s capiss!...

ENR:  E peuj i son sicur che Gustavo as farà strà. Oltre tut, mi i l’hai gnun, an famija, e i savrìa finalment a chi lassè-je l’ufissi quand ch’i duvrai ritireme. Per fè contenta na fomna come Rita, car Giuspin, a basta nen dèje la ca o da mangè. E Gustavo...

GIU:    (LO INTERROMPE) A fa nen per mi!

ENR:  I lo chërdo!... Ma a fa per toa fija!... Pensa ch’a a l’è dispòst a sposè-la ancora adéss... dòpo ch’a l’ha conossù-te ti!

GIU:    Ma sì, i lo sai... a l’avìo già proponum-lo.

ENR:  Già... toa fomna... E i sai anche ch’it l’has rispondu-je picche.

GIU:    E alora? Ti it chërde d’esse pì bel che mia fomna?

ENR:  No, ma i sperava d’esse pì fortunà... Anche perchè i sai le boricade ch’it jë fase... ch’it ses mach bon a fela piorè... bel marì ch’it ses...

GIU:    Sta a vëdde che adess it ven-e a mostreme a mi come a venta comportesse ant ël matrimòni...

ENR:  Ma ‘s capiss! Ma còs a son tuti sti maltratament a na fomna ch’it merite nen? Còs a son tuti sti rimbròt? Sempre a fè confront ëd la prima con la sconda... guarda che mi la stòria i la conòsso bin, neh... (INDICA IL RITRATTO) Guardla lì, la bonanima... Giulietta... “l’araba fenice”... a sarìa ora ch’it la butèisse ‘n sël solè!

GIU:    (COMICAMENTE TRAGICO) Toc-me nen sto ritrat!

ENR:  Ma piant-la lì... ch’it duvìe ringrassiè ‘l tërdes da taròch, quand ch’a l’è ‘ndàss-ne... e ‘nvece gnente! It l’has vorsù la sconda mach per pudèite vendichè ëd tut lòn ch’a l’avìa fate passè la prima!

GIU:    It l’has finì? Guarda che sì i soma nen an tribunal, neh? Ma mi i lo sai ël perchè ëd tuta sta stòria... a l’è la visita ch’a l’ha fate ier matin Luisa an ufissi... e nega nen, perchè i l’hai vistla mi intrè ant ël tò studi... A l’era da ‘n pòch ch’i la tenìa d’euj!

ENR:  (SORPRESO) Alora... ti... it sarìe travestite da Sherlock Holmes e it l’avrìe pedinà toa fomna... come ‘n marì gelos...

GIU:    Ma fame ‘n pòch ël piasì... un marì gelos...

ENR:  Alora it l’has paura!

GIU:    Paura ‘d còsa?

ENR:  Ëd cola bestia ch’a j’è ansima al castel dë Stupinis!... (FA LE CORNA CON UNA MANO)

GIU:    Ma che bestia!... I savìa nen andova ch’a ‘ndasìa... i imaginava nen... e ‘nvece... a vnisìa da ti! (LO OSSERVA NON MOLTO CONVINTO) ...Ma ti it sarìe mai bon a fè ‘n tòrt parej a tò fratel...

ENR: I sarìa bonissim!

GIU:    (SPAVENTATO) Eh?

ENR:  Sta tranquil... la toa Luisa a l’è na fomna tròp onesta... ma cerca nen da cambiè discors: i j’ero ‘ncamin ch’i parlavo ‘d Rita e Gustavo. Alora?

GIU:    (SI RIPRENDE E SCATTA COME UNA MOLLA) Mai e peuj mai! Tanto pì che ij matrimòni tra parent a van nen bin!

ENR:  Ma va là... còsa a j’intra? A l’è pa nòstr ënvod... a l’è mach ënvod ëd toa fomna. A l’è na... “parentela acquisita”!

GIU:    E peuj a l’è un ch’a cerca mach la dòte... e a sa benissim che mi a mia fija ij buto na dòte sota ‘l darè ch’a ven pì auta ‘d mes meter!

ENR:  Ma quandi mai Gustavo a l’ha parlà ‘d dòte?

GIU:    A lo sa, va!... E peuj mi per Rita i l’hai n’autr an vista! Un fieul ësgnor, timoros, educà... ch’i conòsso da quandi a l’è nà.

ENR:  Ël Cossotin? (OSSERVA GIUSEPPE, MA LUI NON RISPONDE) A son ròbe da nen chërde! Fòra dël mond! Ma da quand a l’è mai vist-se na colomba a fè ‘l nil con un cornajass?

GIU:    Ma che cornajass... Basta, là, dis cò ‘t veule, Rita a farà ‘l nil con chi i veuj mi!

ENR:  E alora it ses nen degn da ciamete pare!... It sas cò ‘t diso? (SI AVVICINA AL QUADRO DI GIULIETTA) Che a ti ‘t na frega gnente dla bin ëd toa fija... e i ‘ncamin-o a chërde che la bonanima (INDICA IL RITRATTO) a sia fasse giutè da quaiche tò... “amis”... per avèj na fija come Rita! (GLI MOSTRA LE CORNA)

GIU:    (FURIBONDO) Toch-me nen sto cantin, sednò it vëdde come ch’im dësmonto!

ENR:  (Più GIUSEPPE SI ARRABBIA, Più ENRICO SI MOSTRA CALMO E BEFFARDO) E mi i torno a montete. (molto lentamente, con allusione) Ambelessì a venta pijè ‘l tòr per ij còrno!

GIU:    Piantla lì ‘d fè d’alusion cretin-e!

ENR:  I la pianterai quandi ti it la pianteras ëd fè progét cretin per Rita.

GIU:    Per chila a l’è già stait tut ëstabilì da tant temp. I l’hai dait la mia paròla. Mia fija a sposerà Placido Cussotti e gnun d’autri!

ENR:  E ‘nvece ‘t vëdras ch’it saras pròpi ti a campela ‘nt ij brass ëd Gustavo.

GIU:    Dis gnun-e vacade!

ENR:  It ses mach un teston!

GIU:    E ti ‘n fabiòch!

ENR:  Un pare da quatr sòld!

GIU:    E ti ‘n fanfaron!

ENR:  (ACCENNA AD USCIRE) E it peude dì al tò amis Leon che mia ‘nvoda a l’è nen la cossa per ël sò cossotin!

GIU:    Fa nen rije, gadan!

ENR:  S’a të smija ch’i fasa rije, rij pura... ma sta atent a la testa.

GIU:    Perchè?

ENR:  Perchè da sì ‘n pòch it pijerass un-a ‘d cole barotà... con ij fiòch e le frange! Sta mach atent! (ESCE)

GIU:    (VA MINACCIOSO VERSO L’USCITA E SI FERMA GRIDANDO VERSO L’ESTERNO) Va ‘n parpaja! It ses ti ch’it deuve stè atent! Falabrach!

SCENA X – La banda

(FIL – LEO – GIU – LUI)

FIL:     (ENTRA DAL GIARDINO, SEGUITA DA LUISA E LEONE, CHE PORTA DUE GROSSI CESTI DI VERDURA; COGLIE GIUSEPPE ALLE SPALLE E PRENDENDOLO ENERGICAMENTE PER UN BRACCIO LO COSTRINGE A VOLTARSI; LO ABBRACCIA) Caro, car Pinòt! Come it ëstaghe?

LEO:   Ciao, Pinòt!

GIU:    (ANCORA ARRABBIATO) Pròpe vera che ij parent a son come le scarpe strèite... pì prest it ij gave d’ant ij pé e pì it ëstaghe bin.

FIL:     (SI FERMA UN MOMENTO AD OSSERVARLO) Ma còsa it l’has ch’it ses tut ësbafumà?

GIU:    E vojautri... andova ch’i j’ere?

FIL:     I soma ‘ndàit un moment a vëdde tò òrt e i son permëttume ‘d pijete doe feuje ‘d salada...

GIU:    (CHE NEL FRATTEMPO, VEDENDO I SUOI AMICI, SI È TRANQUILLIZZATO, È DIVENTATO SORRIDENTE E TRANQUILLO; GUARDA GLI ORTAGGI NEI CESTONI CHE PORTA LEONE) Ma i l’eve catà na vaca?

LEO:   Cò ‘t veule... mia fomna a mangerìa mach d’erba...

GIU:    Ma sì, i l’eve fait benissim! (OSSERVA FILOMENA) Ma come it ses eleganta, stamatin! Të smije na còcorita!

FIL:     (NON FA CASO ALLA IRRISIONE di giuseppe) Oh, grassie... A l’è mach në strassèt ch’i son fame mi... Im compro ij modej ëd carta, e peuj... (CON LE MANI MIMA IL GESTO DEL CUCIRE)

GIU:    (QUANDO PARLA CON I CUSSOTTI È SEMPRE COMPLIMENTOSO E RICCO DI ATTENZIONI, IN CONTRAPPOSIZIONE AGLI ATTEGGIAMENTI BURBERI DI QUANDO TRATTA CON LUISA, RITA ED ENRICO; PRENDE UNA MANO DI FILOMENA) Ma con coste bele manin-e?

LEO:   Ciam-je manin-e... jer a l’ha fame ‘n massagi ch’a l’ha rompume doe còste!

FIL:     (A GIUSEPPE) Mè Leon a esagera sempre tut... (IN LONTANANZA SI SENTE UNA MUSICA SUONATA DA UNA BANDA CHE SI AVVICINA)

GIU:    Come mai i vëddo nen vòstr fieul Placidin?

FIL:     (INDICANDO IN ALTO COL DITO) It lo sente?... A l’è ‘ncamin ch’a riva adess, con la banda...

LUI:     A son-a ant la banda?

FIL:     (QUANDO SI RIVOLGE A LUISA LO FA CON TONO Più RISERVATO) Ma còsa a dis?... A l’è chiel ch’a guida e a comanda tuta la fanfara! (SI RENDE CONTO DI AVERE ESAGERATO UN PO’ TROPPO) Beh... ansoma... quasi...

LEO:   Alè... adess, per un mèis, as mangia mach pì d’ortaja! I diventerài na crava! (VA A POSARE LE CESTE APPENA FUORI, VERSO L’USCITA; INTANTO LA BANDA è GIUNTA SOTTO IL BALCONE)

FIL:     Ven con mi, Pinòt! Ven a vëdde me fieul a sonè! (TRASCINA GIUSEPPE SUL BALCONE; LEONE LI SEGUE)

GIU:    (TORNA INDIETRO BURBERO E VA VERSO LUISA) E ti? It ven-e nen?

LUI:     I sento da sì.

GIU:    Alora va almeno a ciamè Rita e dis-je ch’a ven-a subit an sà! (TORNA VERSO IL BALCONE, MA SI FERMA INDICANDO IL RITRATTO) E pensè che a mia Giulietta ai piasìa tant la musica... La banda peuj... a l’era nà, per l’arte...

FIL:     (RIENTRA E SI METTE DI FRONTE A GIUSEPPE CON LE BRACCIA APERTE) Su, Pinòt... fame balè! (LO AVVINGHIA E INSIEME BALLANO COMICAMENTE SULLE ULTIME BATTUTE MUSICALI DELLA BANDA; FINITO IL BALLO, SI AGGIUSTA I CAPELLI CON LE MANI) A l’è inutil... mi a balè i divento mata! A më smija da tornè a vint ani!... I son tuta na smangision!

GIU:    Leon, ven a gratè toa fomna!

LEO:   I son pì nen bon a sonè la ghitara!

FIL:     (VA DI NUOVO AL BALCONE E GRIDA) Placido! Ven sù ch’a l’è ora ‘d mangè! (RIENTRA) La nòstra banda, tut per merit dël mè Placidin, a l’ha piàit ël quint prémi!

LEO:   Ëdcò perchè le bande a j’ero mach sinch! (SUONA IL CAMPANELLO)

LEO:   Dài, Pinòt! Faje ‘n bel discors ai fieuj dla banda!

GIU:    Ma... i sai nen còsa dije...

LEO:   Dis-je... ehm... dis-je sòn: “La piattaforma delle convergenze, ci guiderà verso una globalizzazione erariale ed universalmente ottimizzabile...”

GIU:    E còsa a veul dì?

LEO:   E a ti cò ‘t na frega? A son lor ch’a deuvo scotè... ti parla!

SCENA XI – Un buon partito

(AGN – GIU – FIL – PLA – LEO – RIT – LUI)

AGN:  (ENTRA E SI RIVOLGE A FILOMENA) Madamin, a j’è sò fieul...

GIU:    Ma sù! Falo vnì avanti!

AGN:  I l’hai pro dijlo mi, dë vnì avanti, ma a dis ch’a j’è tròpa gent!

FIL:     I vado mi a rimorchielo! (ESCE DECISA)

GIU:    (PERENTORIO) Agnese! Dis-je a mia fija ch’a ven-a subit an sà!

AGN:  Subit. (ESCE)

FIL:     (ENTRA SPINGENDO ALLE SPALLE PLACIDIN; A PICCOLI, MA VIGOROSI SPINTONI, LO FA ARRIVARE VICINO A GIUSEPPE) Su, saluta! Arfil-je ‘n bel inchin! Dis: “Ceréa, cavajer!”

PLA:   Cerèa, ca-ca-ca...

FIL:     (COMPLETANDO LA PAROLA) ...vajer! E adess, saluta ‘dcò madamin Porett.

PLA:   Ma-ma-madama... Po-po-po... Pet...

FIL:     Porett! Ma Placidin, it l’has nen la pera?

PLA:   (CON LA MANO FA SEGNO DI ATTENDERE; FRUGA IN UNA TASCA, MA NON RIESCE A TROVARE QUEL CHE CERCA; SI CONTORCE; TUTTI LO OSSERVANO ATTENTI; AD UN TRATTO ESPLODE IN UN SORRISO) Va-va-vardla sì! (ESTRAE UNA PIETRINA E SE LA METTE IN BOCCA) Il l’avìa ‘n sacòcia!

LEO:   A j’è coi ch’a parlo mej s’a beivo ‘n bicer ëd barbera... chiel per parlè ai va le pere!

GIU:    Ma it chëcche ‘ncora tant?

PLA:   Mach quand ch’i parlo!

RIT:     (ENTRA) Buongiorno. (TUTTI SALUTANO BREVEMENTE A SOGGETTO)

GIU:    (CERIMONIOSO) Rita, guarda chi ch’a j’è! (INDICANDO PLACIDIN) Sù, toch-je la man...

RIT:     (ESEGUE) Come sta, Placido?

PLA:   I stago bin, grassie! I l’hai mach la pansa ch’a roja!

FIL:     Oh, pòr Placidin... stamatin, con la stòria dla banda, it l’has gnanca podù fè colassion! (A GIUSEPPE) It l’has sentù come a parla bin?

LEO:   I l’oma mandalo da në specialista e a l’ha butalo a pòst.

GIU:    A l’è vera! Con na pera ‘n boca a va come ‘n dirét!

FIL:     A pudrìa fè ‘l presentator a la television!

LEO:   Ma già... da cit i chëccava ‘dcò mi...

RIT:     Anche Demostene! Poi è diventato un grande oratore. È vero, Placido?

PLA:   I lo conòsso nen...

GIU:    (SEMPLIFICANDO) E come mai it ses butate a sonè ‘nt la banda?

PLA:   Beh, pròpi sonè... Mi i son pa bon a sonè.

GIU:    E alora cò ‘t fase ‘nt la banda?

PLA:   Eh... A l’è ‘l cap banda ch’am veul, perchè a dis ch’ij faso fè bela figura.

LEO:   A l’è ‘dcò perchè ai na manca sempre quaidun! Con la scusa ‘d tajè l’erba, bagnè ‘l prà, gieughe a le bòce...

PLA:   Però quandi ch’a son-o la marcia “La féra dij subiet”, i son-o ‘dcò mi!

GIU:    Ah... E cò ‘t son-e?

PLA:   (ESTRAE UN FISCHIETTO) Ël subiet! (FISCHIA)

FIL:     I l’eve sentù, mè cit?... Mi i son contenta ch’a vada a sonè, perchè a l’è mach sempre serà antëcà ch’a studia...

GIU:    Eh già... A bzògna nen studiè tròp... perchè ij feuj ch’a studio tròp... peuj a veulo savèine ‘d pì che ‘l pare... Pa vera, Rita?

RIT:     Ma certo... Un saggio ha detto: “Per essere felice nella vita, ad un uomo sono necessarie tre cose: essere sano, essere ricco ed essere imbecille.”

GIU:    Eh già, vist? Ti ‘t ses san, it ses sgnor... (SI RENDE CONTO DELLA SITUAZIONE) ...e còsa ‘t veule ‘d pì... A mi ij fieuj am piaso svicio... an piòta...

FIL:     (CON INTENZIONE) E a mi le fije come Rita... pa vera, Placidin? (PLACIDIN SI VERGOGNA E TACE) ...I deuve scuselo... a l’ha na natura timida...

LEO:   (A RITA) È un po’ introvertito...

FIL:     (CON UN’OCCHIATACCIA) Introverso...

LEO:   Figureve ch’a l’era così timid ch’a l’è nà ‘n mèis dòpo... per nen disturbè!

FIL:     Ma fame ‘l piasì! A l’è mi, ch’i l’avìa sbaglià la lun-a...

LEO:   E mi i l’hai sbaglià a marieme! Figureve che matrimòni! “Vuoi tu, Leone Cussotti, sposare la qui presente Filomena Zucca?”

PLA:   Già... mi i son metà cossa e metà cossòt!

LEO:   Eh... pròpi ‘n bel cocomer!

GIU:    (ALLEGRO) Che bela famija! Në mnestron ëd verdura!

LUI:     (PER TRONCARE) Sà... mi i vado an giardin a preparè per l’aperitiv. Da sì ‘n moment ëvnì giù a pijelo, neh... (ESCE)

FIL:     (GRIDA, PER ESSERE SICURA CHE LUISA SENTA) A mi am piaso tant le patatine!

LEO:   A mi le olive!

PLA:   A mi ij salatini!

GIU:    Sì, ma... esagerè nen con tute ste robëtte, che dòpo i mangioma, neh...

RIT:     (A PLACIDIN) E jë studi? A l’ha già finìe?

FIL:     (SI INTROMETTE) Ancora nen... perchè a l’è nen stàit bin, pòr cit... prima le rossòle, peuj ël morbillo, la tos asnin-a, j’òrecchiòni, la varicella, la bronchite, l’orticaria, la quarta, la quinta e la sesta malattia, la tonsillite, ël tifo...

PLA:   Ma nen tut ansema, neh...

FIL:     (CON ORGOGLIO) Ades a studia fòra strà.

LEO:   Sì... a studia ant la cort!...

PLA:   Ma nò, mama... nen fòra strà... fòra cors!... Ma nen cors Fransa!

RIT:     E quali studi ha preso?

PLA:   Eh... a son jë studi ch’a l’han piame mi...

LEO:   Prima a vorìa fè ‘l pitor.

PLA:   Ma i son daltònich! Mi la television a color i la s-ciairo an bianch e nèir!

GIU:    La RAI a duvrìa feve lë scont!...

LEO:   Peuj a vurìa fè l’avocat.

PLA:   Ma i l’hai le paròle ch’a s’antrapio... a van a sangiùt!

GIU:    It pudìe fè l’ingegnè... cole bele cà aute...

PLA:   I patisso le vertigini...

GIU:    Ël dotor...

PLA:   Am fà s-giàj ël sangh... quandi ch’ im foro con na gucia am pija mal!

GIU:    E alora?

PLA:   I studio da “Agronomo”! “La terra e i suoi prodotti”! Tut lòn ch’ai va per fè sautè fòra la verdura.

GIU:    Ah... Per fè vnì le caròte, lòn ch’ai va?

PLA:   La drugia!

GIU:    E ij povron?

PLA:   Tanta drugia!

GIU:    E jë sparz?

PLA:   Un baron ëd drugia!

GIU:    E le tomatiche?

PLA:   (PENSA) Le... le... Solanum lycopersicum...

GIU:    Còs a son?

PLA:   (CON FARE MISTERIOSO) Solanum lycopersicum... A son le tomatiche... Noi “scienziati” ij ciamoma parej.

GIU:    E lòn ch’ai va?

PLA:   Na montagna ‘d drugia!

GIU:    Ma ti it gave nen da ‘nt la drugia! It vergògne nen?

PLA:   (SI ATTEGGIA A SAPIENTE) Ël sol a ‘nlumina ‘dcò la drugia... epura as vergògna nen!

AGN:  (ENTRA ANNUNCIANDO) Se si vogliono accomodare, l’aperitivo è pronto.

FIL:     (SCATTA IMMEDIATAMENTE) Ven, Leon! Andoma a pijè l’aperitiv, parèj an buta ‘n pòch d’aptit! (ESCE SEGUITA DA LEONE, RITA E AGNESE, MENTRE GIUSEPPE TRATTIENE PLACIDIN PER LA GIACCA)

SCENA XII – La lezione

(PLA – GIU – AGN)

PLA:   (PREOCCUPATO) Ma... a j’è ij salatini ch’a më speto...

GIU:    (VERSO L’ESTERNO, SEMPRE TRATTENENDO PLACIDIN) I vnoma subit! I l’hai mach da mostrè-je na ròba a Placidin!... Agnese! Pì tardi pòrt-me peuj un cafè! Pì tardi, neh!... (VIENE AVANTI TRASCINANDO PLACIDIN PER UN BRACCIO, COCCOLANDOLO GIOVIALMENTE, MA IN MODO ENERGICO) Eh, mè car Placidin... Antant che lor a pijo l’aperitiv an sla trassa, noi i foma quatr ciance a quatr euj.

PLA:   (È UN PO’ PREOCCUPATO, MA RIDE GOFFAMENTE) Na ciancia per euj. E peuj?

GIU:    E peuj i vëdroma. (NON SA COME INIZIARE) Sent, Placidin... mi i sai che ti it ses un fieul... un fieul... un fieul...

PLA:   Tre fieuj!

GIU:    Ma nò... un fieul...

PLA:   Mas-cc.

GIU:    As capiss. Nen na fija. Ti it ses inteligènt... e le ròbe it jë capisse al vòli.

PLA:   Se a vòlo nen tant aut.

GIU:    Oramai it l’has vintesses ani...

PLA:   Pì l’”IVA”.

GIU:    Come a sarìa a dì?

PLA:   A sarìa a dì che ‘l mèis ch’ai ven i na compisso tranta.

GIU:    Ancora mej!... It sente nen andrinta quaicòs ch’a bogia?

PLA:   E còsa a duvrìa bogeme?

GIU:    Eh, a duvrìa bogete... a l’è la natura... Guarda la primavera: le piante a buto, a fiorisso i tulipan... come ti...

PLA:   Mi i sarìa ‘n tulipan?

GIU:    Ma nò!... Quand che un a l’è giovo, a l’è pien ëd gigèt... Come a fuissa an primavera, la stagion ëd le nià... ël passaròt a cerca la passaròta... ël merlo a cerca la merla... come it duvrìe fè ti...

PLA:   Ma mi i son pà n’osel...

GIU:    I veuj di che ij giovo, come ti, a penso a trovesse na morosa... a mariesse...

PLA:   A l’è pro lòn ch’a dis ëdcò mia mama!

GIU:    E già! Cerchesse na brava fija...magara na fija ch’it conòsse già, bastansa bela, con na bela posission, ch’a staga nen tant lontan da sì...

PLA:   Agnese!

GIU:    Ma che Agnese! Còsa ch’it dise!... Agnese a l’è na serva!... (TORNA MELLIFLUO) Per ti ai va mia fija... Sì, mia fija! (CON FARE CONFIDENZIALE) Mach che, it vëdde, per na fija moderna come la mia, a basta nen mach provëdde a la ca, perchè se a fùissa mach per lòn, tra mi e tò papà i pudrìo ‘ngoséte... ma l’òmo ‘d mia fija Rita a venta ch’a sìa svicio, anteligent, degordì... Per esempi: ti oltre a l’italian còsa ch’it parle?

PLA:   Ël piemontéis! E ‘l monfrin, quand ch’i vado da magna Camila a Còlcavagn!

GIU:    Ma nò... i vurìa dì... “lingue straniere”!... sì ch’i sai... ël franséis?

PLA:   Un pòch ëd latin! Ma mach ij nòm ëd le piante. E i lo mës-cio sempre ‘nsema al piemontéis.

GIU:    Oh, bòja fauss! Ma... e per divertila? Per divertila it duvrìe savèj balè... it ses bon a balè?

PLA:   Mi nòmmi! I sai mach ël bal dël sangiùt. (SALTELLA GOFFAMENTE CANTICCHIANDO UN MOTIVETTO STUPIDISSIMO)

GIU:    Ma piantla lì, ch’it ësmije n’ors da circo!

PLA:   Ma per mariesse a bzògna savèj balè?

GIU:    A l’è indispensabil! Per fè bon-a companìa a toa sposa, a basta nen mach deje da mangè! Ma a l’è facil... Da giovo i balava ‘dcò mi, it sas? Pòch, pòch, ma i balava. A l’è semplicissim. Con un pòch ëd bon-a volontà it balerass ‘dcò ti. Guarda: as fà parej... (SI AVVICINA E LO ABBRACCIA COME PER BALLARE, MA NON SA COME PRENDERLO; FINALMENTE TROVA LA POSIZIONE ADATTA) Mi i faso l’òmo.

PLA:   (RIMANENDO COMICAMENTE AVVINGHIATO) A mi am pias nen fè la fomna! Ch’a la fasa chiel!

GIU:    Nò! I guido mi! Ti fa cont d’avèj ël feuj reusa. It veule ‘mparè sì o nò? Su, provoma. (SI METTE A CANTICCHIARE UN MOTIVO CERCANDO INUTILMENTE DI FAR MUOVERE A TEMPO PLACIDIN, MENTRE ENTRA AGNESE CON UN GRANDE VASSOIO CARICO)

AGN:  (PREOCCUPATA) As sent nen bin, cavajer?

GIU:    (ABBANDONA PLACIDIN, CHE RIMANE SEMPRE IN POSIZIONE CON LE BRACCIA APERTE; ACCOMPAGNANDO AGNESE AL TAVOLO, LE FA POSARE IL VASSOIO) Pòsa sì ‘nsima lolì. E adess, canta!

AGN:  (SEMPRE PIÙ STUPITA) E còsa i deuvo cantè?

GIU:    Na canson... un motivètt... quaicòsa...

AGN:  Mah... i sai nen... ah, sì!... I pudrìa cantè... Ma im ricòrdo nen bin le paròle...

GIU:    A fà gnente! Sù, canta... (AGNESE COMINCIA A CANTICCHIARE E TIENE IL TEMPO BATTENDO LE MANI; GIUSEPPE TORNA IN POSIZIONE CON PLACIDIN, TENTANDO DUE O TRE PASSI DI DANZA, MA LA COSA NON FUNZIONA) Ma cerca da stè mòrbid! I të më smije ‘n pòrtamantel! (AD AGNESE) Basta, basta... lassa perde... va pura... (AGNESE RIPRENDE IL VASSOIO ED ESCE, CONTINUANDO A CANTICCHIARE; GIUSEPPE GUARDA PLACIDIN, GRATTANDOSI DUBBIOSO LA TESTA) Già... Ël bal a l’è nen nòstr afè. (PRENDE DUE SEDIE E LE METTE UNA DI FRONTE ALL’ALTRA; SPINGE PLACIDIN FACENDOLO SEDERE E GLI SI SIEDE DI FRONTE) Almeno a cantè... it ses bon?

PLA:   Diav, se i canto!

GIU:    E còsa it cante?

PLA:   Na canson ch’a l’ha mostrame mia mama: “Tutto sta nel cominciar”.

GIU:    (SODDISFATTO) Ma brav! It vëdde, a lo dis ëdcò toa mama che tut a sta mach ant l’ancaminè! E it vëdras che fin-a ti it diventeras svicio e ‘n piòta. A fùissa nen autr che per féila vëdde a quaidun... (GLI BATTE UNA MANO SULLA SPALLA, COME PER SOTTOLINEARE UN’INTESA) Neh, ch’ij la foma vëdde?

PLA:   (PREOCCUPATO) A chi i deuvo feilo vëdde?

GIU:    (LO SCRUTA ATTENTAMENTE, PRENDENDO UN ATTIMO DI PAUSA) Beh... magara pròpe svicio... (SI SCUOTE) It lo dirai peuj mi a chi it deuve feilo vëdde, neh!

PLA:   Ma mi im geno...

GIU:    Al moment bon it generass peuj nen, sta tranquil!... Ades i faso vnì Rita ‘mbelessì. Mi it giuterài. Ti però cerca ‘d fèje dontrè compliment... e peuj... giù!... T’ij dirass na parolin-a dossa...

PLA:   Cicolatin...

GIU:    Ma nò!... It veule dije “cicolatin” a mia fija?

PLA:   Nò, nò... mi ‘l cicolatin i veuj dèilo! (ESTRAE DALLA TASCA UN CIOCCOLATINO E LO FA VEDERE)

GIU:    (CERCA DI NON PERDERSI D’ANIMO) Anlora... quandi che mia fija a sarà sì, date “contegno”.

PLA:   A l’è mej ch’am lo daga chiel.

GIU:    Còsa?

PLA:   Ël “contegno”.

GIU:    “Contegno”... date n’andi... sta sù, drit... Donca... quandi ch’ai sarà sì Rita, per prima còsa faje doi euj... “languidi”...

PLA:   Come a sarìa?

GIU:    It deuve campè an aria j’euj... (ESEGUE, GUARDANDO IN SU)

PLA:   Brav, merlo! Peuj se gnun ai ciapa, a robato per tera e a së spòrco tuti...

GIU:    Ma doi euj languid... parèj... (DIMOSTRA)

PLA:   Come ij bocin.

GIU:    Ma che bocin... J’euj languid... (FA VEDERE) Da crava mòrta!... Sù, arvertia j’euj.

PLA:   Ma s’i arvertio j’euj i s-ciairo mach pì darè...

GIU:    Oh, sent! Lassa perde j’euj. It la guarderass drita ‘n facia, it tirerass un sospir profond...

PLA:   (SOSPIRA) Euhhh...

GIU:    Ma nò... Gavje ‘l “sonoro”! Tira ‘l fià longh... (PLACIDIN SOFFIA FORTE) Còs a l’è? “Mare forza sette”? Guarda ch’it ses dur, neh, fieul! (CERCA DI RAGIONARLO) It deuve capì, mè car Placidin, che a le fomne ai pias ëd pì ‘l fum che l’aròst...

PLA:   A mi l’aròst am pias con le patate.

GIU:    (CONTINUANDO) Alora... Rita a vnirà ‘mbelessì. Ti con “voce suadente” it jë dirass: (ASSUME UN ATTEGGIAMENTO TRASOGNATO) «Rita... chila...»

PLA:   Chila chi?

GIU:    (SBOTTA) Ma chila!... Rita, nò?

PLA:   Ah, ecco...

GIU:    (RIPRENDE) «Rita... chila a l’ha doi euj ch’a luso e a brilo come doe stèile... e mi dal dì ch’i l’hai vistla... i son sentume quaicòsa sì ‘ndrinta... (SI TOCCA ALL’ALTEZZA DEL CUORE) che a bat così fòrt... ch’a smija ch’a veuja scapéme...»

PLA:   Orco... e chila còs a dis?

GIU:    Mi si ch’i sai... Ades, sù: ripet con mi. Sù, ripet... sospir, stèile e cheur.

PLA:   (RECITA) Chila a l’ha doi euj come doe stèile ch’a brilo e a luso e ‘l mè cheur a bat tant fòrt ch’a sauta fòra!

GIU:    Ma brav! (GLI BATTE FORTE UNA MANO SULLA SPALLA)

PLA:   (RIMANE FERMO CON GLI OCCHI SBARRATI, POI INDICA LA GOLA) La pe-pe... la pe-pe... la pe-pera!... I l’hai tra-tra... travondù la pe-pe...

GIU:    Còsa it l’has fait?

PLA:   La pe-pe... la pe-pe...

GIU:    I capisso nen...

PLA:   (FA CENNO CON LA MANO DI ASPETTARE, POI SI CONCENTRA E COMINCIA A CANTARE SULL’ARIA DI “PAPAVERI E PAPERE”) “L’hai travondù la pera / e i peuss pì nen parlè / perchè se mi i ciaciaro / i chëcco a tut andè!”

GIU:    Sì a j’andarìa na ghitara...

PLA: “Se am da n’autra pera / i torno peuj a parlè; / ch’am daga n’autra pera / parej i peuss parlè!”

GIU:    Ah, i l’hai capì... subit, subit... (CHIAMA FORTE) Agnese! Ven, an pressa!

AGN:  (ARRIVA DI CORSA) Còs ai riva, cavajer?

GIU:    Cor, subit! Vame a pijè an mes a la giaira dontrè perëtte cite parej. (DIMOSTRA IL CALIBRO RACCHIUDENDO TRA DUE DITA LA PUNTA DEL MIGNOLO) Ëd corsa! (LA FERMA) Speta... Pija ‘dcò ‘n bicer d’aqua... na carafëtta, ‘ncora mej... Sù, cor, che Placidin a l’è restà sensa benzina! (AGNESE NON COMPRENDE, MA CORRE FUORI) It l’has già travondune ‘d j’autre vòlte, ‘d pere?

PLA:   Qua-qua...

GIU:    Còsa?

PLA:   Qua-qua... Qua-qua...

GIU:    I të më smije n’ania!

PLA:   Quatr!

GIU:    Bòja... e a l’han fate mal?

PLA:   Dòp i pi-pi... i pi-pi...

GIU:    Eh... pipì e galin-e...

PLA:   I pi-pio l’euli...

GIU:    A j’è në “scioglilingua” portentos... dì ‘nsema a mi: “trantetrè gran-e ‘d ris cheuite ant un grilèt rot ros”... (PLACIDIN NON RIPETE, MA SOPPESA CON LA MANO PER FAR CAPIRE CHE LO REPUTA TROPPO DIFFICILE) E preuva, nò? Còs at costa? (MOLTO LENTAMENTE) Trantetre gran-e ‘d ris...

PLA:   Tri-tri...

GIU:    Ma che tritrì... Trantetrè.

PLA:   Tra-tra... nnnte...

GIU:    Gran-e ‘d ris...

PLA:   Gra-gran-e ‘d ris... anth-th un gri-gri... gri-gri...

GIU:    Còs a j’è, le cavalëtte?

PLA:   Ant un... fojòt!

GIU:    Sent, lassa perde, va... per ades, parla nen. I parlo mi... E quandi ch’ai riva mia fija, ricòrd-te: “Chila a l’ha doi euj ch’a brilo come doe stèile... e ‘l mè cheur a bat...” Capì? (PLACIDIN FA CENNO DI SÌ CON IL CAPO)

AGN:  (ARRIVA DI CORSA CON LE PIETRE E L’ACQUA) Ecco sì le pere e l’aqua!

GIU:    (GUARDA ATTENTAMENTE LE PIETRE, NE SCEGLIE UNA, LA FA VEDERE A PLACIDIN CHE CONFERMA CON LA TESTA, LA METTE NELL’ACQUA E LA ASCIUGA COL FAZZOLETTO) Tè, Placidin, slarga la boca... (PLACIDIN LA ALLARGA ENORMEMENTE) Esagera nen... mi i stago fòra, neh!... (GLIELA METTE IN BOCCA) A va mej?

AGN:  (RIDE) A smija da esse a la Cominion!

GIU:    (SEVERO) E ti rij nen! It lo sas nen che Placidin a l’è come ‘n “grammofono”? Ògni tant a venta cambieje la pontin-a... Ades fa na ròba... va a ciamè mia fija e mia fomna e faje vnì subit an sà. Lor sole, neh,mentre it jë dise ai Cossòt che mi i rivo subit. Cor!

AGN:  Euh, ma stamatin, cavajer, am fa fè j’”Olimpiadi”!... (ESCE DI CORSA)

GIU:    CONSEGNA A PLACIDIN IL RESTO DELLE PIETRE) Tè, ciapa! Sì a j’è la scòrta. Alora... (PRENDE ALTRE DUE SEDIE E LE METTE TRA LE DUE GIÀ A CENTRO PALCO, IN MODO DA FORMARE UN SEMICERCHIO) Ecco, parej a va bin.

SCENA XIII – La proposta

(LUI – RIT – GIU – PLA)

LUI:     (ENTRA SEGUITA DA RITA) It l’has da manca?

GIU:    Sì. E ij Cossòt?

LUI:     A son butasse a cheuje ij pòis...

GIU:    Bin. Alora... ti Luisa, set-te sì. (INDICA LA PRIMA SEDIA A SINISTRA) Ti Rita ‘mbelessì. (LA SECONDA A SINISTRA) Placidin, sì... (LA TERZA) e mi, sì! (L’ULTIMA; POI ORDINA) Seteve! (SI SIEDONO SIMULTANEAMENTE; PORETTI E PLACIDIN SI SORRIDONO CON COMPLICITÀ, MENTRE LUISA E RITA RIMANGONO INDIFFERENTI ED UN PO’ DUBBIOSE) Parej... ij soma tuti... ma già... ij soma pròpe tuti... pa vera, Placidin? (DA UNA MANATA SULLA SPALLA A PLACIDO, CHE INGOIA LA PIETRA; GIUSEPPE CAPISCE IMMEDIATAMENTE E GLIENE DA UN’ALTRA IN SOSTITUZIONE)

PLA:   Meno mè pare e mia mare...

GIU:    (NON SA COME INIZIARE; SQUADRA TUTTI, PRENDE TEMPO) Ecco, sì... “il qui presente”... “Placido Cussotti”... un momentin fa, a l’ha fame ‘n discorsèt... “inatteso”... Un discors pien ëd sentiment...

PLA:   A va?

GIU:    (IN DISPARTE) Ma sta ciuto!... lassa fè da mi... (IN UN CRESCENDO DI COMMOZIONE) Un discors ëd coi ch’a rivo drit al cheur... Che a fan ricordè a ‘n pare che a deuv fè sò dover... perchè, purtròp, ant la vita ai riva col moment che a deuv dëstachesse da la soa creatura... un moment doloros... ch’a fa vnì ‘n grop ant la gola... (FINGE DI ASCIUGARE LE LACRIME)

PLA:   (SBOTTA IN UN PIANTO ACCORATO) Baaahhh!...

GIU:    Ma còs at taca? Còsa it l’has da butete a piorè come ‘n bocin? (LO CONSOLA E LO FA SMETTERE, POI TAGLIA CORTO) I disìa che Placidin a l’ha estername ‘l desideri ‘d dì doe paròle a Rita... a l’è per lòn ch’i l’hai ciamave... (A PLACIDIN) Sù, taca.

PLA:   Cò i taco?

GIU:    Ma ‘l discors, nò? Chila a l’ha doi euj... Ël mè cheur a bat...

PLA:   Ah, sì... (SI PREPARA, POI, RIVOLTO A GIUSEPPE) Chila a l’ha doi euj...

GIU:    Nen a mi! A Rita, gadan!

PLA:   Giust! (SI RIVOLGE A RITA) Tòta Rita, a lo sa che chila a l’ha doi euj?

RIT:     (PERPLESSA) Beh... sì!...

GIU:    (SUGGERISCE PARLANDOGLI PIANO CON LA BOCCA DI TRAVERSO) Doi euj ch’a brilo... (SGOMITANDOLO) Su, fòrsa...

PLA:   (PENDE VERSO GIUSEPPE, CERCANDO DI ASCOLTARE MEGLIO) Doi euj ch’a bato...

GIU:    Ch’a brilo!

PLA:   Ch’a brilo sì ‘ndrinta... (INDICANDOSI IL CUORE)

GIU:    E da quand ch’i l’hai vist-la...

PLA:   Da quand... ch’i l’hai vist-la... ehm... i s-ciairo pì nen...

GIU:    Ma nò! Quaicòsa sì, andrinta al cheur... a bat ch’a më smija ch’a scapa...

PLA:   Da quand ch’i l’hai vist-la a më scapa...

GIU:    Ma nò ch’a të scapa nen! A sauta...

PLA:   I l’hai quaicòs ch’a sauta fòra...

GIU:    Nò, nò, nen parej... su, fate corage...

PLA:   Tòta Rita, fate corage...

GIU:    Ma nò... ch’a bat... a bat... ël cheur...

PLA:   (SI VOLGE VERSO GIUSEPPE) I capisso nen! Ch’a sugerissa pì fòrt!

GIU:    (SI ASCIUGA IL SUDORE IN FRONTE) Chielsì am fa sudè sèt camise...

SCENA XIV – A più tardi

(FIL – LEO – GIU – PLA – AGN – LUI – RIT)

FIL:     (ENTRA SEGUITA DA LEON E AGNESE, CHE PORTA UNA CESTA PIENA DI PISELLI; CON FINTO RIMPROVERO) Ma brav, ël cavajer Giuseppe Poretti! Meno male ch’it l’avìe dine ch’i të vnisìe subit!... Antant ch’i spetavo i l’oma gavà doi pòis... Ai piaso tant ij pòis a mè Leon...

LEO:   Mi ij pòis i j’òdio!

AGN:  (CON INTENZIONE) Ma ch’ai pija pura... tant a costo gnente...

GIU:    (SEVERO) Sta ciuto, ti! (A FILOMENA) It l’has fait benissim.

PLA:   Quandi ch’as mangia?

GIU:    A mes bòt s-ciapà. Pa vera, Agnese?

AGN:  As capiss, come a l’ha ordiname.

GIU:    E alora va a prontè, ch’a l’è bele mesdì! Cor!

AGN:  Nò nò! I l’hai già fane fin-a tròpe ‘d corse, stamatin... I vado con mè pass... Ch’a staga tranquil che per mes bòt a l’è pront anche s’i coro nen. (DOPO AVER POSATO LA CESTA DI PISELLI VICINO A QUELLE CHE AVEVA PRIMA DEPOSTO LEONE, APPENA FUORI VERSO L’USCITA, ESCE DALLA CUCINA)

LEO:   (HA GUARDATO L’OROLOGIO) E già! Ai manca des minute a mesdì! I pudrìo ‘ncora fè ‘n saut fin-a a ca.

FIL:     Sì, parej i portoma an là cole doe feuje ‘d salada ch’a l’han così gentilment regalane...

GIU:    (CERIMONIOSO) Ma per carità!... Quandi ch’av fà piasì... Faseuj, articiòch, pèrsi, cirese... Ma adess andè ‘n pressa a fè la gira, che a mes bòt as mangia!

FIL:     A mes bòt i soma sì. Sù, Placidin, saluta!

PLA:   (STRINGENDO LA MANO A RITA) Chila a l’à ‘l cheur ch’a brila e ij mè euj a bato ‘ndrinta a le stèile... (PIANO A GIUSEPPE) Come a l’era già?

FIL:     (ENTUSIASTA) Ma it l’has sentù Pinòt, come a l’è poetich, mè Placidin!... Arvëdse a pì tard... (ESCE CON LEONE CHE SALUTA A SOGGETTO)

RIT:     Vi accompagno! (ESCE ACCOMPAGNATA DA PLACIDIN, CHE USCENDO SI INCIAMPA, RISCHIA DI CADERE ED INGOIA LA PIETRA; GIUSEPPE, SCONSOLATO, GLI CONSEGNA TUTTE QUELLE CHE AVEVA IN TASCA)

SCENA XV – Il litigio

(GIU – LUI)

GIU:    (SIEDE SU UNA POLTRONA AD UN LATO, MENTRE LUISA È SEDUTA ALL’ALTRA ESTREMITÀ DELLA SCENA; PENSA AD ALTA VOCE CON L’INTENZIONE DI FARSI SENTIRE DALLA MOGLIE) Certo che col Placidin a sarìa pro ‘n bon partì per Rita, eh... ‘n pòch timid, fòrse... ma a l’è ‘ncora mej parej, almeno a l’è sicura ch’a la tradirà mai... (CONTROLLA LE REAZIONI DI LUISA: LEI RIMANE IMPASSIBILE, POI SI ALZA E ACCENNA AD ANDARSENE) Andoa ch’it vade?

LUI:     I vado a dè na man dëdlà a preparè...

GIU:    Gnun a l’ha dite da ‘ndè dëdlà!

LUI:     Beh... Agnese a l’è sola... e a deuv prontè ‘dcò per ij Cossòt... parej i pensava...

GIU:    E perchè... ancheuj... tute ste premure?

LUI:     Ma gnun-e premure... it j’ere lì ch’it pensave... i chërdìa ch’it vurèisse ste da sol...

GIU:    Gnanca per seugn! A l’è ant le ròbe pì serie, ch’i l’avrìa da manca ‘d na fomna pì premurosa!

LUI:     Ma Pinòt... còsa it veule ‘d pì da mi? It ëm comande a bachëtta...

GIU:    Ah, mi it comando a bachëtta? It vureràs pa feme passè per unprepotent?

LUI:     Lassoma perde, va...

GIU:    A l’è lòn ch’a rispondo tuti coi ch’a san nen còsa risponde!

LUI:     Ma se tut lòn ch’i diso a va nen bin... Ma che carater ch’a l’è vnùte?

GIU:    E già... ades i son mi ch’i l’hai un brut carater... (GUARDANDO IL RITRATTO) Na vòlta a j’era pro chi ch’a trovava ‘l mè carater bon, facil, bin dispòst...

LUI:     As ved ch’it l’has cambiàlo...

GIU:    I cambio pa ‘l carater come ij caussèt!... E peuj... i son nen mi che i son cambià. A son le circostanse. A son coj ch’am vivo ‘nsema.

LUI:     (NON REGGE PIÙ) Guarda, Pinòt... Rusa fin ch’it veule, sbràita e insulta. Ma piant-la lì ëd confronteme con chila lì! (INDICA IL QUADRO)

GIU:    Luisa! It permëtto nen d’insultè la memòria dla mare ‘d mia fija!

LUI:     Ma come i peuss rispetela, se continuament as buta ‘n mes a la felicità mia e dla mia famija!

GIU:    Oh, còsa i sento! (SI ILLUMINA) Ma sì... ades i capisso... “vedo l’intrigo”... la man ëd cola grama lenga ‘d mè fratel... I seve d’acòrdi... ti e chiel... A l’è na ròba indecenta! Mè fratel!... As capiss... chiel a l’è sol... A vorerìa fè come ‘l coco... fichè ‘l pocio ant ël nil ëd j’autri... (LUISA ASCOLTA ESTERREFATTA, MENTRE LUI PASSEGGIA NERVOSAMENTE) Ah, ma ij lo dago mi ‘l coco... A lo sa nen ch’i l’oma durbì la cassa... (SI AVVIA ALL’USCITA, MA SI FERMA DAVANTI AL QUADRO) Giulietta, Giulietta... e pensè ch’i ‘ndasìo così d’acòrdi... Ah, pòr Pinòt... còsa ‘t l’has mai fait a mariete n’autra vòlta! (ESCE)

SCENA XVI – La buonanima

(AGN – ENR – LUI)

AGN:  (ENTRA SEGUITA DA ENRICO) Ch’a s’acòmoda, avocat... A l’ha da manca ‘d sò fratel? I l’hai da ciaméilo?

ENR:  Per carità!... Meno i lo vëddo e mej i stago... col ors!

AGN:  Adess a duvrìa esse tranquil... i l’oma pen-a sentulo crijassè, antant ch’a së sfogava con madamin...

LUI:     (CON ATTEGGIAMENTO DI RIMPROVERO) Agnese... Va dëdlà da la tòta. (AGNESE ESCE)

ENR:  Còs a l’è torna capitàje?

LUI:     Ah, guarda... ròbe da nen chërde... e tut perchè i son permettume da discute an sla soa Giuliëtta... (INDICANDO IL QUADRO)

ENR:  Ma se cola fomna a valìa nen la ponta d’un tò dil... Guarda... meraco stavòlta it l’has colpì an sël viv... it l’has butà ‘l dil ant la piaga...

LUI:     Mah... i savrìa nen...

ENR:  Guarda che ti... e tuti j’autri, sì ‘ndrinta... col grand esempi dë sposa... la santa mare, ch’a vivìa per la soa famija, tuta fornéj... la martire... la “casta Giulietta”... i l’eve mai conossula come ch’i l’hai conossula mi!

LUI:     Come a sarìa a dì?

ENR:  A sarìa a dì che la vita matrimonial ëd Pinòt con l’”integerrima” soa prima fomna, a l’è nen stàita pròpe tuta d’amel, come ch’a dis chiel adess... e a fòrsa ‘d dilo, a l’è rivà al ponto da chërd-je fin-a chiel a tuta sta onestà dla bonanima. Ma  a l’è rivaje ‘l moment che tuti a deuvo savèj e ricordesse ‘d chi ch’a l’era la brava, la pura, l’onesta, la “venerabile” Giulietta.

LUI:     Ma perchè?... Giulietta a l’era nen...

ENR:  Speta, speta... an quatr paròle it conto la “vera” stòria dla mia prima cugnà e peuj i t’im diràs cò ‘t na pense... e t’im diràs come it preferisse batesèla, cola santa dòna... Antant a venta dì che mè fratel a l’avìa mariala quasi per corispondensa... N’amis, ch’a l’ha faje pròpi ‘n bel servissi da amis, a l’avìa scovà cola miniera d’amor ant un cit paisòt ësperdù. Per un pòch ëd temp ij doi sposin a l’ha fait na vita da pocio. Pinòt a smijava ch’a l’èissa j’euj bindà, fudrà ‘d coram... ch’a son peuj pì o meno coi euj ch’a l’han tuti ij... (FA IL GESTO DELLE CORNA) barbaboch... (LUISA È COLPITA, MA NON TROVA LE PAROLE) Ma ‘n bel dì, ‘dcò per chiel a l’è fasse tut ciair, e alora... che ‘d paròle!... crij... urlo... piat ch’a volavo... con mè fratel it pudìe pì nen parlè! Ma peuj chila, con sò carater, motobin pì fòrt, a l’è savusse impon-e e la situassion a l’è tornàje sota contròl. Pinòt a smijava ‘n can bastonà. Sempre ciuto... né fè, né banfè... là, ant un canton... a l’era rivà al ponto che andrinta a ca soa a pudìa gnanca pì respirè.

LUI:     Ma figurte...

ENR:  A l’è la verità! Ma a la fin, un bel dì, la santa a l’ha fait che ‘mpajè ij tond e a l’è ‘ndasne... parej... sensa dì né chërpa, né s-ciòpa a gnun... moland lì quatr a gnun sò òmo e soa fija.

LUI:     Scapà? E ‘ndoa?

ENR:  Mah... Per riguard a Rita, che ‘ntlora a l’avìa des o ondes ani... e per riguard anche ‘nt ij sò confront... mè fratel a l’ha fait chërde a tuti che per motiv ëd salute soa fomna a l’era ‘ndaita da ‘d parent, an Riviera... Ma pòch temp dòpo i l’hai savù ch’a l’avìa pijà ‘n vòl per l’America, portandse dapress tut lòn ch’a lera riessùa a rabastè... sòld... òr e argent...

LUI:     Da sola?

ENR:  Sì, figurte... con un ëd coilà ch’as fan dè ij sòld fasand promësse ‘d gròssi investiment, ch’a l’era ‘ndàit an faliment e a l’avìa pensà bin ëd portè le finanse dij sò client dëdlà dl’Atlantich. Però, per la disgrassia dij doi colombòt, col aereo ch’ai portava vers la neuva vita a l’è mai rivà a destinassion. A l’è sparì... an pien Océano... e la “venerabile”, per “legera” ch’a fùissa, a l’è nen restà a gala.

LUI:     Ma a l’è peuj mòrta dabon? A l’han mai trovala?

ENR:  Parej a diso. Ma gnun a l’ha mai trovà traccia né dl’aereo, né dij doi polastrin. Pinòt, per continuè con ël sò romanz, a l’ha dit a tuti ch’a l’era mancà an Riviera... certo che pì Riviera che parej... an mes a l’Atlantich... E parej ël nòstr Pinòtin, al contrari dël Giusep ëd Nazareth, a l’è mai savusse arende a l’idea che a l’avrìa pudù esse mach un “padre putativo” per soa fija... e ant j’ani a l’ha continuà a costruìsse sto castel, pien ëd busìe e d’ingiustissie.

LUI:     Meno male che Rita a l’ha nen pijà da soa mare!

ENR:  Ah, sòn a l’è sicur!... (IRONICAMENTE) Ma it vëdde: quandi che Rita a l’è nà, la bonanima a l’era ‘ncora nen “emancipasse” dël tut!... E va beh... ma adess a basta! I soma rivà a la fin dël liber! I l’hai preparaje na trapola... che s’a më riess...

LUI:     Còs it veule fè?

ENR:  Gnente ‘d mal, preòcopte nen...

AGN:  (ENTRA DI CORSA, CON ATTEGGIAMENTO COMPLICE) Avocat! Sò fratel a l’è ‘ncamin ch’a ven ambelessì con tuta la banda dij Cossòt!

ENR:  Chiel a ven... e mi i vado!

LUI:     It ferme nen a mangè ‘n bocon con noi?

ENR:  Nò... ancheuj a l’è mej ëd nò. Im racomando, sta tranquila. E an tute le manere... ti it sas gnente, it l’has nen vist e ‘t l’has nen sentù. (ESCE RAPIDO)

SCENA XVII - Il telegramma

(GIU – PLA – LEO – FIL – LUI – AGN – RIT)

GIU:    (ENTRA CON FILOMENA, LEON, RITA, PLACIDIN; È ALLEGRO E GIOVIALE COME SE NULLA FOSSE SUCCESSO; VIENE AVANTI RACCONTANDO MALISSIMO IL FINALE DI UNA BARZELLETTA) E alora ël disco... ch’a l’era rigà... a fasìa: “O violino tzigano... o violino tzigano... o violino tzigano...” Chiel-là a l’è ‘nrabiasse, nò... a l’ha batù ‘l pugn an sël juke-box e a l’ha dit: “Vatlo a pijè ‘n col pòst!” e ‘l disco: “...accompagnami tu!” (SI METTE A RIDERE FORZATAMENTE; GLI ALTRI, CHE EVIDENTEMENTE NON HANNO CAPITO LA BATTUTA, SI GUARDANO INTORNO DUBBIOSI, MA POI, POCO ALLA VOLTA, PER RISPETTO, CON EVIDENTE SCARSA CONVINZIONE, RIDONO)

PLA:   (CHE È L’UNICO CHE ALLA FINE NON HA RISO) E alora? A l’è finìa?

LEO:   (PER TAGLIARE CORTO GUARDA L’OROLOGIO) Pinòt, la mia mostra e la mia pansa am vertisso ch’a l’è mes bòt sonà.

FIL:     Uh, e già! I sento “un languorino”... E ti, Placidin? It l’has aptit?

PLA:   Im sento veuid come na cossa sëcca!

GIU:    I l’hai fave preparè ‘l risòt con ij bolè... na riceta special ch’a l’avìa elaborà cola santa dòna... (INDICA IL QUADRO; SUONA IL CAMPANELLO; AGNESE ESCE PER ANDARE AD APRIRE)

PLA:   Mama... i peuss seteme davzin a ti?...

FIL:     Fa nen ël falurco e sta ‘nsema a Rita!

PLA:   (A RITA) A mi am piaso tant le bignòle...

LEO:   (CHE HA SENTITO) It ses già ti na bignòla!

GIU:    (SI AVVICINA A LUISA) Dài, Luisa, ‘ndoma a mangè. Bogia!

LUI:     Mi i l’hai nen aptit.

GIU:    E ti it ven-e l’istess! S’it l’has nen fam it an guarde noi!

LUI:     I ven-o pì tardi a pijè ‘l cafè.

GIU:    (PIANO, IN DISPARTE) Dòpo i rangeroma ij cont!

LUI:     Ma sì... fa ‘n pòch lòn ch’it veule.

AGN:  (ENTRA E VA DA GIUSEPPE CON UN TELEGRAMMA) A j’è da firmè la ricevuta.

GIU:    Còsa a l’è?

AGN:  Un telegrama.

GIU:    E per chi a l’è?

AGN:  Per chiel, nò? A j’è scrit ansima... A deuv firmè la ricevuta. (GIUSEPPE FIRMA LA RICEVUTA E LA RENDE AD AGNESE, POI GUARDA TUTTI, COL TELEGRAMMA IN MANO, IMBAMBOLATO) I deuvo deje la mancia?

GIU:    Eh?

AGN:  I deuvo deje la mancia, al postin?

GIU:    (GUARDA IL TELEGRAMMA) Daje cò ‘t veule. (AGNESE ESCE, CON UN GESTO DI STIZZA) A l’è da ‘n péss ch’i na ricevìa pì gnun...

PLA:   Eh, già! Ij telegrama a pòrto sempre maleur...

LEO:   Ma dis gnun-e tavanade!

PLA:   It na ricòrde nen ëd quand ch’a l’è brusaje la ca?

LEO:   Ma sta ciuto!

PLA:   O già! E quand ch’a l’è mòrt-je magna Ghitin?

LEO:   Ma it veule piantela lì?

PLA:   I fasìa tant per dì... per feje coragi...

LEO:   Ah, sì... bel coragi ch’it ij fase!

PLA:   E sì! Perchè disend-je le disgrassie gròsse, cole cite a fan meno mal!

GIU:    A riva da Genoa. (ENTRA AGNESE E SI VA A POSIZIONARE ALLE SUE SPALLE, CURIOSA) Che dròlo... am tërmolo le man... Chi ch’a sarà mai?

FIL:     A l’è facil da savej...

AGN:  Come?

FIL:     A basta deurb-lo.

LEO:   (PRENDE IL TELEGRAMMA DALLA MANO DI GIUSEPPE, CHE NEL FRATTEMPO LO HA LETTO ED È CADUTO SEDUTO COME IN TRANCE SU DI UNA POLTRONA, E LEGGE AD ALTA VOCE) “Mia morte erronea – stop – Ritorno pentita, miserabile, ammalata...”

GIU:    (VISIBILMENTE COLPITO DALLA NOTIZIA, BALBETTA) Giu-Giu-Giulietta...

PLA:   (GLI PORGE UNO DEI SUOI SASSOLINI) A veul na pera?

CALA LA TELA

FINE DEL 1° ATTO


2° ATTO

SCENA I – Il digiuno

(FIL – PLA – LEO – RIT – AGN – LUI)

FIL:     I ciamo mi se pròpe a l’ora ‘d butesse a taola a duvìa riveje Giulietta!... A l’è staita via tant temp... a pudìa spetè ‘ncora ‘n pòch, nò?

PLA:   (SBADIGLIA) I l’hai la pansa ch’am toca la schin-a...

FIL:     Però a pudrìo anche dine quaicòsa, neh... Che ora a l’è?

LEO:   (CONSULTANDO L’OROLOGIO) Doi bòt e mes.

PLA:   Bòja! Mi i l’hai na sgheusia...

LEO:   As decideran bin, nò?... Ëdcò lor a duvran mangè, prima o peuj...

PLA:   (SBADIGLIA) S’i sero j’euj, i vëddo già ij panatè ch’as coro darè...

FIL:     Ma dime ti... ‘dcò col postin... a pudìa nen vnì ‘ncheuj dòpmesdì a portè ‘l telegrama? A j’è ‘d letere ch’a rivo dòpo mèis...

LEO:   Mi i sai nen còs a l’è tacaje a cola fomna... fesse viva dòpo tuti sti ani...

FIL:     E se ij disèisso che noi i comensoma a mangè ‘n pòch d’antipast?... Magara sagè na cuciarà ‘d ris con ij bolè?... Magara l’aròst?

PLA:   E magara ‘dcò le paste?

LEO:   Ma i seve mat? Ant un moment come cost... mè sòcio e mè pì grand amis... i vado là e ij diso: «Sent, Pinòt, a va bin ël ritorn ëd toa fomna ch’it chërdìe mòrta, ma adess dane da mangè!»

PLA:   Ma noi i mangerìo mach la nòstra part...

LEO:   Ma piantla lì! Pitòst i ‘ndoma a mangè a ca nòstra...

FIL:     Ma s’a j’è mach ëd salada o ‘d pòis... Gnanca ‘d pan, perchè a st’ora ij negòssi a son tuti serà...

LEO:   Euh, diav! E ‘nt ël frigo, a j’è gnente?

FIL:     Macchè... s’i duvìo mangè ‘mbelessì...

LEO:   E già... e doman?

FIL:     Mah... i pensava... ‘ntant quaicòsa as vansoira sempre... i pudìo portè a ca na pitansera... ‘n pòch ëd risòt... doe fëtte d’aròst... e i j’ero a pòst ëdcò per doman!

RIT:     (ENTRA DALLA CAMERA E VELOCEMENTE ATTRAVERSA LA SCENA USCENDO VERSO LA CUCINA)

LEO:   (CERCA DI SEGUIRLA, MA LEI NON GLI DA ASCOLTO) Rita... sent... RIMANE UN ATTIMO A GUARDARE L’APERTURA DA DOVE È USCITA RITA, POI RITORNA VERSO IL PROSCENIO)

FIL:     A starà pa mal? (SI CAPIRÀ POI CHE ALLUDE A GIUSEPPE)

LEO:   Mah... Quandi ch’i l’oma sbatulo an sël let, a l’ha nen parlà. An guardava fiss, con doi euj spirità e la boca duverta.

PLA:   A smijava ‘n bacalà.

FIL:     Eh... ij piasì, dle vòlte, a fan pì mal che bin...

RIT:     (ENTRA DALLA CUCINA CON UN BICCHIERE IN MANO, IN CUI STA RIMESCOLANDO CON UN CUCCHIAINO; RITORNA RAPIDAMENTE IN CAMERA, CON LEONE CHE CERCA DI NUOVO DI PARLARLE SENZA RISULTATO)

LEO:   Rita... s’i pudoma fè quaicòsa... (A FILOMENA) An dan gnanca da ment...

FIL:     Anche per Rita... chissà che efét... rivëdde soa mare dòpo tanti ani... A mi am piaserìa savej andoa ch’a l’è stàita cola fomna tut ësto temp...

AGN:  (ESCE DALLA CAMERA E VELOCEMENTE ENTRA IN CUCINA)

LEO:   Agnese... Agn...

FIL:     I l’hai già bele capì: sì a venta butesse ‘l cheur an pas, perchè ‘ncheuj as mangia nen!

PLA:   Come? (SBADIGLIA) Ma mi i vëddo le balochëtte...

LEO:   An disèisso almeno quaicòsa...

PLA:   Ma che dine... a duvrìo dene quaicòsa!

AGN:  (SEMPRE DI CORSA, ESCE DALLA CUCINA INTENTA A CHIUDERE UNA BORSA DELL’ACQUA CALDA ED ENTRA IN CAMERA, SEGUITA A DISTANZA DA LEON, CHE TENTA DI PARLARLE; A QUESTO PUNTO DALLA CAMERA ESCE LUISA, CHE VA IN CUCINA; SUBITO RITA ESCE DALLA CAMERA, PRENDE UNA SEDIA E RIENTRA; AGNESE ESCE DALLA CAMERA E VA FUORI VERSO IL GIARDINO; LUISA ESCE DALLA CUCINA CON UN CATINO ED ENTRA IN CAMERA; AGNESE RIENTRA DAL GIARDINO ED ESCE DALLA CAMERA; I CUSSOTTI SEGUONO TUTTA LA SCENA MUOVENDO SOLO LA TESTA, ATTONITI; POI, DOPO UN ATTIMO DI PAUSA, SI GUARDANO STUPITI)

LEO:   Ma cò a lè? La féra dël giòbia?

PLA:   A faran na “caccia al tesoro”.

FIL:     Sì a j’è mach pì da pensè al péss...

LEO:   Am sagna ‘l cheur a pensèje a tuta cola ròba bon-a ch’a j’è dëdlà!

PLA:   Papà, papà... scota... (GLI FA APPOGGIARE UN ORECCHIO SULLA PANCIA, COME FANNO LE DONNE DURANTE LA GRAVIDANZA CON I FUTURI PADRI) It sente?

LEO:   (TUTTO FELICE, CONTENTO COME UN FANCIULLO) E già... sent come a bogia!... Ma... a canta!

PLA:   I l’hai la pansa musicista! A son-a na cansonëtta! (E COMINCIA A CANTICCHIARE A TEMPO COL SUO STOMACO VUOTO)

LEO:   (A SUA MOGLIE, ECCITATO) Filo, che bel... am ricòrda quandi ch’i të spetave Placidin!

PLA:   Mama, ven a sente ‘dcò ti, che contracànt!

FIL:     Ma piantela lì tuti doi! E s’ai riva quaidun?

SCENA II – Il risorto

(AGN – LEO – FIL – PLA – GIU – LUI – RIT)

AGN:  (ENTRA LENTAMENTE DALLA CAMERA ASCIUGANDOSI I SUDORI E SI LASCIA CADERE ESAUSTA SU UNA SEDIA)

LEO:   (CON APPRENSIONE) Ebin?

AGN:  I soma a la fin.

FIL:     Oh, pòr Pinòt... (SI INGINOCCHIA APPOGGIANDO I GOMITI SUL SOFÀ E COMINCIA A PREGARE IN SILENZIO)

PLA:   Alora i lo spetoma nen a mangè?

LEO:   Sì a venta ciamè ‘n prèive!

AGN:  (SORPRESA) Un prèive per fè còsa?

LEO:   Per dèje l’Assolussion, nò? Per perdonèje ij pecà...

AGN:  (DIVERTITA) Ma nò!... I soma a la fin dla crisi!... Ël cavajer a l’è arpijasse e adess a sta bastansa bin. A ven subit an sà.

GIU:    (ENTRA PIANO; È SORRETTO DA LUISA E RITA, MA AGNESE SI ALZA E CORRE A SOSTENERLO PURE LEI; È IN VESTAGLIA ED HA UNA PEZZUOLA SULLA FRONTE, CHE AGNESE GLI TOGLIERÀ A TEMPO; SULLO STOMACO HA LA BORSA DELL’ACQUA CALDA; LO FANNO SEDERE SU DI UNA POLTRONA BEN VISIBILE, VERSO IL CENTRO; ESAGERA VISIBILMENTE LA SUA CONDIZIONE DI AMMALATO E SI GUARDA INTORNO CON UN SORRISO EBETE)

FIL:     (È ANSIOSA DI DIMOSTRARSI PREOCCUPATA E PREMUROSA; CON TONO LAMENTOSO) Come ch’it sente, Pinotin?

LEO:   I të staghe mej?

GIU:    Sì, sì... a l’è quasi passà.

FIL:     A l’è la notissia... “la giòia inattesa”... it vëdras ch’it arpije subit, a l’è gnente.

PLA:   Ciamlo gnente! Barba Giulio, quand ch’a l’han dije ch’a l’era mòrtie la vaca grisa, a l’è stait bele sèch!

LEO:   Ma sta ciuto!

PLA:   Ma s’a l’è vera! Ël dì dòpo... un-a al massatòio, l’autr al camposanto!

LUI:     Su, ades ripòs-te.

RIT:     Stai un po’ tranquillo.

GIU:    (GUARDA AMOREVOLMENTE LUISA E RITA)Sì, care... grassie... (A LEON) Fòrse a l’è restame quaicòs an slë stòmi...

PLA:   Ma se i l’oma mangià gnente!

GIU:    Come? Ma i l’eve nen mangià?

PLA:   Gnente d’aututt! I pudrìo fè la Cominion!

FIL:     (MELLIFLUA) Ma Pinòt... ma pensa mach se ant un moment parej noi i pensavo a mangè...

PLA:   Mi i riesso nen a pensè d’autr che a mangè, gnanca ‘n second!

FIL:     Con nòstr pì car amis dëdlà a seufre, an ven gnanca pì fam...

PLA:   Gnanca pì fam? A mi am fan mal le mangiòire a fòrsa ‘d bajè!

GIU:    (SI ALZA A FATICA, MA RIMANE VICINO ALLA POLTRONA; RIVOLTO AI CUSSOTTI) Almeno vojautri i l’avrìe podù mangè...

LEO:   Ma schersa nen!

PLA:   Nò, nò, a dis an sël serio!

FIL:     Pinòt... quand it pense ch’a riva, Giulietta?

GIU:    (RICADE PESANTEMENTE SULLA POLTRONA, QUASI SVENENDO, SOCCORSO DA LUISA E RITA) I sai nen... Fòrse a l’è ‘ncora a Genoa... Leon...

LEO:   Dime...

GIU:    Guarda ‘n pòch an sël giornal, ‘d vòlte mai ch’ai fùissa lë siòpero dij treno...

LEO:   Macchè... stamatin i l’hai lesùlo tut.

GIU:    (HA UN MOTO DI STIZZA) Lorlì... a fan sempre siòpero, quandi ch’a l’è nen necessari... e ‘ncheuj ch’a më vnisìa a taj...

PLA:   (A GIUSEPPE) Staneuit a duvrà fesse ‘n let a tre piasse!

LEO:   Ma già... un-a da na part, l’autra da l’autra e ti ‘n mes... come ‘n sanguis! (RIDE STUPIDAMENTE; LUISA LO GUARDA DI TRAVERSO)

FIL:     Ades ch’ai riva Giulietta, a ventrà déje quaicòsa da mangè... “ritorna ammalata, sfinita”... (GIUSEPPE SI ALZA PENSOSO)

PLA:   Mi i pudrìa ten-je companìa e mangè ‘nsema a chila... (CAMPANELLO)

GIU:    (RICADE PESANTEMENTE SEDUTO SULLA POLTRONA) Òmmi... (VIENE SOCCORSO DA LUISA E RITA; AGNESE VA AD APRIRE E TUTTI I PRESENTI FANNO ALA VERSO L’INGRESSO IN SILENZIO, MENTRE LUISA TOGLIE LA VESTAGLIA A GIUSEPPE E GLI INFILA LA GIACCA; AGNESE RIENTRA E ATTRAVERSA CON NONCURANZA LA SCENA) Mah... Agnese...

AGN:  A desidera, monsù?

GIU:    (CON VOCE TREMANTE) Chi ch’a j’è?

AGN:  Andoa?

GIU:    Ma come ‘ndoa? A l’han sonà, nò? Chi ch’a l’era?

AGN:  Ah, sì... Un carabiniè.

GIU:    (SPAVENTATO) Un carabiniè? E còs a veul da mi ‘n carabiniè?... A vurerà pa aresteme per bigamìa? Ma come a fa già a savej...

PLA:   I carabiniè a san sempre tut.

AGN:  Ma nò, a l’è gnente... i l’hai pensàje mi... a l’è già ‘ndà via... a l’era vnù per col bijèt da mila fauss che monsù Cossòt a l’avìa dame ‘d mancia!

GIU:    (A LEON) E ti it vade ‘n gir a dè ij bijèt fauss?

LEO:   (CERCANDO DI SCUSARSI) Ma a mi a l’avìa damlo mia fomna...

FIL:     (FALSA) Ma mi i savìa nen ch’a j’ero fauss!

PLA:   (INNOCENTEMENTE) Ma sì ch’it lo savìe... it ricòrde nen? It l’has fin-a dit: «Ste tranquij, ij lo arfilo al prim cretin ch’am ven a tir»!

AGN:  Tante grassie!

FIL:     (STIZZITA, NON SA PIÙ CHE DIRE) Mi... a l’è mej chi fasa ‘n saut fin-a a ca...

PLA:   Fame vëdde a fè ‘n saut longh parej...

LUI:     I la compagno, Filomena... I l’hai da passè ‘n moment da la mercandin-a.

PLA:   I ven-o ‘dcò mi a fè ‘n gir.

FIL:     Nò, ti spet-me ‘mbelessì... (IN DISPARTE) Ten-je companìa a tota Rita... e aprofit-ne, scotme mi... pensa ch’a duvrà esse toa sposa! (ESCONO LUISA E FILOMENA; PLACIDIN RIMANE IN DISPARTE, IMPACCIATO; RITA E AGNESE ESCONO DALLA CUCINA)

SCENA III – I primi provvedimenti

(GIU – PLA – LEO – AGN – RIT)

GIU:    (RILEGGE IL TELEGRAMMA; NON RIESCE A DARSI PACE) “Mia morte erronea... ritorno pentita, miserabile, ammalata... Giulietta...” Se ‘l telegrama a l’è partì a des ore da Genoa... se a l’ha subit pijà ël treno... se pen-a rivà a Turin a l’ha subit pijà la coriéra... a che ora a peul esse sì?

PLA:   A l’è na specie dë squìs?

LEO:   Mi si ch’i sai a che ora ch’ai riva ij treno...

PLA:   Se un a veul a lo sa subit.

GIU:    An che manéra?

PLA:   Guardand l’orari.

GIU:    Brav, Placidin! (A LEON) Ma guarda ‘n pòch tò fieul... a prima vista a smija... e ‘nvece... (CHIAMA) Agnese!

AGN:  (DA FUORI) I rivo subit! (ENTRA) Ch’a disa, monsù...

GIU:    Pòrtme l’orari...

AGN:  (ESCE E RIENTRA IMMEDIATAMENTE CON UNA SVEGLIA) Tre e sinch.

GIU:    Ma nò! L’orari dij treno! I veuj vëdde l’orari dij treno!

AGN:  Perchè, a part?

GIU:    Ti pens-je nen! Sù, va...

AGN:  Ma ‘ntëcà l’orari a j’è nen... se a veul a j’è “Frate Indovino”!

GIU:    (ARRABBIATO) Va, va mach!... Mi i cerco l’orari e chila... i ciamo mi... (AGNESE ESCE)

LEO:   E ades... come it la range con la lege?

GIU:    Che lege?

LEO:   Ades ch’it n’has doe?

GIU:    Doe còsa?

LEO:   Un-a ant ëcà e l’autra n’ariv... it ses un “bigamo”!

PLA:   Chi tròp e chi gnente.

GIU:    E già... Come i pudrìa fè?

PLA:   Ch’a fasa a “targhe alterne”... come j’automòbij...

LEO:   Dis gnun-e gofade...

PLA:   Ël govern a lo fa bin...

GIU:    Ël govern a peul fè lòn ch’a veul, noi nò. Ant ël mentre, ‘ndoa ch’i la buto?

PLA:   Ch’a la buta darè... dë scòrta...

LEO:   Chit-la!

GIU:    Sì a j’andarìa ‘n “Codice Civile”... Na vòlta aj na j’era un ch’a l’avìa dësmentià mè fratel... (CHIAMA) Agnese!

AGN:  (ENTRA) A comanda?

GIU:    It l’has vist ël còdice?

AGN:  Ël còdice postal?

GIU:    Civil! Ël “Codice Civile”!

AGN:  Mai vist-lo.

GIU:    (MANDANDOLA VIA) Va, va!... E ‘ntant dis-je a Rita ch’a ven-a a ten-je companìa a monsù Placidin.

LEO:   (DECISO) Sent, Pinòt, foma na bela ròba... surtoma. Parej i pijoma ‘n pòch d’aria, i comproma n’orari dle ferovie e i passoma da tò fratel.

GIU:    Da mè fratel a còsa fè?

LEO:   O bela!... Tò fratel a l’è avocat, nò? Specialista ‘nt ij divòrsi... ij ciamoma consèj!...

GIU:    Però ij disoma ch’a l’è per un nòstr amis... I veuj nen ch’a sapia che ‘l bigamo i son mi... (SI AVVIANO; GIUSEPPE ESCE; PLACIDIN LI SEGUE, MA LEONE LO FERMA)

LEO:   Ti speta sì... (ENTRA RITA CON IN MANO UNA RIVISTA) Guarda sì chi ch’a j’è... (GIOVIALE, CON UN CENNO DI SALUTO; POI IN DISPARTE A PLACIDO) Aprofita dl’ocasion per feje la cort... mi i torno da sì ‘n pòch... perd nen temp... coragi!

PLA:   E perchè?

LEO:   Ma come, perchè? A duvrà esse toa sposa, nò?

PLA:   E ti it ëm lasse sol?

LEO:   Sol an doi... ti e chila.

PLA:   Im n’ancalo nen...

LEO:   It deuve ‘ncaléte! Camp-te a testa prima! A pèis mòrt!... Ma im racomando: dis gnun-e gavade... misura le paròle, it l’has capì?

GIU:    (RIENTRANDO PER UN ATTIMO) Ma ‘t ven-e ò ‘t ven-e nen?

LEO:   Subit!... (NUOVAMENTE A PLACIDIN) It l’has capì? Misura le paròle. (LEON E GIUSEPPE ESCONO)

SCENA IV – Il brindisi

(RIT – PLA – AGN)

            (RITA SI È SEDUTA E SFOGLIA LA RIVISTA; PLACIDIN SI AVVICINA, BORBOTTA QUALCOSA E FA STRANI GESTI CON LE MANI, COME PER MISURARE APPUNTO LE PAROLE CHE BISBIGLIA)

RIT:     (DISTOLTA DALLA LETTURA) Cosa fa?

PLA:   Mah... mè pare a veul ch’i misura le paròle... (ENTRA AGNESE E PLACIDIN SI SPAVENTA)

RIT:     (INDICA LA SEDIA VICINO A LEI) Su, Placido... si accomodi qui...

PLA:   (TENTENNA, SI NASCONDE IL VISO CON UN BRACCIO) Guarda mach lòn ch’am toca fè per marieme...

AGN:  (LO PRENDE PER UN BRACCIO E LO FA SEDERE) Con le bon-e manere a s’oten sempre tut! (SORRIDE CIVETTUOLA VICINO AL VISO DI PLACIDIN) Nen vera, mè car Placidin?... Ma sù ch’an disa quaicòsa ‘d gentil... Sù... ch’a parla...

PLA:   (DOPO ALCUNI TENTATIVI) I l’hai la gola sëcca come ‘n feuj ëd carta seppia...

AGN:  Ah, sì? Ch’a speta, i vado a pijè n’afè ch’ai dësgropa la lenga... Na bota ‘d col bon. A preferis bianch ò nèir?

PLA:   Se as mangia, a l’è mej col nèir.

AGN:  Ma ades i mangioma pa... a st’ora...

PLA:   Darmagi... Alora ‘l bianch.

AGN:  Ai na j’è giusta na bota ‘nt ël frigo. Bela frësca! (ESCE IN CUCINA)

RIT:     Senta, Placido... cosa si è messo in testa?

PLA:   A l’è ‘l capel dla divisa dla fanfarin-a.

RIT:     Ma no... nei miei riguardi... Cosa si è messo in testa nei miei riguardi?

PLA:   Maaa... chila... per mi... chila...

RIT:     Ci potremmo anche dare del tu, non è vero? Ci conosciamo da tanti anni...

PLA:   Eh, ma io non mi incalo a dargli del tu a te... (ENTRA AGNESE PORTANDO UN VASSOIO CON TRE BICCHIERI E UNA BOTTIGLIA DI CHAMPAGNE)

RIT:     Ma... Agnese... hai preso lo champagne che papà aveva fatto mettere in frigo per dopo pranzo?

AGN:  Intanto il pranzo è saltato. Non vorrà mica che se la scolino suo papà e sua mamma da soli?... Antant noi i bagnoma ‘l Cossotin... Parej, almeno is divertoma ‘n pòch, nen vera Placidin? (INTANTO RIEMPIE I BICCHIERI) A cà vòstra i lo bèive lë champagne?

PLA:   Mama a dis ch’a fa mal a la sacòcia.

RIT:     Ma papà non si arrabbierà?

AGN:  Solo se lo verrà a sapere... Ma non saremo certo noi a dirglielo... (INTANTO HA CONSEGNATO I BICCHIERI) Foma ‘n brindisi? Cin cin!

RIT:     Cin cin! (RITA E AGNESE BEVONO UN SORSO)

PLA:   Cin. (TRACANNA TUTTO IL BICCHIERE, POI SI CHIUDE LE NARICI CON DUE DITA, STERNUTISCE E GLI VIENE UNA SPECIE DI SINGHIOZZO)

RIT:     Tutto bene?

PLA:   Eh... a pëssia... (STERNUTISCE)

AGN:  A l’è bon, neh? A l’è Moët-Chandon. (GLI RIEMPIE IL BICCHIERE) Ch’a bèiva… a fa pa mal… a l’è mach uva…

PLA:   Ah, l’uva… che bon-a! Darmagi che per fèla vnì ai vada tuta cola drugia! (BEVE)

RIT:     Buono? (AGNESE RIEMPIE)

PLA:   A smija gaseus... mèra. (BEVE TUTTO D’UN FIATO) A l’è frèsch! (AGNESE RIEMPIE; BEVE) A va giù come l’euli. (AGNESE RIEMPIE; BEVE) A digiun a farà pa mal?

AGN:  Sòn a buta sù ‘d gir, pa vera? (RIEMPIE; BEVE)

PLA:   A l’è per lòn ch’i vëddo già ‘n pòch tut ch’a gira!

AGN:  Còsa ai disìa sò papà prima d’andè via? (RIEMPIE; BEVE)

PLA:   Mè pare am disìa... am disìa... ch’i deuvo feje la cort a tòta Rita.

AGN:  E a mi... nò?

PLA:   (NON SA PIÙ COSA RISPONDERE) Ah, beh... ma sì, ‘dcò a chila!... A tute doe! (RIEMPIE; BEVE; È SEMPRE PIÙ SU DI GIRI) I faso come monsù Porètt… Doe spose ‘dcò per mi!

AGN:  E chiel a sa come fè, per fè la cort a le fije? (RITA A GESTI LE FA SEGNO DI NON ESAGERARE, MA AGNESE ORMAI SI DIVERTE TROPPO)

PLA:   Minòmmi! I sai gnanca da ‘ndoa ch’a s’ancamin-a! Ma i sai andoa ch’as finiss... (RIDE INEBETITO; RIEMPIE; BEVE) Che caud! (GLI SCAPPA UN RUTTO, MA IL FATTO NON LO PREOCCUPA ASSOLUTAMENTE)

AGN:  (IN DISPARTE A RITA) Forza! È cotto a puntino! Questo è il momento giusto… ora tocca a te!…

RIT:     E così, vorresti sposarmi?

PLA:   Bòh? Mi i faso lòn ch’am diso papà e mama.

RIT:     (CATEGORICA) Nossignori! Tu devi fare come ti dico io! E mettitelo bene in testa: devi sempre dire che io non ti piaccio, che sono antipatica... (SI ALZA E LO MINACCIA CON UN PUGNO) che sono scorbutica, manesca... che non mi vuoi, hai capito?

PLA:   (SPAVENTATO) Diav!

RIT:     (PUNTANDOGLI UN DITO) E ricordati che se non farai come ti dico, te ne farò vedere di tutti i colori, sarò terribile, perfida, prepotente, vendicativa... ti graffierò dappertutto e ti farò impazzire di terrore... hai capito? Ti gonfierò di sberle! (CON UNA MANO FA IL GESTO DI CARICARE UN MANROVESCIO)

PLA:   (ALLE MINACCE DI RITA CERCAVA TUTTI I MODI PER COPRIRSI E RIPARARSI AGGROVIGLIANDOSI E SPOSTANDOSI SULLA SEDIA; ORA RIMANE QUALCHE SECONDO SENZA PARLARE, POI SI ALZA DECISO, MA BARCOLLANTE PER IL VINO BEVUTO) E mi... e mi... i vado a cà! (SI AVVIA MALFERMO SULLE GAMBE, MA AGNESE LO FERMA)

AGN:  (LO RICONDUCE VERSO IL SUO POSTO) Ma sù... ch’a fasa nen parej... Tòta Rita a l’è brava...

PLA:   (PIANO) A l’è na strega!

AGN:  (LO FA DI NUOVO SEDERE) Ch’a staga sì... tranquil... ch’a lo fasa per mi... mi i lo sgrafigno nen.

PLA:   Beh... se am lo dis chila... (SI TRANQUILLIZZA)

RIT:     (PORGE IL BICCHIERE DOPO AVERLO DI NUOVO RIEMPITO, POI SI PREPARA PER IL BRINDISI) Su, tocca con me e facciamo la pace.

PLA:   Mi i toco... ma chila a crija nen?

RIT:     No, no... però devi ascoltarmi e ricordarti quel che ti ho detto prima.

PLA:   (SI È CALMATO E RICOMINCIA AD ESSERE ALLEGRO) Ma si capisse che ti ascolto... anche perchè a me mi piace... (SI VOLTA E SI TROVA IL VOLTO DI AGNESE VICINISSIMO AL SUO) Guardla sì... (BEVE) Come a l’è bon sossì... a mossa...

RIT:     Fai solo attenzione che poi non ti faccia male...

PLA:   Mi i son come mè nòno...

RIT:     Com’era tuo nonno?

PLA:   A mè nòno ai piasìa tant ël vin. La soa stansia da let a l’era la cròta. Primo piano interrato. A l’era sempre ‘n cròta, neuit e dì. A disìa: (CAMBIANDO VOCE E ATTEGGIAMENTO) «D’invern i bèivo perchè i penso ch’ai ven prest la primavera...»

RIT:     E in primavera?

PLA:   «I bèivo perchè i son content che la prima a l’è rivà!»

AGN:  (RIDE) Ma brav mè Placidin!

PLA:   (ORMAI NON HA PIÙ FRENO) Adess a smija ch’a sia pa pì tant dificil fè la cort...

AGN:  Perchè? Prima a l’era tant dificil?

PLA:   Parlapapìpero! (COLTO DALL’EUFORIA BACIA AGNESE; CAMPANELLO)

SCENA V – L’ubriaco

(AGN – PLA – RIT – GIU)

AGN:  Questo è suo padre, Rita! Si salvi chi può! (IL PIÙ RAPIDAMENTE POSSIBILE PRENDE BOTTIGLIA E BICCHIERI) Lei è meglio che corra in camera sua! (ESCE DI CORSA PORTANDO VIA TUTTO)

PLA:   Ma pòrta nen via la bota...

RIT:     Zitto! (MINACCIOSA) E ricorda bene quel che ti ho detto! Non ti piaccio, mi odi, non mi sposerai neanche morto. Altrimenti ti spezzo le ossa, hai capito? (ESCE; AGNESE RIENTRA VELOCEMENTE E VA AD APRIRE)

PLA:   (VERAMENTE ALTICCIO, SI SIEDE) I l’hai capì, i l’hai capì... a l’è ‘n serpent, chila sì! Mi i preferisso l’autra... Ma ades? Am pianto sì, bele sol?

GIU:    (ENTRA CON IN MANO IL CODICE, SEGUITO DA AGNESE) Sacherlòt! A venta sempre spetè!

AGN:  Eh, ma i j’era sì con soa tòta, ch’ij tenìo companìa a monsù Placidin...

GIU:    Oh, Placidin... it ses ancora sì? (AGNESE, DIETRO A GIUSEPPE, FA GESTI CONCITATI, COME PER DIRE A PLACIDIN DI STARE ZITTO E FA SEGNO DI NO CON LA TESTA)

PLA:   Nò! (AGNESE HA UN CENNO DI SCORAGGIAMENTO)

GIU:    Come nò? Se it ses sì... (AGNESE RIPRENDE LE SEGNALAZIONI E SCUOTE IL CAPO)

PLA:   Nò!

GIU:    Va beh, lassoma perde... It l’has vistla, mia fija? (AGNESE FA CENNO DI SÌ)

PLA:   Sì, sì. I l’hai ‘dcò vist l’autra.

GIU:    L’autra chi?

PLA:   L’autra l’autra! (INDICANDO DIETRO A PORETTI) Cola lì! (GIUSEPPE SI VOLTA E VEDE AGNESE, CHE INTERROMPE IMMEDIATAMENTE LE GESTICOLAZIONI, FACENDO FINTA DI NIENTE) A mi am pias cola lì. Nen l’autra. (AGNESE HA UN SUSSULTO)

GIU:    Còsa? Ma it veule dì Agnese? Chila?

PLA:   Agnese? Chi a l’è Agnese?

GIU:    Ma Agnese! La cambrera! (LA INDICA, MA PLACIDIN È VISIBILMENTE INCAPACE DI INTENDERE E DI VOLERE) Cola ch’a l’ha durbime la pòrta! (AGNESE VORREBBE SPROFONDARE)

PLA:   Ah, sì... Agnese! Cola ch’a l’ha durbime la bota! (FA L’ATTO DI STAPPARE E VERSARE NEI BICCHIERI) Pan!... Gira... gira...

GIU:    A mi a më smija ch’a sia la toa testa ch’a gira... Ma che bota? (AGNESE RIPRENDE LA GESTICOLAZIONE, MA PLACIDIN NON LA GUARDA)

PLA:   (GRIDA ALLEGRO, COME BRINDANDO) Sampagn! Mochèt e mandrògn!

GIU:    I l’hai capì... (SQUADRA AGNESE, CHE TIENE GLI OCCHI BASSI E FINGE INDIFFERENZA, GUARDANDOSI LE UNGHIE DELLE MANI) A l’è chila ch’a l’ha date da bèive...

PLA:   Chila e l’autra.

GIU:    Ëdcò Rita... Agnese e Rita...

PLA:   Prima chila e peuj l’autra... tute doe... peuj i vurìa cantè...

GIU:    It l’has cantà?

PLA:   I vurìa ‘dcò balè... ma peuj a l’è rivàje chiel... pòrta nen via la bota!... i l’hai pì nen cantà... pì nen cantà... pì nen beivù... a l’avìa nen dimlo chiel?... A bzògna balè... a bzògna cantè...

GIU:    Agnese...

AGN:  (TIMOROSA) Sì?

GIU:    Ma i l’eve daje da bèive?

AGN:  Eh... a l’avìa... tanta ‘d cola sèj... i l’hai daje ‘n bicer ëd vin...

GIU:    (A PLACIDIN, CHE TRABALLA) E dài, là... a j’è da vergognesse! Per un bicer ëd vin... a la toa età...

PLA:   Ël vin a rispeta pa gnun-e età... (SI AGGRAPPA AL COLLO DI PORETTI)

GIU:    Ma chielsì a sta nen an pé!... Ma i seve mate? I l’eve ‘nciocalo... altro che ‘n bicer... Cogg-lo da quaiche part... speroma ch’ai passa ‘mpressa...

AGN:  I lo buto ant ël sò let?

GIU:    Ma gnanca per seugn! It ses mata?... It lo fiche ‘nt la toa stansia!

AGN:  (NON HA IL CORAGGIO DI RIBATTERE E ACCETTA RASSEGNATA) Sù, Placidin... ‘ndoma a cogesse...

PLA:   Con ti i ven-o... mach ch’ai sia nen cola mata... (SI LASCIA TRASCINARE PESANTEMENTE, APPOGGIANDOSI AD AGNESE) I na cantoma ‘n tòch?... Peuj it faso ‘dcò balè, neh... “Una casetta in campagnaaa...” (ESCONO)

GIU:    (GRIDA AD AGNESE, GIÀ FUORI) Faje Bèive ‘n bròd dë siole!... E ringrassia mach ch’i l’hai d’autr per la testa!

SCENA VI – Le corna

(LEO – GIU)

LEO:   (ENTRA E INIZIA A PARLARE IN TONO CONCITATO) I son passà da ca ‘d tòta Baron, cola ch’a travaja a l’ufissi postal... (CONSEGNA A GIUSEPPE IL TELEGRAMMA) a l’ha dime ch’a l’è pròpe stait ëspedì da Genoa stamatin a des ore.

GIU:    Mi i peuss nen deme pass!... Epura a parla ciair... ammalata... pentita...

LEO:   Ëd treno, da Genoa, ai na j’è tuti ij moment... rivà a Turin a pija ‘n taxi... prima ch’it l’abie temp a banfè a peul esse sì! I l’hai daje ‘dcò na vos a tò fratel. Chiel a j’era nen, ma la soa segretaria a l’ha dime che come a tornava a lo fasìa subit ëvnì ‘nsà.

GIU:    Ricòrd-te che a mè fratel ij disoma ch’a riguarda ‘n nòstr amis, neh... (GUARDA IL TELEGRAMMA) E pensè che mi i la chërdìa ‘n fond al mar...

LEO:   (SGOMITANDOLO, CON GESTO D’INTESA) Ti, Pinòt... magara a fùissa restaje...

GIU:    Miserabile... pentita...

LEO:   Dì... ti it ij chërde a sti... “atti di contrizione” per telegrama?

GIU:    Mah!... Sincerament... pì ij penso e... a l’è dròlo... I l’avìa già quasi dësmentià tuti ij tòrt... ma adess ch’i stago per rivëdla... as dësvìa la memòria... i ricòrdo certe circostanse... bòja fauss... a l’era mej...

LEO:   ... ch’a fùissa staita ‘ndoa ch’a l’era!

GIU:    Ebin... sì! Mi adess i vivìa ‘mbelessì... tranquil come ‘n pocio, con mia Luisa...

LEO:   Eh, as capiss... an fond Luisa a l’è ‘dcò brava, neh...

GIU:    Brava? Brava a l’è dì pòch! N’angel! Sempre pronta e disponibila...

LEO:   Fin-a tròp!

GIU:    Afessionà, dlicà, gentila...

LEO:   E onesta...

GIU:    E prudenta... e sì che certe vòlte... confessomlo... i l’oma tratala verament mal...

LEO:   I l’oma tratala? It l’has tratala!

GIU:    Sì, sì... ma anche ti... tuti doi... ma vaire vòlte mi, per dispet, per malignità, per calcol... fin-a con cativéria i l’hai fait ëd confront odios, rigretand la bonanima dl’autra e ti, malign, it ëm giutave?

LEO:   Mi malign it giutava?

GIU:    Sì, it ëm giutave a fela danè... e it cariave ‘l bicer ëd velen. (LO RIMPROVERA SEMPRE PIÙ ASPRAMENTE, AL PUNTO CHE LEON SEMBRA QUASI PASSARE DALLA PARTE DEL TORTO)

LEO:   Mi i cariava gnente!... Ma còs it veule... im trovava a ca toa, a la toa taola... a më smijava ch’at fèissa piasì... i vurìa nen dete contra...

GIU:    It fasìe mal! Ti, anvece ‘d campè acqua ‘n sël feu, it campave d’euli, ‘d benzina, ‘d dinamite! Anvece ‘d deme ‘n bon consèj, mostreme la strà giusta, ti it ancoragiave!

LEO:   Mi i ‘ncoragiava?

GIU:    Sì! It ancoragiave ij mè eror, le mie debolësse. It vendìe la toa cossiensa per un disnè!

LEO:   Ma sta a vëdde che adess la colpa a l’è mia!

GIU:    Nen tuta toa, nò... ma anche ‘d toa fomna...

LEO:   (SI SCUOTE E CONTRATTACCA) La colpa a l’è mach tuta ‘d Giulietta!... Ma ‘s capiss... ultimament peuj a l’era na ròba esagerà... as tacava con tuti coi ch’ai rivavo a tir... Ma se a lo savìo tuti che ti... (FA LE CORNA)

GIU:    Nò... a lo savìa gnun!

LEO:   Ma fame ‘n pòch ël piasì... anvece ‘d Poretti at ciamavo “monsù Cravotti”! (FA DI NUOVO IL GESTO DELLE CORNA)

GIU:    (SCANDALIZZATO) Ma dabon?

LEO:   Oh bela! Ma da ‘ndoa ch’it rive? Quandi ch’a vnisìa da noi an fabrica, as la giugavo a la mora...

GIU:    A la mora?

LEO:   Ma valà, ch’it lo savìe... (RIDE) E quandi ch’a l’è rivàje col contabil per fè l’inventari? A l’ha inventarià ‘dcò la toa Giulietta... Ma it lo savìe, nò?

GIU:    Ebin... sì! I savìa tut! Ma còs it vurìe ch’i fèissa? A l’era ‘dcò manesca! I pudìa nen parlè ch’am tirava tut dapress... Ij ciapava ‘ncora...

LEO:   E ti it soportave tut? Perchè?

GIU:    Eh... per Rita... per chila... (CAMPANELLO)

LEO:   A l’è sì!

GIU:    A l’è sì?… (CADE SUL SOFÀ, COLTO DA MALORE)

LEO:   Ma Pinòt… ai riva Giulietta… at toca a ti ‘ndè a deurbe… Andè a ricevla… Ma cò ‘t l’has? Cò at taca?

GIU:    L’emossion… Mi… mi…

LEO:   I vado mi. (CORRE AD APRIRE)

GIU:    (RIMASTO SOLO, SI ASCIUGA IL SUDORE; TUTTO TACE) Cò a l’è sto silensio? A promet gnente ‘d bon… (PIANO, SI ALZA E SI AVVIA VERSO L’INGRESSO) Hammimi…

SCENA VII – Nei secoli fedele

(LUI – GIU – LEO)

LUI:     (ENTRA SEGUITA DA LEON, CHE PORTA UN GROSSO PACCO) Tante grassie, monsù Leon… ch’a pòsa pura ‘n sla taola. (LEONE ESEGUE; LUISA VEDE GIUSEPPE) Ciao… còsa i feve sì da soi vojautri doi?

GIU:    (ANCORA CHOCCATO) I soma sì… i soma tuti doi ‘mbelessì…

LEO:   Mi e chiel…

GIU:    I j’ero sì ch’i parlavo dël pì e dël meno…

LEO:   Verament i parlavo d’un-a ‘d pì…

LUI:     Ma che facia ch’i l’eve… i l’eve vist un fantasma?

GIU:    Quasi… ma… andoa ch’it ses ëstàita… cara?

LUI:     An lavanderìa… a pijè la toa giaca ‘d lan-a…

GIU:    (È ESAGERATAMENTE OSSEQUIOSO) Come it ses brava!… I l’hai sempre dilo, mi! Na fomna come ti…

LEO    …it l’has ancora mai avula!

LUI:     Beh… it l’has provane mach doe!…

GIU:    Nò, mach un-a!

LEO:   Tre è il numero perfetto!

GIU:    Ma cò it dise? Un-a! Un-a sola!… Im ricòrdo gnanca che prima i fùissa già stait sposà!

LUI:     Eh, già… ma presto a riveran a ricordet-lo. A propòsit, da stassèira mi i vado a deurme ant la stansia an fond al coridor.

GIU:    (ANGOSCIATO) Ma perché?

LUI:     Come perché?… Ma a l’è pa possibil…

GIU:    (DECISO) Ti it ses mia fomna! Regolarment ësposà! Con tant ëd librèt matrimonial!… Con licensa ‘d deurme ‘nsema!

LEO:   Ma ‘dcò con Giulietta it ses regolarment ësposà!

GIU:    (OCCHIATACCIA A LEON) Mi i peuss nen deurme sol… i son talment abituà a ti…

LUI:     It lo vëdde? Mi per ti i son mach n’abitudine…

LEO:   A l’ha rason, bòja fàuss!

GIU:    (A LEON) Ma ti it veule piantela? It deuve mach deme rason a mi!

LUI:     (È COMUNQUE SERENA; PARLA CON TONO DOLCE E SICURO) Sta tranquil, Pinòt… dòpo tut a l’era pròpe lòn ch’it vurìe, nò?

GIU:    (PIAGNUCOLOSO) Ma mi i veuj mach ti…

LEO:   Mach ti…

LUI:     Mi i son mai staita la fomna adata a ti…

GIU:    Per mi j’autre dòne a esisto gnanca…

LEO:   A esisto gnanca…

LUI:     Ma se la mia vita a l’è praticament diventà na ròba ‘mpossibila…

GIU:    Ampossibila? E perché?

LEO:   Perché?

LUI:     D’ògni mòdo a l’è giust ch’it sapie ch’i l’hai già piait na decision.

GIU:    Che decision?

LEO:   Che decision?

LUI:     Che noi doi is separo… i na peuss pì d’esse continuament confrontà con Giulietta…

GIU:    Ma nò, it assicuro… (SI BACIA LE DITA A CROCE, COME PER SUGGELLARE IL GIURAMENTO) Pì gnun confront con Giulietta!

LEO:   Con Giulietta! (SUONA IL CAMPANELLO)

LUI:     Lassa perde, va… che fòrse a l’è pròpe chila… (PRENDE IL PACCO ED ESCE DALLA CAMERA)

GIU:    Luisa!… Luisa!…

LEO:   Luisa!…

GIU:    (ARRABBIATO A LEON) Ma it veule piantela lì ‘d fème l’eco?

LEO:   Ma it l’has dime ch’it giutèissa… (CAMPANELLO) Ël ciochin a son-a ‘nrabià… a l’è Giulietta!

GIU:    (AGNESE ENTRA ED ATTRAVERSA LA SCENA; PORETTI LA FERMA A METÀ STRADA; CAMPANELLO) Sent Agnese… Mi e monsù Leon i ‘ndoma ‘n moment ant ël giardin… Ti va a deurbe… peuj it ven-e a dime chi ch’a l’è. It l’has capì? (AGNESE FA CENNO DI SÌ ED ESCE) Ven… An pressa, Leon! (ESCE RAPIDAMENTE)

LEO:   It l’has paura ‘d restèje sèch? (ESCE ANCHE LUI)

SCENA VIII – Il bigamo

(AGN – ENR – GIU – LEO)

AGN:  (ENTRA CON ENRICO) A l’ha fàit bin a ven-e, avocat, perché sò fratel a lo spetava. A l’è ‘ndàit un moment ant ël giardin.

ENR:  Alora valo pura a ciamè. Dis-je ch’i son rivà. (AGNESE ESCE; ENRICO VEDE IL CODICE, LO PRENDE E COMINCIA A SFOGLIARLO)

GIU:    (ENTRA, SEGUITO DA LEONE) Ah, it ses sì... I duvìa parlete... (VEDE CHE HA IN MANO IL CODICE E GLIELO PRENDE)

ENR:  It ses butate a studiè ‘l còdice? It voreras pa robeme ‘l mëstè, eh?

GIU:    Ma figurte!

ENR:  Per còs a l’è ch’it l’avìe da manca?

GIU:    (NON SA COME INIZIARE) Sent sì... mè car fratel...

ENR:  (STUPITO) Mè car fratel? Ma... it sente nen bin? Cò a veul dì sto “mè car”?

GIU:    Beh... it sa che mi... a ti... i l’hai sempre vorsùte bin...

ENR:  Sì, pròpi come Caino con Abele!

GIU:    Ma còsa ch’it dise...

ENR:  Alora come Ròmolo con Remo...

GIU:    Ma nò... lòn a son ròbe ch’a capitavo na vòlta...

ENR:  Nò, nò! A capito ‘dcò ‘ncheuj. D’ògni mòdo... sentoma.

GIU:    (GESTO D’INTESA CON LEONE) I j’ero sì, mi e mè amis Leonin, ch’i vurìo savèj... parej, per curiosità... un tò parere...

ENR:  (LO INTERROMPE) Scusa mach un moment... I son sì come fratel... o come avocat?

GIU:    (RUFFIANO) Ma come fratel, che diamine! E come amis... (INDICANDO LEON) Per un problema ch’a l’ha ‘n sò conossent... ch’a l’ha da manca ‘d n’avocat...

ENR:  (CITANDO) “Temete, litiganti sventurati, più delle liti gli avvocati”...

GIU:    Schersa nen... ch’a l’è ‘n “caso” verament sério.

LEO:   Da “codice penale”!

GIU:    Ti ‘t ses n’òmo dë spirit?

ENR:  Beh... a duvrìa esse ‘l mè mëstè...

GIU:    (ENTRA NEL VIVO) It vëdde, l’amis ëd mè amis Leonin e nòstr amis, a vurìa savej a riguard ëd la pen-a che la Legge a stabiliss per coi... per coi... che a son... ehm... per ij bigami.

ENR:  (A LEON, AMMONENDOLO SCHERZOSAMENTE) Ah! Ma donca a sarìa sto birichin d’un Cossòt ch’a pija le fomne a cobie!

LEO:   Ma gnanca per seugn! In n’hai a basta d’un-a! E fin-a d’avans!

ENR:  Ah, a l’è nen chiel? (CON FARE INDAGATORE) Epura an n’ha fin-a la facia... con col’espression...

LEO:   Nòssignòri! Dijlo ‘n pòch ti, Pinòt, chi ch’a l’è...

GIU:    Con lòn, it vureras pa chërde ch’i sia mi? (SORRIDE STUPIDAMENTE) Figurte mach! Tò fratel con doe dòne!... Doe fomne... a sarìa madornal... I son pa mat!... (POI, PIAGNUCOLANDO) I son pròpe mi!

ENR:  Ma còsa ch’i t’im dise!... Ti?

GIU:    (DISPERATO) Mi... pròpe mi...

ENR:  Ma come... bigamo... Ma fame ‘n pòch ël piasì!... E peuj... come ch’it fase a esse bigamo?

GIU:    Giulietta a l’è viva!

ENR:  Giulietta?... Ma dis gnun-e folariade! S’a l’han gnanca pì trovà l’aereo!

LEO:   As ved che chila a l’è staita a gala!

GIU:    Come na nata.

ENR:  Ch’a fùissa na dòna legera... E come it l’has savùlo? (IN SILENZIO GIUSEPPE GLI CONSEGNA IL TELEGRAMMA) “... ammalata... pentita... ritorno...” Costa a l’è bela! (RENDE IL TELEGRAMMA A GIUSEPPE CHE LO INTASCA)

GIU:    Bela? A l’è bruta come la fam! (PIAGNUCOLA) Bigamo... Ti come avocat... còsa it na dise?

ENR:  I diso ch’a l’è na ròba bin seria.

GIU:    Grave?

ENR:  A j’è pòch da stè alegher.

GIU:    (PIAGNUCOLA COMICAMENTE) Perchè? Mi i të smijo alegher?

LEO:   I vurerìa nen esse al tò pòst. (A ENRICO) E la legge... ël còdice... còsa a stabilis?

ENR:  (ESAGERANDO IL TONO PROFESSIONALE) Eh... le pen-e stabilìe per ij bigami a son pitòst pesante... “Articolo 488: la galera per non meno di sette anni”...

GIU:    (PIETRIFICATO) Set ani?

LEO:   (TRANQUILLO) A l’è fin-a pòch!

GIU:    Set ani pòch?

LEO:   Eh... It l’has fait ël mal?... ades fa la penitensa!

GIU:    E alora ti, ch’it l’has fame da testimòni?

LEO:   E còsa i j’intro mi?

GIU:    A duvrìa esse colpevol tant chi a roba, come chi a pòrta ‘l sach!

LEO:   Mi i l’hai portà gnun sach! Ël reato a l’è tò! Paga!

ENR:  Un moment... (GUARDA LEONE) A l’è chiel ch’a l’ha fait da testimòni? (GIUSEPPE E LEONE ACCENNANO DI SÌ) Per i testimòni... “Articol 268”...

LEO:   (CHE PENDE DALLE SUE LABBRA) Ebin?

ENR:  Sinch ani! (LEONE SI ACCASCIA)

GIU:    I son pròpe content!

LEO:   Set ani a ti e sinch a mi...

GIU:    Nò... sinch ani a ti e set a mi.

LEO:   Ma sòn a l’è na ruvin-a, ‘n disastro, na catastrofe! Òmmi pòvr’òm! Pensa quandi ch’a sapia sòn mia Filomena... Placidin... ël giornal... ël parco...

GIU:    E ti dis-je gnente a gnun... Dis ch’it ses andàit a comprè le sigale...

LEO:   Ma già! I stago via sinch ani... i peuss pa dìje ch’i son andàit a comprè le sigale a pè fin-a ‘n Giapon... Sinch ani... mi im masso!

ENR:  (CON CALMA) Però...

GIU:    (SI APRE UNA VIA ALLA SPERANZA) A j’è ‘n però?

ENR:  Ël còdice a stabiliss la pen-a per ij bigami ch’a l’han operà ant l’ingann... Per ti, con ël mè aiùt, i pudrìo facilment dimostrè la bon-a fede...

LEO:   E mi i son an mala fede?

ENR:  (CONTINUANDO) E presentand le carte dël “consolato” ch’at anùnsio la dësgrassia... It j’has ancora, no?

GIU:    Diav!

ENR:  Alora i soma a pòst! “Articolo 65 del codice civile: diventa eseguibile la sentenza che dichiara la morte presunta ed il coniuge può contrarre un nuovo matrimonio”.

GIU:    Alora i son a pòst...

LEO:   Ëdcò mi?

ENR:  As capiss! La legge a l’è faita parej! N’articol at da tòrt... col dòpo, rason.

GIU:    Alora... gnente galera? Gnente process?

ENR:  Gnente galera e gnente process!

LEO:   Mah... Mi per ti i l’hai ancora dij dubi...

GIU:    Ma va ‘n sla fiòca! (ABBRACCIANDO ENRICO, A LEONE) It vëdde, Leonin, che brav fratel ch’i l’hai mi? Avocat! Con tuti j’articoj ch’a sà, i pudrìo butè sù ‘n banchèt! (A ENRICO) It ringrassio! I l’avìa ‘n magon an slë stòmi... (RICORDA IL NOCCIOLO DEL PROBLEMA) Ma... e ste doe fomne?

ENR:  (RIDE) It capisso, va... Ti it l’has paura ch’a t’òbligo a ten-je tute doe... e già... cola lì sì ch’a sarìa na bela condana!... Nò... sta pura tranquil. “Articolo 68 del codice civile: il matrimonio contratto a norma dell’articolo 65 è nullo qualora la persona della quale sia stata dichiarata la morte presunta ritorni o ne sia accertata l’esistenza in vita”.

GIU:    Come a sarìa a dì?

ENR:  A sarìa a dì che ti it ses verament n’òmo fortunà! E sì... perchè ‘l destin at rend cola fomna che tant it magonave d’avèj perdù e, ant l’istess temp, at libera ‘d cola ch’at pèisava ‘n cola manera odiosa...

GIU:    I capisso ‘ncora nen.

LEO:   Avocat, ch’a parla ‘n pòch pì tera tera...

ENR:  Ma a l’è natural... Tornand-je Giulietta, la prima fomna, ti it ses pì nen vidov... e quindi a sarà automaticament anulà ‘l second matrimòni... col con Luisa... restand valid ël prim... Ti finalment it peude tornè con la toa cara e sospirà Giulietta, considerand col ritorn come na grassia e na benedission.

GIU:    Con Giulietta?

ENR:  Ma come? It ses nen content?... Ah, i capisso!... Che cheur generos... Ti it preòcope dl’avnì ‘d cola ch’it deuve abandonè... Sta pura tranquil e pens-je pì nen... guarda... Luisa it la rilevo mi.. i l’hai già fin-a parlàine...

GIU:    It l’has già parlàine?

ENR:  Ma sì... a l’era parlass-ne... parej... per rije... Anvece ‘ncheuj as peul fesse ‘n sël serio... (SI FREGA LE MANI) Còsa ‘t na dise dla mia idea? Parej noi doi, d’acòrdi, ij la foma ‘n barba al destin! Mi content e sodisfait con la mia Luisa e ti content e sodisfait con la toa Giulietta.

GIU:    (SCOPPIA, FURIBONDO) Mai!... Mai e peuj mai!

ENR:  Ma come? Dòpo tut lòn ch’it l’has piorà për toa fomna?

GIU:    Ma dis gnun-e tavanade!... Piorà... Pròpe ti it ëm dise lòn? Ti it sas benissim tut lòn ch’a l’ha fame! Ma it chërdìe ch’i la regretèissa an sël serio?

LEO:   (A ENRICO, INDICANDO PORETTI) A lo ciamavo monsù Cravòtti!

ENR:  Ma sì... legerësse... cit eror ëd gioventù...

LEO:   Ma che gioventù... a l’avìa jë spron longh un meter!

GIU:    E già... mach che adess a ritorna “pentita e miserabile” e parej im la ciucio torna mi fin-a a quandi ch’a torna a feme... (FA LE CORNA) Mai! Mai pì na vipera ‘d cola sòrt! Odiosa, vanitosa, vissiosa, ambissiosa, orgogliosa, caprissiosa, ch’am lassava gnanca pì parlè, stranuvè, tosse e tirè ‘l fià a ca mia!

ENR:  Ma scusme, là... s’it ij trovave tute le virtù, quandi ‘t la confrontave con Luisa...

GIU:    (COMMOSSO E SINCERAMENTE PENTITO) Luisa... pòvra Luisa... che ‘d tòrt ch’i l’hai faje... Ma cola velenosa là... (INDICA IL QUADRO) a l’avìa butame talment ij pé an sël còl, che pen-a ch’i son sentume liber, a l’è smijame gnanca vera ‘d pudèj comandè... ‘d pudèj impon-e... ‘d fè ‘l galèt e aussè la crësta... Adess ël destin am puniss bin crudelment... obligand-me a lassè col tesòr ch’i l’hai mai savù apresiè... e arfiland-me torna ant le còste col avans ëd tempesta che gnanca ij pèsscan a l’han vorsù travonde!

SCENA IX – Il sedotto

(PLA – AGN – LEO – GIU – ENR)

            (PLACIDIN ENTRA SEGUITO DA AGNESE; INDOSSA UNA VESTAGLIA DI AGNESE E SI VEDE CHE SOTTO È IN MUTANDE E CANOTTIERA; NEI PIEDI HA SOLO LE PANTOFOLE; AGNESE PORTA I VESTITI DI PLACIDIN, COMPRESE LE SCARPE)

LEO:   (ALLIBITO) Placidin!

PLA:   (STESSO TONO) Papà!

LEO:   Ma chi a l’è ch’a l’ha bardate parej? Còs a l’è rivate?

PLA:   (ANCORA ALLEGRO) A l’è rivame... ch’i l’avìa tanta caud... alora i l’hai dije: Agnese, gavme la giaca...

LEO:   E chila?

PLA:   A l’ha gavamla. Peuj: Agnese, gavme le braje...

LEO:   E chila?

PLA:   A l’ha gavamje. Peuj: Agnese, gavme le scarpe... A l’ha gavamje. Peuj: Agnese, gavme...

LEO:   Basta, basta! (INDIGNATO) Mes patanù... davanti a j’autri...

PLA:   Nò, nò... ant ël let a j’era mach Agnese.

LEO:   Còsa? Ant l’intimità ‘d na stansia da let... con na serva... Còsa a sento le mie orije...

PLA:   E ti scota nen... Ah già, ma la colpa a l’è tuta mia!

LEO:   Colpa? Òmmi pòvr’òm! Che colpa?

ENR:  (DECISAMENTE DIVERTITO) Ma a l’è facil da capì, nò? A son giovo, san e robust... la paja, davzin al feu...

PLA:   Patatrach! I soma rustisse!

AGN:  Ma còsa ‘t dise?

PLA:   Perchè? A l’è nen parej?

LEO:   Che vergògna... na famija come la nòstra... adess ch’a lo sapia Filomena... Ma i pretendo na riparassion! Bòja fauss, s’i la pretendo!

ENR:  E a l’ha tute le rason. Agnese a deuv riparè.

LEO:   An che manera?

ENR:  Sposand Placidin!

LEO:   Ma i soma vnì tuti mat? Mè fieul, Placido Cussotti, detto Placidino, sposà con na serva?

PLA:   Beh... se a më sposa mi... a sarìa pì nen na serva.

ENR:  A sarìa ‘dcò ‘n bel afè e ‘n risparmi per tuta la famija!

PLA:   E già... dal dì ai giuta a mama, a la neuit a mi!

LEO:   Ma dis gnun-e gofade! Sposè na pòvra diav, sensa gnente al sol...

PLA:   A starìa a l’ombra ‘nsema a mi!

AGN:  Come a sarìa a dì, gnente al sol? Ij mè a l’han na cassin-a con quatòrdes giornà ‘d tèra e vint vache ‘nt la stala!

PLA:   E mi ‘ndarìa ‘dcò ‘n pòch a monze...

LEO:   (LA NOTIZIA LO CALMA UN PO’) Quatòrdes giornà e vint vache? Beh, beh... Però per adess andoma a ca!

PLA:   Mi i ven-o nen s’ai ven nen Agnese!

LEO:   Fila mach! (CARICA UN MANROVESCIO E PLACIDIN SCAPPA FUORI; LEON PRENDE I VESTITI AD AGNESE ED ESCE DI CORSA; AGNESE TORNA IN CAMERA)

SCENA X – Lo sposo giusto

(ENR – GIU)

ENR:  Sù, dai... adess it deuve ste ‘n pòch tranquil...

GIU:    I l’hai decidù... s’i peus nen ste con Luisa... i peus nen ‘d sicur carieme Giulietta! I veuj gnanca vëdla! (DRAMMATICO) I ‘ndrai a vive lontan... da sol... ansima a n’isola deserta... ‘ndoa ch’ai sia gnun, mach le sumie... sol... mi e le sumie. Con ij mè ricòrd e ij mè rimòrs.

ENR:  E con toa fija Rita.

GIU:    E con mia fi... (SI SCUOTE) A già ch’a j’è ‘dcò Rita! Pòvra cita!

ENR:  Già, na cita ‘d cole grande!... It sas cosa ‘t pudrìe fè? Tornèila ‘ndarè a Giulietta, soa mare. It fase ‘n bel “reso al mittente”...

GIU:    Ma figurte! Pitòst i la muro viva ant un convent!

ENR:  Però a l’è nen giust che ti it reste sol con doe fomne e toa fija a resta òrfana con doe mare.

GIU:    E alora?

ENR:  Na solussion ai sarìa...

GIU:    Tirla fòra!

ENR:  Dèje na mariolà!

GIU:    E già, mariela... ma con chi?

ENR:  Oh bela! Con ël sò “promesso”! Placidin!

GIU:    Col falabrach? Ma gnanca mòrt! Chi a l’ha già vist... E peuj ël Cossotin a l’è già pupass-lo la serva!

ENR:  Beh... ai sarìa sempre Gustavo...

GIU:    (BENEVOLO) Gustavo? Fame pensè... Gustavo...

ENR:  Sì. Lë nvod ëd Luisa... ‘t ricòrde, la toa sconda... toa fija ai veul bin... e chiel a chila. E a speta mach da pudèila mariè per dedicheje tute le soe atension, le soe premure e ‘l sò afet.

GIU:    An toca vëdde s’a l’è ‘ncora dispòst... dòpo ch’a savrà ‘d mi...

ENR:  Ma sì... A l’è ‘n fieul ëd sust e as lassa nen condissionè da certi pregiudissi... Ij parlerai mi.

GIU:    Grassie! I sai nen còsa i l’avrìa fait sensa mè fratel! (LO ABBRACCIA FELICE E COMMOSSO) Grassie!

ENR:  Speta la fin, per ringrassieme...

SCENA XI – La dichiarazione

(GIU – ENR – LUI)

GIU:    (ENTRA LUISA CHE SI SIEDE E COMINCIA A SFERRUZZARE) Am fa fin-a efet, vëdde mia fomna... Ma i peuss ancora ciamela fomna?

ENR:  Ma sì... i dirìa ‘d sì... fin ch’ai riva nen l’autra, eh... come l’autra a riva... (FA IL GESTO CON LA MANO) costa a part.

GIU:    Oh, Giuda fauss! Almeno ai socedèissa quaicòsa!

ENR:  Còsa?

GIU:    Ma si ch’i sai... un cit incident... na cita bombëtta... ‘n rapiment... adess as costuma... (GUARDA LUISA) I m’ancalo gnanca pì a parlèje...

ENR:  Dài, esagera nen... dije quaicòsa... cerca d’esse gentil...

GIU:    Luisa...

LUI:     Dime, tesòr...

GIU:    (A ENRICO) It la sente? A l’ha dime tesòr! (A LUISA) I t’ëm veule ‘ncora bin, anche s’it trato sempre come në strass?

LUI:     Eh, beh, as capiss... l’afet a l’è pa n’interutor dla luci, ch’it lo ‘nvische e ‘t lo dëstisse quandi ch’it veule...

GIU:    (COMICAMENTE ADULATORE) E mi... it faso ‘ncora luci?

LUI:     Sì, tesòr... (PARLA CON AFFETTO, MA PROSEGUE NEL SUO LAVORO)

GIU:    Ah, come ‘t veuj bin, Luisa...

LUI:     It l’avìe mai dimlo prima... (INTERROMPE IL LAVORO, STUPITA E LO GUARDA)

GIU:    Eh, che ‘d ròbe ch’as diso nen... e peuj, quandi che un a veul dije, as n’ancòrz ch’a l’è tròp tardi...

LUI:     A son le paròle pì bele ch’it ëm dise da quandi ch’i soma marià...

GIU:    (HA PRESO CORAGGIO; DECLAMA) Ti per mi it ses l’unica dòna ch’i l’hai mai vorsùje bin, ch’ij veuj bin e ch’ij vorerai bin per l’eternità...

ENR:  Sent... s’it veule feje la dichiarassion, dim-lo... parej im gavo d’ant ij pé...

GIU:    (UMILE) I vurìa mach dije che per mi a j’è mach chila...

ENR:  I të më smije Romeo... ricòrd-te mach che da ‘n moment a l’autr a peul rivèje Giulietta. (SUONA IL CAMPANELLO)

SCENA XII – Il fantasma

(GIU – ENR – RIT - AGN – LUI)

GIU:    (SI ACCASCIA, MENTRE AGNESE ENTRA ED ATTRAVERSA LA SCENA PER ANDARE AD APRIRE) A l’è sì... i lo sento... a l’è chila...

ENR:  Fate corage! Certe situassion a van afrontà a testa prima.

GIU:    Già... tant at toca pa a ti... (AGNESE RIENTRA E RIMANE AL CENTRO; GIUSEPPE È TERRORIZZATO) Chi a j’é? (AGNESE INDICA IL RITRATTO IN SILENZIO E CON ESPRESSIONE GRAVE; PORETTI È COLTO DA CRISI ISTERICA) Mandla via! I veuj nen vëdla! Fala sparì!

RIT:     (ENTRA VESTITA COME GIULIETTA NEL QUADRO; SI FERMA AL CENTRO CON LE BRACCIA APERTE; PARLA CON VOCE PROFONDA) Pinòt... Pinotin, i son sì!

GIU:    (TREMANTE, SULL’ORLO DI UN NUOVO COLLASSO) Giu-Giu-Giulietta… che pi-pi-piasì…

ENR:  Su, dije quaicòsa… A l’è tornà per ti…

GIU:    (C.S.) Ajammì… e còsa i l’avrai mai da dije?

ENR:  Ma dài… a l’è la toa prima fomna… dòpo tuti sti ani… Antant ambrass-la!

GIU:    (C.S.) Nòsgnor giuteme!…

RIT:     Ven sì, Pinòt! Dame ‘n basin!…

GIU:    (SVIENE CON UN GEMITO)

LUI:     (LO SOCCORRE) Agnese, l’asil! (AGNESE ESCE DI CORSA)

RIT:     (PARLANDO NORMALMENTE, MA RIVOLTA AD ENRICO) Per la miseria, zio! Crede proprio di aver visto un fantasma!… Forse, adesso è meglio smettere…

ENR:  Bòja... Stavòlta i l’oma esagerà... (ENTRA AGNESE E PORGE IL BOTTICINO DELL’ACETO A LUISA CHE LO FA ANNUSARE A GIUSEPPE; RITA SI AVVICINA NEL TENTATIVO DI DARE UNA MANO NELL’OPERA DI SOCCORSO)

GIU:    (RINVENENDO, VEDE RITA) Portemla via! I veuj pì nen vëdd-la, né viva, né mòrta! (POI INDICA IL QUADRO) Gavè subit col ritrat!

RIT:     (SI AVVICINA E SI TOGLIE IL CAPPELLO) Ma papà… sono io...

GIU:    (STRILLA) Toch-me nen! Torna da ‘ndoa ch’it j’ere!

RIT:     Ma sono Rita… tua figlia...

GIU:    Rita?!? Ma che diamine… Che miseriassa at passa ‘nt la testa, Giuda fàuss? (È FUORI DI SÉ; SI ALZA IN PIEDI, FURENTE; ENRICO LO FERMA, CERCANDO DI TRANQUILLIZZARLO)

ENR:  Sta brav... a l’è inutil pijess-la con Rita… A l’è tuta colpa mia.

GIU:    Còsa?

ENR:  Ma sì... it l’has ancora nen capilo ch’a l’era tut në schèrs?

GIU:    Në schers?

ENR:  Un pòch salà, sì... ma im pijo mi tuta la responsabilità dla carognada! An fond a l’è stait tut a “fin di bene”... Per cerchè ‘d fete rasonè ‘n pòch an sla toa manera da tratè j’autri... As tratava dël bin tò e dla toa famija!

GIU:    (COME SVEGLIANDOSI DA UN INCUBO) Ma... ma come?... Tut ësto teremòt... në schers?

ENR:  Na mia invension.

GIU:    (GUARDA LUISA E POI RITA, CHE SORRIDONO FACENDO CENNO DI SÌ; POI GUARDA BERTO, CHE, PREOCCUPATO, RIDE UN PO’ MENO) E alora? La mia bigamia?

ENR:  Parej... tant per rije...

GIU:    (RIDE DA EBETE) Che da rije... E ‘l telegrama?

ENR:  A l’ha spedilo ‘n mè amis da Genoa.

GIU:    E Giulietta?

ENR:  Sempre ‘n fond al mar.

GIU:    I sai ancora nen a decid-me...

ENR:  Su còsa?

GIU:    Se pijete a pugn o ringrassiete.

LUI:     (GLI PRENDE LA MANO, FELICE) Ringrass-lo!

RIT:     (ALL’ALTRO FIANCO, GLI PRENDE L’ALTRA MANO) Sì, papà, ringrazialo.

GIU:    Eh, sì... la lession a l’è stàita sëcca... ma im la meritava. (A ENRICO) It perdon-o perchè fasend-me riconòsse ij mè tòrt, it l’has rendume mia fomna... la mia Luisa. E d’ora n’avanti as parlerà mai pì... (INDICA IL QUADRO)

ENR:  Dla bonanima!

SCENA ULTIMA

(TUTTI)

LEO:   (ENTRA SEGUITO DA FILOMENA E PLACIDIN, CHE DÀ IL BRACCIO AD AGNESE) Pinòt, i son mach avnùte a dì che am rincres tant, ma it resterass sensa cambréra, perchè Agnese a starà con noi.

GIU:    E perchè?

LEO:   A l’ha disonorà mè fieul e a deuv riparè... pa vera, Placidin, ch’a deuv riparè?

PLA:   Sì, sì! Im fas riparè da chila! (INDICA AGNESE)

GIU:    Ah, sta tranquil che chila lì ‘t rangia per le feste!...

FIL:     Parej almeno am giuterà...

GIU:    Ma bravi! (A PLACIDIN) Dì… Im racomando, néh… pòrt-te sempre d’apress na bela mancià ‘d pére!…

PLA:   Per fene còsa?

GIU:    Ma alora at manca pròpi quaicòsa, ‘nt la burnìa, eh? Come a sarìa a dì “per fene còsa”?… E a veul mariesse… Ma ti it lo sas còsa ai va per mariesse?

PLA:   Tanta drugia!

CALA LA TELA

FINE DELLA COMMEDIA



ATTO 1°

SCENA I – Il risveglio

3            (LUI - AGN - RIT - FIL - LEO)

SCENA II – Il battibecco

5            (FIL - LEO)

SCENA III – Gli ospiti

6            (LUI - FIL - LEO - AGN)

SCENA IV – Il goffo

7            (AGN - PLA)

SCENA V – L’avvocato

10          (ENR - AGN)

SCENA VI – Il nòcciolo

12          (LUI - AGN - ENR)

SCENA VII – La promessa

13          (ENR - RIT)

SCENA VIII – Il padrone

14          (GIU - AGN - RIT - ENR)

SCENA IX – I fratelli

15          (GIU - ENR)

SCENA X – La banda

19          (FIL - LEO - GIU - LUI)

SCENA XI – Un buon partito

20          (AGN - GIU - FIL - PLA - LEO - RIT - LUI)

SCENA XII – La lezione

24          (PLA - GIU - AGN)

SCENA XIII – La proposta

30          (LUI - RIT - GIU - PLA)

SCENA XIV – A più tardi

31          (FIL - LEO - GIU - PLA - AGN - LUI - RIT)

SCENA XV – Il litigio

32          (GIU - LUI)

SCENA XVI – La buonanima

33          (AGN - ENR - LUI)

SCENA XVII - Il telegramma

36          (GIU - PLA - LEO - FIL - LUI - AGN - RIT)


ATTO 2°

SCENA I – Il digiuno

38          (FIL - PLA - LEO - RIT - AGN - LUI)

SCENA II – Il risorto

40          (AGN - LEO - FIL - PLA - GIU - LUI - RIT)

SCENA III – I primi provvedimenti

43          (GIU - PLA - LEO - AGN - RIT)

SCENA IV – Il brindisi

45          (RIT - PLA - AGN)

SCENA V – L’ubriaco

48          (AGN - PLA - RIT - GIU)

SCENA VI – Le corna

50          (LEO - GIU)

SCENA VII – Nei secoli fedele

52          (LUI - GIU - LEO)

SCENA VIII – Il bigamo

54          (AGN - ENR - GIU - LEO)

SCENA IX – Il sedotto

59          (PLA - AGN - LEO - GIU - ENR)

SCENA X – Lo sposo giusto

61          (ENR - GIU)

SCENA XI – La dichiarazione

62          (GIU - ENR - LUI)

SCENA XII – Il fantasma

63          (GIU - ENR - RIT - AGN - LUI)

SCENA ULTIMA

65          (TUTTI)