‘Dcò j’angej a bèivo barbera

Stampa questo copione

Ëdcò j'angej

a bèivo barbera

comicissima commedia in due atti di

Amendola, Barbero e Corbucci.

Adattamento di

Tremagi

(pos. SIAE n° 106397)


L’antica rivalità tra gli abitanti di San Grato e San Biagio, viene inasprita da un’accesa diatriba tra Conte e Sindaco, dovuta al progetto per la costruzione di una nuova strada, che dovrebbe passare proprio dove sorge il castello dei nobili Savio.

La questione non sembra facilmente risolvibile, ma questa volta l'aiuto arriva direttamente dal Cielo: un allegro fantasma è in cerca di una buona azione che gli valga la promozione alla categoria superiore, proprio come un vero Angelo Custode, e si materializza per mettere a posto ogni cosa.

È lo spirito di Cosimo, capostipite della stirpe dei Conti Savio, tornato sulla Terra con una poco angelica ed incontrollabile passione per il gustoso prodotto dei vigneti piemontesi, che condurrà la vicenda all'ormai insperato lieto fine.

Personaggi

 

COS

Cosimo, l'uomo delle erbe

GAS

Conte Gaspare Savio, possidente

FRA

Contessa Francesca, sua moglie

TON

Tonio, tuttofare tonto ma non tanto

ARI

Arianna, servetta di casa Savio

SIN

Ettore Orlandi, sindaco di San Biagio

RIT

Rita Orlandi, sorella del sindaco

DON

Don Pasqua, parroco di San Biagio

PAT

Patrizia Lamberti, restauratrice

FED

Dott. Federico Varetti, medico


ATTO PRIMO

(Il sipario si apre su una grande sala rustica o addirittura sul salone di un vecchio maniero, l’antico androne del castello dei conti Savio, che adesso è il vasto tinello che fa da scena unica della commedia. Ampia arcata sul fondo, dove sono i due accessi al palcoscenico, uno a destra e uno a sinistra. Porte, camino, finestroni, mobili antichi, scranni, panche, un tavolo in stile. In bella evidenza, tre affreschi o grandi quadri, ricoperti da tele aderenti, in corso di restauro. Nei pressi dei dipinti, che non si vedono ancora, c’è una scaletta, chiusa e appoggiata alla parete. L’epoca è quella attuale.)

SCENA I

(GAS - SIN - PAT - FED - RIT - DON)

GAS: (ad alta voce e arrabbiatissimo) E mi i jë stago nen, bòja fauss!... Pròpi per gnente! E ij ripeto per la milesima vòlta che sto “espròprio” a l’ha gnun sèns, e mi i lo permëttrai mai e peuj mai!

SIN:   A lo permëttrà!... E come s’a lo permëttrà! (sogghignando) Antant a deuv savèj che ‘l Ministèro a l’ha già emettù l’Ordinansa... E mi i farai nen marcia ‘ndarè ‘d sicur!

GAS: (è infuriato) A la farà! Altrochè, s’a la farà! Sta cà per mi a l’è sacra, “intoccabile”, perchè a l’è la ca ‘d tuti ij mè... E se chiel a insist a vorèila demolì per fè passè la soa strà, mi...

PAT:  Ma non si potrebbe trovare una soluzione diversa?

SIN:   E come? A l’è ‘mpossibil. As peul nen!

FED:  Ma sì ch’as peul: as podrìa fè passè la strà da n’autra part!

SIN:   Ma già! Brav merlo! Parej a ven a costè ‘l dobi... e ij sòld chi ch’an jë dà? Chiel? Ma a lo sa nen che ‘l Municipio a l’è carià ‘d debit? Ma peuj... a j’è pòch da discute... a l’è stait stabilì che la strà a passerà da sì (indica il punto dove si trova) e da sì a passerà!

GAS: (sempre ad alta voce, in crescendo) Ah sì? E bin, ch’as preuva! Ël prim ch’as presenta ‘mbelessì per demolì mia cà, as troverà davanti a mè fusil! A sentirà che s-ciòp! I armerai tuti ij mè contadin! I faroma le “barricate”!

SIN:   (con sufficienza) Seee... l’Armata Brancaleone!... Ma ch’a fasa nen rije...

RIT:   Su, calm-te Ettore...

DON: (sovrastando gli altri) Calma, calma!... Oh, mi Nòsgnor... Per piasì, i soma tra person-e sivìj e a më smija ch’a sia nen la manera da agitesse parej!

GAS: Mi im agito nen... Im opon-o mach a cola ch’a më smija na gran prepotensa fàita e finìa!

SIN:   Gnun-a prepotensa: mi i son ël sindich... e i pretendo ch’a sia rispetà n’ordinansa dël Ministéri!

GAS: (scimmiottando) E antlora ch’a sapia - mè car sindich - ch’i soma ‘ncamin ch’i spetoma na neuva delibera da part dël Ministéri dij “Beni Culturali”! Ch’a l’è bin pì ‘mportant ëd col dij “Lavori Pubblici”!

DON: (conciliante) Beh... ch’a më scusa, sor sindich... ma sta ca a dovrìa esse dichiarà monument nassional!...

FED:  Lassand perde tute le polemiche, a sarìa ‘n darmagi campela giù e sventrè ‘n doi San Grato...

RIT:   Ël dotor a l’ha rason!

SIN:   Ti sta ciuto! (al dottor Federico) Ma chi ch’a parla dë sventrè?... Se San Grato a l’è gnanca ‘n pais... a l’è mach na frassion ëd San Biagio... quatr cà e ‘n forn!

GAS: Però, an mes a ste quatr cà, a j’è ‘dcò costa: la mia!

SIN:   (senza dar peso a ciò che ha detto, come se facesse un discorso in pubblico) E la nuova rotabile ci congiungerà con l’autostrada per Torino, fornendo in questo modo al nostro Comune enormi prospettive di incremento occupazionale, con opportunità di lavoro in ambito turistico e commerciale... (ritorna alla normalità) L’idea a l’è stàita mia, e ai “Lavori Pubblici” a l’han capì subit e motoben apresià costa “vitale necessità”!

GAS: Macche aj Bin Colturaj a l’han capì che ‘l castel dla mia famija a deuv nen esse demolì! E ‘l valor artistich e stòrich ëd costa costrussion a sarà dimostrà pen-a che la professorëssa Lamberti a l’avrà butà a j’onor dël mond j’afrèsch dël Cerano, pitor... “insignis”... nà a San Grato e nen a San Biagio!

SIN:   Seee... Antant l’esìmia professorëssa a l’è ‘mbelessì ch’a “travaja” da pì d’un mèis e a l’ha ‘ncor nen butà a j’onor dël mond un bel gnente! I soma sempre ‘nt ël mond ëd la lun-a!

DON: (si alza a vedere i quadri)

PAT:  Ma signor sindaco, è per via del mal di denti che lei è così acido con tutti... e con me in particolare? (intanto continua a lavorare con i suoi solventi, spatole e pennelli)

SIN:   (portandosi una mano alla guancia) N’assident! Ma perchè a l’ha ricordam-lo?

DON: (a Patrizia) Ch’a scusa, ma a l’avìa nen dit che pròpi ‘ncheuj a duvìa finì ‘d restaurè ‘l prim dij tre quader?

PAT:  Sì... però ci vuole ancora un po’ di tempo. Non è ancora pronto.

GAS: I l’oma già dësquatane dj’autri tre, ‘d quader. (col gesto della mano) Su... al prim pian!

SIN:   Euh, già... Mach che... caso strano... gnun a l’è firmà da Giovanni Battista Crespi, detto il Cerano, pictor artis insignis...

PAT:  Sono però della sua scuola... Ed è per questo che non sono firmati.

RIT:   (in disparte, piano, al dottore, con intenzione) Dotor, perchè a ven nen a fè San Giusep ant ël nòst “Presepio vivente”? Tuti a fan San Giusep con la barba bianca, anvece a l’era gioanissim. (con fare famelico) Mi i faso la Vergine...

FED:  (cercando di sdrammatizzare) E chila a cherd che ‘n mangiapreive come mi a peussa fè ‘n sant?

SIN:   (puntando un dito minaccioso verso il conte, sempre tenendo l’altra mano sulla mascella dolorante) Chiel, ch’as ricòrda che la neuva circonvalassion a l’è ‘dcò necessaria per colpa ‘d cola curva dla stra veja ch’as treuva tacà a l’osterìa dël “Bel Alpin”... con tute cole machine e mòto ch’a passo come fusëtte, a l’è diventà l’anticamera dël camposanto.

DON: Eh, sì... costa a l’è na rason sacrosanta... (incrociando le mani, come per raccoglersi in preghiera) per nòstra dësgrassia a l’è fin-a tròp vera... Specialment a la sèira, se un a seurt da l’òsto... che magara a l’abia già svuidasse ‘n pòch tròpi goblòt... a finiss sota ‘n camion sensa gnaca avèj ël temp ëd dì “beh!”...

GAS: Che cola curva davanti a l’osterìa a sìa pericolosa per chi ch’a seurt ambiavà, a l’è na stòria veja! Ma sòn a veul nen dì ch’as deuva per fòrsa rifè tuta na strà completa...

SIN:   Ah, per chiel la vita uman-a a val gnente?

GAS: A deuv savej, mè car sor sindich, che per mi la vita uman-a a l’è sacra! L’ani passà i l’hai fin-a rischià la mia, campand-me ant ël fium, per salvè la mia cambrera, Arianna...

SIN:   Arianna a l’ha contà a tuti la vrità... valadì ch’a l’è chila ch’a l’è campasse ‘nt ël fium perchè chiel a stasìa per nijè! (a questo punto il conte sta zitto, imbronciato; il sindaco prosegue, sempre tenendosi una mano sulla guancia) Basta, mi i na peuss pì! I vado a Castelross, dal dentista, e peuj i torno a vëdde se sto famos afrèsch a sauta fòra. Andoma, Rita.

RIT:   I të speto ‘mbelessì, Ettore... A j’è quindes chilòmetri a ‘ndè a Castelross... Vaje ti da sol!

SIN:   Brava: pròpe mi, sindich, i duvrìa guidè sensa la patent? Su, andoma... (avviandosi all’uscita, a Gaspare) E ch’as augura ch’ai sauta fòra sto afrèsch con la firma bin ciaira dël Cerano, sednò la strà a passerà!... E come s’a passerà!... (indica col dito i suoi piedi) E pròpe ‘mbelessì!... (poi, indicando i piedi del conte) E lì, ‘ndova ch’a j’è chiel, i buteroma na bela pompa dla benzina!

GAS: (fuori di sè) Quand ch’i riessereve a fela, a costerà pì ‘n liter ëd benzina che tuta la strà!

SIN:   Su, Rita, andoma! (esce accompagnato da Rita che, per dare un ultimo sguardo al dottore, per poco non va a sbattere il naso contro lo stipite della porta)

SCENA II

(FED - PAT - GAS - DON)

FED:  (parla sottovoce a Patrizia, mentre Don Pasqua e Gaspare fanno scena a parte) Ieri sera la aspettavo nel mio ambulatorio... Non voleva che le misurassi la pressione?

PAT:  Dottore... si dice che lei, la pressione, la misura volentieri un po’ a tutte...

GAS: Don Pasqua, im racomando... i veuj a tuti ij cost che st’ani ‘l nòstr presepio a sìa pì bel che col ëd San Biagio!

PAT:  (interviene) Già... ma perchè vi scontrate tanto con San Biagio? Oppure è solo perchè ce l’avete col sindaco?

FED:  È una rivalità di vecchia data...

GAS: A deuv savèj che na vòlta i j’ero noi ëd San Grato ch’i l’avìo ‘l comun. Peuj a San Biagio a l’han costruì ij gieugh da bòce, le scòle superior e la segheria, parèj cola ch’a l’era mach na frassion a l’è diventà la borgà pì ‘mportanta e a l’è barbasse ‘l municipio.

DON: Sì, sì... a va bin... ma noi i l’oma la paròchia!

GAS: E lor a l’han ‘dcò la farmacia... E a l’è per lòn ch’i l’hai daje a gratis alògg e ambulatòri al dotor Varètt, ambelessì... parej, almeno ‘l medich condòt i-l l’oma noi ëd San Grato.

FED:  A propòsit d’ambulatòri... (guardando l’orologio) mi i deuvo ‘ndè, a l’è orari ‘d visita. (accenna ad avviarsi)

PAT:  Aspetti, dottore: vengo con lei. Vorrei proprio che mi misurasse la pressione! (si mette a braccetto del dottore ed esce con lui, dopo che avranno salutato a soggetto)

GAS: E chiel, don Pasqua... a l’avìa peuj guardà bin, ant j’archivi dla paròchia? La soa cesa a deuv esse véja quasi come ‘l castel... n’autr monument ch’a pudrìa giutè la nòstra causa contra cola strà maledeta!

DON: Eh, per esse veja a l’è veja... macche ant ël 1781 a l’è staita brusà da n’incendi... A l’è tut ëscrit ansima a col librèt ch’i l’hai daje l’autër dì, ‘ndova ch’as parla ‘dcò dël prim dij Cont Savio... Còsimo... col ch’a l’ha tirà su sto castel a j’inissi dël 1600 e ch’a l’è stait fait cont da Lissander Setim.

GAS: Già... Còsimo Maria Savio... col mè antenato ‘n pòch dròlo... as dis ch’a fuissa ‘n sant’òm.

DON: Oh, sì. Un gran cheur. A dasìa tut aj pòver. A l’ha lassà scrit, ant ël sò testament: “Fate a chi non ha, una piccola offerta, anche poco, perchè un poco con un altro poco fa un poco che non è poco.” Darmage ch’a l’avèissa cola debolëssa...

GAS: (ridendo) Debolëssa... ai piasìa ‘n pòch tròp ël vin bon!

SCENA III

(FRA - DON - GAS)

FRA:  (entra agitatissima, sempre melodrammatica, parla bilingue, ma con spiccato accento piemontese) Gaspare... Gaspare, marito mio... che ròba teribila!... Abominevole! (si fa aria con un fazzoletto)

DON: (la saluta con grande deferenza) Contëssa...

GAS: Francesca... cò a l’è rivate?

FRA:  (torcendosi tormentata le dita) I j’era ‘nt ël salotin... (drammatizza sempre di più) Ero lì... guardavo così... sottovuoto... tut ant un moment... pròpi davanti a la nòstra stansia da let... cò i vëddo? (ribadisce a Gaspare) Che vedo?

GAS: Che vedi?... I lo sai nen!

FRA:  (fa cenno con indici e pollici contrapposti ad un oggetto rotondo)

GAS: Un beucc!

FRA:  Ma nò... un-a ‘d cole ròbe ch’as vëddo an campagna... dietro alle mucche!...

GAS: Na coa!

FRA:  Ma dài, Gaspare!... Cole ròbe che le vache a lasso caschè an tèra... da darè!

GAS: It veule dì na... plaff? (si aiuta con la mimica; Francesca fa cenno di sì) Euh, costa peuj! Ades i vado a vëdde mi. (esce a grandi passi verso le camere)

SCENA IV

(DON - FRA)

DON: Ch’as calma, madama contëssa...

FRA:  Ma chi a sarà ch’an pòrta ij bocin ant ëcà?

DON: A sarà stait në schèrs... adess a faran polidè... ch’ai pensa nen... Pitòst ch’a disa: a l’è misurasla la vestimenta dla Madòna?

FRA:  Sì... ma costì a l’è l’ultim ani ch’i faso la Vergine ant ël nòstr presepio. (con tono drammatico) Già... l’anno prossimo io forse non sarò più di questo mondo!

DON: Come a sarìa a dì?

FRA:  Mi ucciderò!... Visto ch’i riesso nen a dèje n’erede a mè marì!

DON: (con tono molto severo) Madama Contëssa! Ch’a sia la prima e ultima vòlta ch’i sento da chila na frase per parej! Ma a lo sa nen ch’a l’è “peccato mortale”?

FRA:  (spaventata, quasi piangendo) A l’è vera, don Pasqua... Ij ciamo perdon... Ch’am daga subit na penitensa! A l’è mej ch’i pòrta sinquantamila lire per le “Opere Pie”, o ch’im buta a preghè n’ora an ginojon an sle castagne sëcche?... Opura i deuvo digiunè doi tre dì?

DON: Ma nò, madama... chila a prega già a bastansa... e ‘l digiun peuj... ai farìa mach mal a la salute... A l’è mej ch’am pòrta le sinquantamila per le “Opere Pie”!... (con intenzione) S’a veul fè otanta, ch’a fasa pura, che ij pòver an n’han sempre da manca! E peuj im racomando... a l’avìa prometùm-lo: ch’a lesa pì nen tuti coi fòtoromanz, cole riviste, coi fumètt... ch’a servo mach a butèje d’idee dròle an testa. A la neuit ch’a ripòsa... ch’a staga tranquila.

FRA:  (assume una posa da romantica sognatrice) Am fa gòj, lese... mi trastulla... in ogni eroina, vedo un po’ di me stessa medesima...

SCENA V

(ARI - GAS - DON - FRA)

ARI:   (entra con il conte) Mi no so gnente, lo g’ho dito, sior conte. Ma cossa che se crede? Che mi fasso de quele cosse lì? E poi nel saloto, sul tapeto? Ma mi non sono nè una sporcaciona nè una incretinìa! (si mette a gridare, seduta sulla scrivania con i pugni stretti e le gambe distese in avanti, tremando ed agitandosi esageratamente) Me ciapa... me ciapa...

GAS: Òmmi, pòvr’òm! Adéss ai pija ‘l sòlit atach d’isterismo!

DON: Quandi ch’a fà parej, ai van doi bej sgiaflon bin dait! Lassè, ch’ij penso mi! (si avvicina ad Arianna come per schiaffeggiarla, ma lei, visto che si mette male, si riprende subito, si alza e si allontana)

ARI:   Sto ben, sto ben... son guarìa. (il conte Gaspare vorrebbe parlare, ma lei non gliene da il tempo) Ma che la me scusi, sior conte, ma no xè possibile che mi g’ho sempre la colpa de tuto! E Arianna de qua, e Arianna de là, de su e de giù! E mi lavo, e mi scopo, e mi fasso la pulissia, e mi vado a catar la roba, e mi fasso da mangiar, e mi no g’ho un momento de tempo par respirar!

GAS: (interviene gridando) Ansoma, Arianna, sta ciuto! A momenti it an fase pì nen respirè gnanca noi! Mi i diso mach che ti it l’has nen polidà ‘l salòt, i diso nen ch’it l’has ësporcalo!

FRA:  Ma chi a l’è ch’a l’ha fait na ròba parej? Chi è stato a portare in casa quell’animale ruminante? Tu devi saperlo, Arianna!

ARI:   (piagnucolando, ricomincia la tiritera di prima) E sempre con mi, anca lei siora contessa contro la povera Arianna! E mi lavo, e mi stiro, e mi scopo, e mi vado a far de spesa...

GAS: (le chiude la bocca con una mano) E finiss-la! I veuj mach savèj s’it l’has vist quaidun portè na vaca ant ëcà!

FRA:  (scandalizzata) Gaspare! Cerca da nen esse volgar, davanti a la servitù!... Arianna, hai visto chi ha condotto il bovino nel salotto?

ARI:   Sì che g’ho visto! Xè sta Tonio che ‘l g’ha portà qui una vaca da la stala! E mi g’ho dito: Tonio, cossa ti fa? Te se tuto mato? E lu: tasi ti, brontolona, fila in cusina, no romper le bale... (alla contessa che ha un gesto di indignazione) La me scusi, siora, ma ‘l me g’ha dito propio cossì. Bale la xè una bruta parola, no xè vero? Ma ala povera Arianna xè po' dir tuto, la possono insultar tuti e tratarla mal, perchè xè sola e sensa difesa, e no g’ha uno strasso de un omo che la protege. E pensar che mi lavo, e mi stiro, e mi gavo la polvere...

FRA:  Arianna, per piacere, tralascia!

ARI:   Uno strasso de omo ghe l’avìa anca mi: el me moroso, a Bassano del Grapa, mio cusino Bepi Castagnan, che un giorno però el m’ha mandà via e me vorìa sparar col fusil se no fasìa presto a prender la coriera.

DON: Bel tipo ‘d moros ch’a l’era chiel-lì!...

ARI:   E pensare che mi son cossì brava! E mi lavo, e mi stiro, e mi lucido l’oton, e mi rifasso i leti...

GAS: Bastaaa!

DON: Ma possibil che Tònio a l’abia portà na vaca ‘nt le vòstre stansie?

ARI:   Quelo xè tonto! Una volta lo g’ho visto che andava per lì in giro scrolando una galina. (con le mani imita il movimento di uno che scuote con forza un recipiente) E mi g’ho dito: cossa che ti fa, Tonio? E lu ‘l me g’ha respondù: g’ho dato da bever il marsala a questa galina e adesso vojo che la me fassa il zabaione. L’ha capìo? Voleva il zabaione, voleva!

GAS: Va subit a ciamelo!

ARI:   (SI AVVIA ALL’USCITA) Lo sapevo, mi! E Arianna fai questo, e Arianna fai quelo, e mi lavo, e mi stiro... (ESCE)

DON: I l’hai da ‘ndè ‘dcò mi! A l’è tre bòt e mes, e pen-a ch’a fa scur i dovoma sistemesse per ël presepio. I veuj provè ‘ncor na vòlta ‘l fonsionament ëd la stèila cométa ch’i l’hai fait butè an sla gabanòta. A sa, sor cont... a l’è costà ‘n baron ëd sòld... i speroma ant la Santa Providènsa... e ‘n sla contribussion dij parochian... pì... “agiati”!...

GAS: Beh... a sarà costà ‘n baron ëd sòld, ma a fa gnente...

DON: (sempre viscido) Ai farà gnente a chiel, sor cont... ma per ades a l’ha tiràje fòra la paròchia... cioè mi... (con un po’ più di coraggio) Ch’a guarda che quand ch’i parlava dij parochian pì agiati, i parlava ‘d chiel, neh!

GAS: Ah, sì, don Pasqua!... Provvederemo, provvederemo!... Mach ch’a sia pì bela ‘d cola ‘d San Biagio!

DON: Ma sicur! Ch’a staga tranquil, sor cont! St’ani ‘l prim premi a l’è nòstr! Ch’as figura ch’a j’è sinchsent lampadin-e, andrinta! (mormora con intenzione alla contessa) Madama contëssa, i la speto pì tard an césa... per cola penitensa...

FRA:  Sì... i veuj paghè per ël mè pecà!... Verrò in chiesa con le trentamila lire...

DON: (sottovoce) Ma... verament... prima i l’avìo dit da fè almeno otàntamila...

FRA:  Ah, sì... ch’a më scusa... ma sono così sconvolta!...

DON: Gnente, gnente... (mellifluo) ma ch’as tranquilisa bin, prima ‘d contè ij biet... (esce dopo aver salutato a soggetto)

SCENA VI

(ARI - TON - FRA - GAS)

ARI:   (entra con Tonio) Ecco, sior conte e siora contessa, xè qua, lo g’ho incontrà che venìa a portar el late apena munto...

TON: (porta un secchio di latte) Ai riva ‘l lait, madama contëssa... ël lait ëd la Nerina, la pì bela vaca dël paìs... ah, beh, sensa gnun-e ofèise per chila, sora contëssa!

FRA:  (guarda nel secchio e lancia un piccolo grido) Ah! A j’è na mosca! (indica dentro al secchio) Lì... lì...

TON: I la gavo subit! (infila una mano nel secchio e la estrae tenendo tra le dita la mosca; la scuote, spruzzando la contessa) A l’ha vist?... Latte moscato!

FRA:  (schifatissima) Òmmi pòvra dòna, che oror!

TON: A l’è mach na mosca, neh... pà ‘n leon!

GAS: (severo) Tònio, sent un pòch sì : ... it l’has portala ti, cola vaca ant ël salòt? (Tonio, mortificato, accenna di sì con la testa)

ARI:   Xè sta lu! G’avìo dito mi! Xè sta lu!

GAS: Ma it ses mat?

TON: Magara chiel ai cred nen... ma a deuv savèj che la Camila a l’è an-namorà ‘d chiel!

FRA:  Ma cò ‘t dise... na bes-cia ‘n-namorà ‘d mè òmo...

TON: Pròpe parèj! A l’ha mai sentù ch’a j’è dle vache che s’a sento la musica a fan pì ‘d lait? Ebin, la Camila a fa pì ‘d lait quand ch’a ved sor cont. I son ancorzumne na vòlta antant ch’i monzìa... mi i tirava, i sgnacava, i tirava, i sgnacava... macchè... ai surtìa gnente!... Peuj a l’è passaje chiel (indica il conte Gaspare)... pataciàch, zuìnnn... a l’ha fàit në sbrincc da sì a là... quindes liter!

FRA:  Ma te sei dissennato!

GAS: Ma ti it ses fòl!

TON: A l’è parèj!... (si corregge) nen ch’i son fòl... A l’è an-namorà!... Ch’as figura ch’i l’avìa fin-a butà ‘l sò ritrat an sla grupia, e la Camila... giù ‘d lait! Macche l’autra sman-a Cinto, ël tòr, a l’è mangiasse ‘l sò quader :  pì gnente lait!... Alora stamatin, antant ch’i durmìe ‘ncora, i l’hai portala ‘mbelessì a guardelo lagiù ant ël let... Ah... a l’avèissa vistla... as lo mangiava con j’euj!

ARI:   E intanto la Camila... plaff!... La g’ha sporcà il tapeto del saloto!

TON: I l’hai dijlo, mi... quandi ch’a lo ved as la fa da sota... Al cuore non si comanda!

GAS: Ma ròbe da ciò! Am piasrìa savèj come ch’a l’han fait a fete messo comunal e guardiacassa!...

TON: Eh... i l’hai vinciù ‘l concors...

ARI:   (ride) Davero no so coma ch’el g’ha fato! Che da rider, quando che ‘l secretario comunal faseva le domande!

GAS: E cò a l’han ciamate?

TON: A l’era në squiss!

GAS: Un “quiz”.

TON: Ecco, parej!... Ansima a ‘n feuj a j’era scrit: “Raffaello è un pittore, una nave, o il centrattacco del Napoli?”

GAS: E ti cò ‘t l’has rëspondù?

TON: Un bastiment!

GAS: E a l’han fate messo comunal?

TON: As capiss! J’autri a l’han rëspondù ch’a l’era ‘l centravanti dël Napoli!

GAS: Ma vaire ch’i j’eri?

TON: Mi e n’autr.

GAS: Pì cretin che ti!

TON: Eh, già!... Parej i son a mes servissi... quand ch’i l’hai ël capel, rappresento la forza pubblica... sensa capel, i son a sò servissi!

SCENA VII

(DON - TON - GAS - ARI)

DON: (entra affannatissimo) Tònio! Tònio! An pressa! But-te ‘l capel! Ven subit! An césa a j’è ‘n tipo “molto sospetto”!... I chërdo ch’a sia ‘n lader!... Pija ‘dcò la pistòla!

TON: (mettendosi il cappello) Nò, la pistòla i la pijo nen.

DON: E perchè?

TON: Ma a lo sa nen che noi “forze dell’ordine” i podoma sparè mach quandi ch’an masso?

DON: Ma fa nen dë stòrie e ven subit!

TON: E perchè pròpe mi?

DON: Perchè it ses ti ‘l messo comunal, nò? Su, ‘ndoma! Cor! Dësbrujomse, prima ch’a scapa!

TON: Brav merlo! Ij lader a bzògna lasseje scapè!... Tant s’ij lassoma nen scapè noi ai fan peuj seurte j’avocat! (don Pasqua e Tonio escono di corsa)

GAS: Arianna, pòrta via col sigilin... e peuj polida ‘l tapis dël salòt.

ARI:   Ecco, me toca sempre de far tuto mi! E mi lavo, e mi stiro, e mi scopo...

GAS: (minaccioso) Piantla lì! (Arianna esce di corsa portando via il secchio del latte)

SCENA VIII

(GAS - FRA - DON)

GAS: (si avvicina alla contessa come per corteggiarla) Francesca... perchè i ‘ndoma nen a fesse ‘n sugnét?

FRA:  Ti it veule nen fè ‘n sugnét... te vuoi fare delle effusioni erotiche sensuali...

GAS: E con lòn? I son tò òmo! E i veuj fene sent, mila, desmila sugnét... fin-a a quand ch’ai riverà nen l’erede!

FRA:  Sì, ma quando è il più buono... altro che sugnét... i t’ampluche sempre!

GAS: Beh... un pòch ëd relax...

FRA:  (melodrammatica) Io ce la metto pro tutta... e anelo di avere un bel prussotto... un bel ravanino... da sbilanciare tra le braccia!

GAS: Ma Francesca... prussòt... ravanin... t’im ricòrde ‘d quand che ij tòj a l’avìo ‘l banch an piassa...

FRA:  A l’era nen un banch... ma “un importante punto di vendita al dettaglio”!... (poi, con intenzione) E a l’han lassame na valanga ‘d sòld ëd dòte!

GAS: Ma sì, a l’è vera! Ma adess dame ‘dcò ‘n fieul, un neuv dissendent dij cont Savio!

FRA:  A sarìa ‘l mè seugn pì car, Gaspare! (disperandosi con ingenuo accoramento) I l’hai fin-a comprà “Il manuale della perfetta gestante”... i lo sai già tut a memòria!... Macche a ‘ncamin-a con na cita premessa: (citaNDO A MEMORIA) “Per prima cosa, bisogna essere in stato interessante”!

DON: (entra di corsa, sempre affannato) Sor cont! Sor cont!

GAS: Don Pasqua?...

DON: I l’avìa rason mi! A j’era pròpi ‘n lader an césa!

FRA:  (sussulta, timorosa) Maria Vergine! Un manigoldo!

GAS: Tònio a l’è riessù a ‘restèlo?

DON: Sì, sì! A l’ha pro ciapàlo! A son sì ch’a rivo!

SCENA IX

(COS - DON - FRA - TON - GAS)

COS: (entra sorridendo, scortato da Tonio) Bondì a tuti... (con leggero inchino a Francesca) Ceréa, cola sgnora...

DON: A l’è chiel ël lader!

FRA:  (inorridita) Òmmi... non avevo mai veduto un ladro...

COS: (sempre calmo, tranquillo e rilassato) E a l’ha gnanca vistlo adés, perchè mi i son nen un lader... i son n’erborista!... “Erbe, feuje sëcche, radìs mère e fiorelin - i guarisso ‘l mal dla pansa, ‘l mal dla testa e j’ajassin”...

TON: (severamente a Cosimo, puntandogli la pistola) Ti sta ciuto! Ij perzonè a peulo nen parlè con ij borghèis!

DON: Antant but-je le manëtte!

TON: Ij j’hai nen!... I l’hai duvraje per tachè la bici!

GAS: Beh... alora... grop-je almeno ij pols con na còrda!

TON: Ah, sì... (si guarda intorno cercando una corda, poi ha l’idea di usare la cintura dei calzoni; per avere le mani libere porge la pistola a Cosimo dicendo) Am la ten un moment, per piasì?

COS: (prende l’arma, poi si rivolge al conte e alla contessa, senza rendersi conto che li sta minacciando con la pistola) Ch’a më scuso... ch’a scoto... (i conti alzano le mani terrorizzati)

GAS: Atension! A sta per sparè! Tònio, ciap-lo! (Tonio si è sfilato la cintura e sta per intervenire, quando Cosimo si volta e, sempre senza volerlo, punta la rivoltella verso di lui)

COS: Ma cerca ‘d capì, almeno ti... (Tonio, vedendosi minacciato, alza le braccia, e i calzoni gli cadono lasciandolo in mutande)

FRA:  (grida scandalizzata, coprendosi gli occhi) Santi Martiri! Un uomo in mutande! Che orrore!

GAS: Tònio! Tir-te subit sù le braje!

TON: Eh, ma chiel-lì a spara! (poi ricordandosi) Ah già, ch’a l’è dëscarià... (tirandosi su i calzoni e assicurandoli con la cintura) Perchè tant a spara pà... a l’era ‘d me nòno... l’ultima vòlta a l’ha spara-je a na volp, ant ël sinquanteut!

COS: E a l’ha ciapala?

TON: Nò... a l’ha tronà mia nòna!

COS: Ma peuj... guardè che mi i l’hai gnun-e intension dë sparè... i savrìa gnanca come ch’as fa!

TON: Sù... adés dame la pistòla che ij “detenuti in attesa di giudizio” a peulo nen girè armà! (strappa la pistola dalle mani di Cosimo, ma parte un colpo che va a colpire un piede di don Pasqua)

DON: (lancia un urlo selvaggio) Ahiaaaa! (gira un po’ per la scena a soggetto, poi si accascia sul divano) Pròpi ‘nsima a l’ajassin!

GAS: (a Tonio, indicando la pistola) Ma a l’era nen dëscarià?

TON: Mi si ch’i sai...

COS: (subito accorso a visitare il piede di don Pasqua) Meno male ch’a l’ha mach ësfioralo... a l’ha mach brusatàlo ‘n pòch... ch’as preòcopa nen, reverendo... ij dago mi n’erba ch’ai farà passè ‘l dolor e l’ajassin. (estrae un mazzetto di erbe dalla tracolla e lo porge al sacerdote) Chiel adés, a màstia sossì e as la buta an sël pè... dòp n’ora a la màstia torna e a la buta torna an sël pè... a va avanti parèj quatr o sinch vòlte... a vëdrà che doman a l’ha pì gnente... (DON PASQUA ESEGUE)

TON: (sempre puntando la pistola) Sù, ‘ndoma, brut berlicamuràje d’un delinquent schifos!

GAS: Ma ‘ndoa ‘t veule portelo, ch’a j’è nen ëd perzon?

TON: I lo saro ‘nt ël céss!

GAS: E s’i l’oma da manca?

TON: (ci ripensa) I lo saro ‘n cròta!

COS: Ma come i deuvo divlo ch’i son nen un lader?

FRA:  Beh, verament... s’a fùissa ‘n ver delinquent a l’avrìa profità d’avej la pistòla per scapè...

COS: Grassie tante, madamin, paròle sante...

DON: E alora cò ‘t fasìe rampià sù tacà l’autar ëd San Ròch?

COS: (con tono candido) Mah, dal moment che Ròch i lo conòsso bin, i vorìa vëdlo pì davzin, perchè a l’è nen come ant ël quader. Ròch a l’è ross, nen brun com ant la pitura. A l’è ross caròta!

GAS: (senza dar peso alle parole di Cosimo) E peuj, don Pasqua, còs ai sarà mai da robè, an cola césa?

COS: I l’eve sentù? (al conte) Grassie, Gaspare...

TON: Ah, mi i veuj sente gnente: se ‘l parco a dis ch’a l’è ‘n lader, mi i lo arésto!

DON: Ma no... fòrse i son sbaliame...

GAS: Dài, Tònio... a j’è nen da arestè gnun... e buta via ‘s canon, prima ‘d fè mal a quaidun an sël serio!

DON: (alzandosi, prova a camminare) Ma i seve che ‘l pé a va già motobin mej?… Va beh... alora mi i torno a sistemè la cométa, che peuj i l’hai le confession an césa. (con chiara allusione all’offerta, facendo il gesto di contare quattrini con le dita) A ven ‘dcò chila, madamin, a... confessesse?

FRA:  (rientra nel personaggio da fotoromanzo) Sì, sì... devo emendarmi! Ch’am disa: che penitènsa ch’i deuvo fè, ch’i l’hai vist Tònio an mudanda?...

DON: (fregandosi le mani) I dirìa da ‘rotondè l’ofèrta a sentmila... (don Pasqua e contessa escono)

SCENA X

(GAS - COS - TON)

GAS: (a Cosimo, in tono cordiale) Ma ti, ch’it ses?

COS: Mi... i son pròpi mi!

GAS: Ma it ses nen dë ste part...

COS: Ah, beh... mi i son ëd tute le part!

TON: Sensa “fissa dimora”!

GAS: E da ‘ndoa ch’it ven-e?

COS: A sa... i stago ‘n pòch andoa ch’a capita: ‘n pòch sì, ‘n pòch là... pì dëdlà che dëdsà!

GAS: I l’hai capì: it fase ij mercà... it vende le toe erbe... e... at rend?

COS: Nò! Ma am basto. (sempre con tono allegro) Ij sòld a servo per deje ‘n pòch ëd gòj a chi ch’an n’ha gnun! Mi i l’hai le mie erbe. A j’è cola giusta per tuti ij dolor. Erbe naturaj, ognun-a adata an malani diferent... ‘dcò contra tuti coj velen, fieuj dël progress modern... a basta mastiè l’erba giusta e aplichéla ‘ndoa ch’a fa mal.

TON: Mi a l’è pì d’un mèis ch’i l’hai n’anfiamassion!

COS: Andoa?

TON: I peuss nen dilo... im ancalo nen.

COS: Eh, ma mi i deuvo savèjlo...

TON: Emh... an mes dle ciape!...

COS: Ah, beh... (cerca nella borsa) Per cole ‘nfiamassion lì, a j’è l’erba Përtusin-a... (gli consegna un mazzolino di erba) A bzògna fè doe ò tre aplicassion come cole ch’i l’hai dije al parco per j’ajassin!... E mastia bin, neh!

SCENA XI

(SIN - GAS - PAT - COS)

SIN:   (entra con Patrizia; mostra di soffrire terribilmente per il mal di denti e si lamenta) Nòsgnor, che mal! I na peuss pì!

GAS: Ma a l’ha nen faje gnente ‘l dentista?

SIN:   A j’era nen... a l’è ‘ndait a Ivrea a fesse gavè ‘n dent! (rivolto a Patrizia) Fòrsa, dësbrujomse! I veuj pròpe vëdde se ‘s quader a sauta fòra, peuj im farài fè na pontura ‘d morfin-a!

PAT:  (a Tonio) Su, dammi una mano a mettere la scala...

COS: (mentre Tonio esegue e il conte sorveglia l’operazione, Cosimo si avvicina al sindaco) Col ch’a l’è ‘l dent ch’ai fa mal?

SIN:   (apre la bocca e con un dito indica all’interno) Costì... (poi riprende, con tono autoritario) Ma còs’a j’anteressa a chiel? Chi ch’a l’è? Còs’a veul?

COS: Ël tèrs an fond a snistra... Nò, a sa, perchè per ògni dent a j’è la soa erba... (intanto cerca nella borsa) Urtìa per ij molar da dzora, sicòria per coj da sota, gramigna per j’ancisiv e girassol per ij canin...

SIN:   (diffidente) Ma cò a l’è chiel? N’erborista?

COS: Euh, come nò! E a savèissa da vaire ani... Ansi, ij dent a son ël mè fòrt! Ch’a pensa ch’i l’hai guarìe na gengivite a Madama Cristina... ch’a vurìa fin-a regaleme doimila fiorin d’argent. Ma mi, ‘nvece, i l’hai convinciula a costruì n’ospissi per j’òrfani... (gli porge un poco delle sue erbe) Eccò sì! Ch’a màstia sòn an sël dent ch’ai fa mal, e peuj am dirà.

SIN:   (guarda tutti con fare interrogativo; per ultimo Tonio)

TON: (Accompagnando la frase col gesto tipico) Chielsì a l’è fòra come ‘n pogieul!

SIN:   (alla fine si decide) Ch’a senta: ël dolor a l’è così fòrt ch’i mastierìa fin-a la barba dle crave! (mette in bocca l’erba e la mastica)

COS: Ma nò... la barba dle crave a serv a fè chërse ij barbis! (intanto Patrizia è salita sulla scaletta, inumidisce la tela che ricopre uno dei dipinti con un liquido contenuto in una lattina e comincia a staccarne delicatamente un lembo; Tonio, con la scusa di reggere la scala, le guarda le gambe da sotto)

GAS: (severamente) Tònio! (Tonio, rapito nella contemplazione, non sente) Tònio! (lo prende per un braccio e lo strattona via)

SIN:   (puntiglioso, al conte) Ij faso osservè che chiel a peul nen dè d’ordin al messo comunal, nè tantomeno s-cinconèlo per un brass! Chiel a l’ha comettù ‘n reato!

GAS: Tònio a l’è ‘n mè dipendent e i lo pijo per tuti ij brass ch’i veuj!

SIN:   Nen quandi ch’a l’ha ‘n testa ‘l capel d’ordinansa e a rapresenta la fòrsa publica e a deuv pijè ordin mach da mi... sò sindich!

GAS: (furibondo, a Tonio) Tònio, gavte ‘l capel! (Tonio ubbidisce e il conte gli da un calcio nel sedere) A va bin parèj?

SIN:   Tònio, but-te ‘l capel! (Tonio si rimette il cappello) Ch’as preuva a déilo adess...

GAS: As chërdrà pa ‘d feme paura, eh? Ch’a guarda! (toglie il cappello a Tonio e gli affibia un altro calcio nel sedere, poi gli rimette il cappello)

COS: (interviene prendendo sotto braccio Tonio e lo allontana dicendogli in tono dolce) Sent, Tònio... A l’è mej ch’it ëslontan-e, sednò at fan ël darè com’un paireul... (Tonio esce un po’ frastornato)

SIN:   (inveisce contro il conte) Oltraggio a pubblico ufficiale! Ma a lo sa ch’a l’è ‘n reato da doi ani ‘d galéra? (indicando gli altri) A j’è ‘dcò ij testimòni!

GAS: Ma ch’a vada an parpaja, chiel e ij sò testimòni!

COS: (conciliante) Sù, sù... calma!... Sor sindich... e ‘dcò chiel, sor cont... i seve tròp nervos... a bzògna vorèisse bin... Iv darài un pòch d’erba ‘d Coconà, ch’a calma anche ij pì ‘ncassià...

SIN:   (come ricordandosi, assume un’espressione distesa e soddisfatta) Ma... a sa ch’a l’è sparime ‘d colp ‘l mal dij dent? Ch’a sìa col’erba ch’a l’ha fame mastiè?

COS: I l’avìa dijlo, nò? Ant l’erba, ‘nt le piante, ‘nt le fior, ant la fruta... a j’è la salute. Ant l’uva, pr’esempi... (con tenerezza, ricordando con un velo di nostalgia) L’uva nèira dle nòstre colin-e... bin lavà... pistà con ij pé... peuj lassà beuje... spilà... ambotià... stopà... (fa schioccare la lingua come se assaporasse; tutti lo hanno ascoltato con stupito interesse)

GAS: A smija fin-a ‘d sente ‘l profum... Ti it ëstaghe parland ëd la barbera!

COS: (si scuote e si riprende, come temendo una punizione) Nò, nò... mi i parlava mach ëd l’uva!

SIN:   Beh... contut, mi i lo ringrassio pròpi tant... e se a vorèissa deme ‘ncora ‘n pòch ëd col’erba...

COS: Come nò… a l'è l'urtìa pissòira… as ciama parej perché a serv ëdcò per… a sa, quand che un a peul nen… a sta lì… a smija ch'a ven-a… e 'nvece a ven nen! A mastia 'n pòch d'urtìa pissòira sbujentà e… alè, giù, ssshhhhhh… na pieuva, un temporal, un dilùvi!

GAS: (IN TONO RIFLESSIVO) Parej, ti it l'avrìe n'erba per qualsiasi mal?

SCENA XII

(PAT - GAS - SIN - COS)

PAT:  (COMINCIANDO A STACCARE LA TELA DAL DIPINTO) Attenzione, ci siamo! (TUTTI GUARDANO VERSO IL QUADRO)

GAS: Pian, im racomando…

SIN:   Chissà còs' ai sarà lì sota…

COS: Ël vësco Piagnoni.

PAT:  (FINISCE DI TOGLIERE IL TELO E SOTTO APPARE IL RITRATTO DI UN ALTO PRELATO) È bellissimo e in ottime condizioni!

GAS: Com' as ved ch'a l'è 'n mè antenato: guardè come a më smija!

SIN:   (NERVOSAMENTE) Sì, sì… pa mal… ma ch'a guarda s'a l'è firmà…

PAT:  (LEGGE UNA PICCOLA SCRITTA IN FONDO ALL'AFFRESCO) Johannis Poletti - Episcopus - Cerano fecit.

GAS: (GIUBILANTE) Fantastich! Magnifich! (AL SINDACO) I spero che adess a sarà sodisfàit!

SIN:   (SI RIVOLGE A COSIMO MENTRE PATRIZIA SCENDE DALLA SCALETTA) Ma chiel com' a fasìa a savèjlo?

COS: Còsa?

SIN:   Ch'a j'era 'l ritrat d'un vësco. A l'ha dilo prima che la professorëssa a lo dësquatèissa… e a l'ha 'dcò dit ch'as tratava dël vësco Piagnoni. Anvece a l'è 'l vësco Poletti. Còs' a veul dì?

COS: Ma gnente… Ai piasìo tant le siole crùe… ai mangiava sempre… per lòn a piorava continuament e a l'han butaje col ëstranòm lì… Piagnoni… mi i l'hai sempre trovà pì carateristica la spussa dël fià… Ma a venta dì che la siola a l'è la meisin-a miglior: a fa bin un pòch per tut!

GAS: Ma ti… it lo conossìe?

COS: Euh! A l'era 'dcò tant amis dël pitor, lì, Gioanin Cerano… e 'dcò a chiel ai piasìa tant… (FA CENNO DI BERE) Un gran pitor, neh, ma a patìa na sèi an boca... Òrco! Le sumie ch'a piava a duravo na sman-a! Na vòlta i l'oma portalo a cà an tra quatr… a l'era butasse 'n testa d'esse Caterina de' Medici… e 'l bel a l'è ch'a vurìa marieme mi! (SORRIDE RICORDANDO) Che tipo… (PATRIZIA FA CENNO CHE È PAZZO TOCCANDOSI LA TEMPIA COL DITO)

GAS: (FINGENDOSI INTERESSATO, COME PER ASSECONDARLO) Ah, sì? E i seve peuj mariave?

COS: Nò! Perché 'n matrimòni tra dòne as peul nen fesse… mi i j'era pì 'mbiavà che chiel e i chërdìa d'esse Lucrezia Borgia!

PAT:  Quanta fantasia!

SIN:   Ch'a senta… a passerìa pa 'n moment da mi pì tard, an Comun, a San Biagio? I l'avrìa da dije quatr paròle…

COS: A va bin. Ij pòrto 'dcò l'urtìa pissòira.

PAT:  Veramente… avrei anch'io un'erba da chiederle… si ferma qui?

GAS: Ma 's capiss ch'as ferma sì… dë stansie ai na j'è… e peuj… i vurìa ciameje na ròba 'mportanta… ma dòpo, dòpo… (AL SINDACO) Alora, foma la pas, adess ch'a l'è sautaje fòra 'l Cerano?

SIN:   Mah… pròpi pas i dirìa 'd nò… foma n'armistissi.

GAS: Va beh, mej che gnente… (IN DISPARTE, INDICANDO COSIMO) Chiel còs' a na dis ëd…

SIN:   L'òmo dj'erbe?… Mah… sconcertant!

GAS: A dis ch'a l'ha conossù 'l vësco Poletti e 'l pitor Cerano… Ma prima… pen-a rivà… a l'ha subit ciamà "contëssa" mia fomna, sensa ch'a l'abia mai vedùla… e mi… Gaspare…

SIN:   As capis che… chiel, còs' a na pensa?

GAS: Ma sì ch'i sai… se i l'hai ciamàje a chiel?!… (CAMBIANDO DISCORSO) Pitòst… a vnirà, stassèira, a vëdde 'l nòstr presépi?

SIN:   Sì, se chiel a vnirà a vëdde 'l nòstr!… (CON INTENZIONE) Che tuti j'ani a pija 'l prim premi per la blëssa dla stèila cométa! (ESCE)

PAT:  La camera proprio accanto alla mia è libera. Non potrebbe assegnare quella al nostro erborista?

GAS: Ah, sì... bon-a idea... (INTANTO GUARDA L’AFFRESCO APPENA SCOPERTO)

PAT:  (A COSIMO, DIMOSTRANDO DI ESSERE MOLTO ATTRATTA DA LUI) Saremo vicini, molto vicini... ho l’abitudine di lasciare la porta aperta...

COS: Oh, beh... tant mi... magara quatsent ani fa... (PATRIZIA NON CAPISCE E CONTINUANDO A GUARDARE COSIMO CON ARIA INTERROGATIVA, ESCE)

SCENA XIII

(GAS - COS)

GAS: (QUASI AGGREDISCE COSIMO CON LA SUA IMPAZIENZA) Sent: mi i sai nen chi ‘t ses, s’it ses matt, da ‘ndoa ch’it ven-e e còs’it veule, i sai mach che le toe erbe a smijo miracolose... e mi il’hai da manca d’un miracol. Ant la mia vita a j’è ‘n dramma: i l’hai gnun fieul! S’i meuiro sensa eredi, tute le sostanse dla famija a finiran an lontan ënvod, fauss, plandron e che per gionta a l’è gnanca ‘n Savio.

COS: It veule n’erba contra l’ënvod?

GAS: Nò, i na veuj un-a ch’a fasa restè ‘ncinta mia fomna!

COS: (IMBARAZZATO) N’erba? Verament, per lòn ch’im ricòrdo, per d’afè dël géner ai va bin d’autr, nen d’erba!

GAS: Còsa?

COS: Che mi i sàpia, ij fieuj as fan ant na sola manéra. Se ‘t sas nen come, i peuss provè a fete ‘n disegnin...

GAS: Schersa nen, che per mi a l’è ‘n disàstro! I sai benissim com’as fan ij fieuj... E ‘dcò mia fomna: as dispera... a deurm pì nen... a les tuta la neuit coi... fòtoromanz... i l’hai paùra ch’ai ven-a n’esauriment.

COS: Mah... pì che con j’erbe, as podrìa provè con le fior... it vëdde... a j’è ‘l pistillo ‘d na fior... ai riva na farfala, as pòsa an sël pistillo, ai resta ‘l pòlline an sle gambëtte, a vòla ansima a n’autra fior e a la feconda... (FA UNA BREVE PAUSA GUARDANDOLO) E ti preuva a butè na farfala an sël pistillo...

GAS: It ripeto ‘d nen schersè! S’it l’has n’erba per fecondè mia fomna, dam-la, sednò... pitòst lassoma perde e amis come prima!

COS: It darai un pòch d’erba pistolin-a... dle vòlte, ‘t sas... adéss i të spiego... (COMINCIA A CERCARE NELLA BISACCIA)

GAS: Nò, speta... i ciamo mia fomna... Francesca!... I veuj ch’it ij lo spieghe diretament a chila!

SCENA XIV

(GAS - COS - FRA - TON)

FRA:  (ENTRA) Sì?

GAS: A j’è còso, ‘mbelessì... com’a l’è già ch’it ciame?

COS: Còsimo.

GAS: Còsimo, ah sì... bel nòm... come col mè antenato... ël cont ch’a l’ha fait tirè sù ‘l castel... (TORNA AL SUCCO DEL DISCORSO) Francesca, Cosimo fòrse a l’ha n’erba adata a ti... a noi...

FRA:  N’erba?

COS: Sì, contëssa. L’erba pistolin-a. (ESTRAE IL MAZZETTO DAL TASCAPANE) A fa ‘n decòt e a na beiv ses liter al dì...

FRA:  Ses liter? Ma i s-ciòpo!

GAS: (LA ACCOMPAGNA VERSO IL FONDO) It deuve fè come ch’a dis chiel...

FRA:  Ma... ses liter... I son pa na cavala! (ESCE; INTANTO ENTRA TONIO CON UNA BOTTIGLIA)

COS: (ANNUSA L’ARIA E CADE IN ESTASI) Ma... mi... i sento n’odor...

GAS: N’odor?

COS: N’odor... divin...

GAS: N’odor divin?

COS: N’odor... divin... ëd vin...

GAS: Ah, ëd vin!

COS: Sì... ëd vin... divin... (ANNUSA ANCORA) barbera...

TON: (MOSTRA LA BOTTIGLIA) A l’è costì! (AL CONTE) A vurìa nen sagelo?

GAS: A l’è la barbera dl’ann passà. (PRENDE UN BICCHIERE E NE VERSA UN PO’) A l’è col ch’i foma noi.

TON: I son pistam-lo tut mi! I son gnanca gavame le scarpe!

COS: (SI ALLONTANA A MALINCUORE) Nò! I peuss nen!

GAS: (DEGUSTA) A l’è ‘n pòch fiàp.

TON: I l’hai dilo mi ch’a ventava tajelo.

COS: (QUASI ALTERATO) Tajè ‘l vin? Ma ‘t ses matt?

TON: Ma pa con le tisòire...

COS: Ma sta ciuto!... (RIDIVENTA ESTATICO) Ël gust dël vin a dipend dal bòsch ëd la botala, da la lun-a, da la fermentassion... (PRENDE LA BOTTIGLIA E ANNUSA) Per la carità, tochè gnente... a va benissim! (APPOGGIA LA BOTTIGLIA SUL TAVOLO)

GAS: Mi i lo preferisso ‘n pòch pì rotond, ma ‘dcò mi i son contrari a tajè ‘l nòstr vin... (CONTROLLA L’OROLOGIO) Ma guarda che ora ch’a l’è già! Su Tònio, fòrsa! Andoma a preparè l’aso e ‘l beu per ël presepio!

TON: Al beu ai manca ‘n còrno: a l’è s-ciapass-lo.

GAS: A l’ha sempre avù ij còrno deboj, cola bes-cia... (A COSIMO) It l’has pa n’erba per rinforsè ij còrno?

COS: Ij còrno ‘d chi?

GAS: Ah, nen ij mè ‘d sicur! I l’hai pa ij còrno mi...

TON: (OSSERVANDO ATTENTAMENTE) Almeno... per adess as vëddo ‘ncor nen.

GAS: (MINACCIOSO) Deh! Cerca dë stè a tò pòst, neh!

TON: (RITRAENDOSI) Euh, va beh... Ma se al beu ai manca ‘n còrno, i pudrìo nen butè ‘l tòr?

GAS: Ma se al tòr ai manca la coa, ch’it l’has tajai-la st’istà, cretìn! (E RICORDANDO L’EPISODIO FA PER DARGLI UNA SBERLA)

TON: (SI RIPARA CON LE MANI) E bin? Ai brach ai la tajo bin, nò?

GAS: Ël tòr a l’è nen un can da cassa, gadan! Ti, la coa dël tòr, it l’has tajàla per mangéla!

TON: (FUGGENDO FUORI) Euh, diav... i l’hai pà tajai-la a chiel!...

GAS: Speta sì. Adess it mando Arianna, la cambrera, ch’at fa vëdde la stansia. (ESCE)

SCENA XV

(COS - TON)

COS: (RIMASTO SOLO, È VISIBILMENTE TENTATO DALLA BOTTIGLIA; SI AVVICINA AL TAVOLO, SI GUARDA INTORNO COME UN LADRO IN PROCINTO DI RUBARE; ALLA FINE SI DECIDE: AFFERRA LA BOTTIGLIA E STA PER PORTARLA ALLA BOCCA, QUANDO RIENTRA:)

TON: (VEDENDO LA BOTTIGLIA) Ah, eccò ‘ndova l’avìa lassala! (PRENDE LA BOTTIGLIA A COSIMO ED ESCE)

COS: (RIMANE MALISSIMO; SI GUARDA INTORNO E SI AVVICINA AL CAMINETTO; PRENDE IL VASO DI FIORI VUOTO SULLA MENSOLA E LO USA COME RICEVITORE TELEFONICO) Prònto, Pennacchione? I son Cosimo... Ma nò! Perchè it anràbie sempre? I vurìa pa bèive... Nò, ma còs’it dise... I l’avìa piait la bota parèj, per sente l’odor... E va beh, ma ‘dcò ti, it ses mach sempre lì ch’i t’im guarde!... Nò, i beivo mach acqua, i lo giuro... (INTANTO, CASUALMENTE, PASSA TONIO E SI FERMA SBALORDITO A GUARDARLO; COSIMO NON SE NE ACCORGE) Ti però it deuve promëttlo: s’i faso bin ës travaj, i t’ëm passe ‘d seconda categoria, eh?... Eh, già, it parle bin ti ch’it ses ëd quinta-super, con j’ale bianche e tut ël rèst!... Ma nò, it deuve nen anrabiéte, che rassa d’angel!... Dài, dài, crìa nen, ch’at sento fin-a an purgatòri... Nò, sent, i vurìa dite che sta mission a l’è pitòst dificila, neh... Eh, ma sì a l’è ‘n casin! Oh, scusa, a l’è scapame... Beh, dài, i soma tra òmo... Ansoma, i vurìa dì che ‘mbelessì le ròbe a van pròpi mal!... Mah, vëdroma... Dì, ma s’i l’èissa da manca ‘d na man, i t’ëm la daghe, nò?... Eh... Sì sì... Euh... nò nò... Va bin. Ciao, Pennacchione, it saluto! (RIMETTE IL VASO A POSTO)

TON: (ERA RIMASTO SUL FONDO IMBAMBOLATO; SI SCUOTE, POSA LA BOTTIGLIA, PRENDE IL VASO, CI GUARDA DENTRO, LO AGITA, CI SOFFIA, ASCOLTA, POI PROVA A PARLARCI DENTRO) Prònto! Prònto!... (ASCOLTA UN ATTIMO) A l’è ocopà! (RIMETTE A POSTO IL VASO) Deh, sent un pòch... ma ti ‘t parle ‘nt le tòle?

COS: E ti i të scote le telefonà ‘d j’autri?

TON: E Pennacchione chi ch’a l’è?

COS: E a ti cò ‘t na frega?

TON: (MALIZIOSO) A l’è na dòna? Eh? A l’è na dòna?

COS: Macchè dòna!

TON: Antlora a l’è n’òmo!

COS: Gnanca.

TON: Beh... s’a l’è nen na dòna... a l’è nen n’òmo... antlora a l’è... (FA QUALCHE PASSETTO CON MOSSETTINE EFFEMINATE)

COS: Ma cò ‘t fas? Fa nen ël cretin, là!...

SCENA XVI

(PAT - TON - ARI - COS)

PAT:  (ENTRA E SI FERMA DI FRONTE AI DIPINTI IN RESTAURO, OSSERVANDOLI) Qualcuno mi sposta la scaletta, per favore?

TON: (PRONTAMENTE) Ij penso mi! ‘Ndova i la buto?

PAT:  (INDICA IL PUNTO, SOTTO IL TERZO AFFRESCO) Qui. (TONIO PIAZZA LA SCALETTA E LEI CI SALE COL SECCHIELLO E GLI ALTRI ATTREZZI; TONIO OSSERVA SOTTO LA GONNA CON GRANDE INTERESSE, POI FA CENNO A COSIMO DI VENIRE A GUARDARE ANCHE LUI; COSIMO SOSPIRA E FA CENNO DI NO; PATRIZIA SE NE ACCORGE) Che cosa c’è di tanto divertente da guardare? (A COSIMO) Avanti, su... venga anche lei, venga a vedere il film!

COS: Nò, grassie... i guardo gnanca ij documentari...

TON: (SI È ALLONTANATO DA PATRIZIA ED AVVICINATO A COSIMO, E GLI DICE PIANO) Ai j’ha a fiorelin!

COS: (SBALORDITO) Còsa?

TON: Le mudande! (COSIMO GLI TIRA UNO SCAPACCIONE, MA LUI SCHIVA)

ARI:   (ENTRA) Indove xè quel tale de l’erba? (A COSIMO) El padron el me g’ha dito de compagnarlo a la sua stansa. (INCOMINCIA A PARLARE VELOCEMENTE E LAMENTOSAMENTE CAMMINANDO IN TONDO) Ecco là! Coma se no basta tuto el lavoro ch’el g’ho, xè rivà un altro desgrassià su la me goba! E mi lavo, e mi stiro, e mi fasso pulissìa, e mi preparo par magnar, e mi rigoverno, e mi non ne posso più de far sta vita! (A COSIMO) Andemo, sù! Femo in freta che fra poco xè note e mi me toca anca de preparar la neve par el presepio perchè anca ‘l Padre Eterno la g’ha sù con mi e nol g’ha fato fiocàr in sul serio! Tuto quanto sempre su le spale de la povera Arianna! (GUARDANDO COSIMO, SI FERMA UN ISTANTE) Alora? Andemo o no?

COS: Ma còs’a l’è? Ël ràpid per Bològna?

ARI:   Ma che Bologna! Mi son de Bassano sul Grapa! (CANTA) “Sul ponte de Bassaaanooo, noi ghe darem la maaanooo...”

COS: Sì ij mat a van a cobie! (A TONIO) A l’è toa sorela?

TON: Mia sorela? I n’hai già pro, ëd dësgrassie... A l’è la serva dël cont: Arianna, tant’asil e pòca panna!

ARI:   (SCAGLIANDOSI CONTRO TONIO) Tasi ti, cretin! Ti xè tuto sémo! Ti te la g’ha con mi! Mi lo so che te disi che son una sifolona! Ma mi te maso ti e tuti gli altri! (COMINCIA AD URLARE E TREMARE) Aaaaahhh! (POI SVIENE SUL DIVANO)

PAT:  È isterica, poverina... Don Pasqua, il parroco, dice che è indemoniata. Le ha già fatto l’esorcismo un paio di volte!

COS: Ma che demòni! Bergnìf a l’ha già tant ëd col da fè con ij programa dla tele, ch’a l’ha nen ‘d sicur temp con chila sì!

TON: (PRENDE UNA MANO DI ARIANNA E LE SOLLEVA IL BRACCIO; LASCIA CADERE IL BRACCIO, CHE RIMANE INERTE) A l’è bele ‘ndàita!

COS: Ma nò, ch’a sta bin...

PAT:  (SCETTICA) A vederla così non si direbbe... Chiamo il dottore.

TON: ‘Spéta! La respirassion! La respirassion “bocca a bocca”... im sacrifico mi! (CON LA SCUSA DELLA RESPIRAZIONE, LA BACIA DAVVERO; PATRIZIA E COSIMO GUARDANO PREOCCUPATI; TONIO DOPO UN PO’ SI RISOLLEVA) Gnente... (NON FA IN TEMPO A PARLARE CHE ARIANNA SE LO TIRA ADDOSSO PER ESSERE BACIATA ANCORA; PATRIZIA SORRIDE)

COS: (SI BUTTA A SEPARARLI, OBBLIGANDO TONIO AD ALZARSI) Ades it esageri, Tònio! A l’è nen necessàri fè lë straordinari!

TON: (APPENA IN PIEDI, SORRIDENTE E SODDISFATTO, MA UN PO’ FRASTORNATO, NON PUÒ TRATTENERSI DAL CANTARE) “Tripoliii, bel suol d’amoreee...” (COSIMO LO GUARDA PERPLESSO)

PAT:  (AIUTA ARIANNA AD ALZARSI) Come va?

ARI:   Ora va meglio...

COS: Tònio, còs’a l’è ch’it cantave?

TON: Mi? I cantava?... Im ricòrdo pa...

COS: Ma sì... (IMITA) “Tripoliii, bel suol d’amoreee...”

TON: (IMPACCIATO) Ah, sì... a l’è vera... a l’è ‘n difet ch’i l’hai... quan ch’i son an estasi... a më scapa... i canto...

COS: Che dròlo... come ‘n galùcio quand ch’a fa l’euv!

TON: Ij galùcio a fan nen j’euv!

COS: Sì, va beh... na galin-a... Dòpo che na galin-a a l’ha fait l’euv a fa “còcòdè”... e ti ‘nvece ‘t cante “Tripoli”...

TON: Già... macche mi i faso nen l’euv!...

COS: (PENSIEROSO) Già, già... (AD ARIANNA) Alora... ‘ndoma?

ARI:   Sì, sì... ‘ndemo, ‘ndemo...

COS: (AVVIANDOSI CON ARIANNA, SI FERMA ANCORA UN ATTIMO A GUARDARE TONIO) “Tripoliii...”... mah!... (ESCONO COSIMO E ARIANNA)

SCENA XVII

(PAT - TON - FRA - ARI)

PAT:  (ALLUDENDO AD ARIANNA) Povera ragazza... così carina... Chissà perchè non si è mai sposata...

TON: Perchè a parla sempre tròp! A deuv avèj travondù na perforatriss a doi cilinder! Sfido mi che chiellà ‘d Bassano del Grappa a l’ha mandala via a fusilià...

PAT:  Perchè non te la sposi tu?

TON: Ah... mi i më sposo nen... i son pa fòl!...

PAT:  E perchè?

TON: Chi a së sposa a meuir!

PAT:  (RIDENDO) Questa è nuova! Chi si sposa muore? E chi lo dice?

TON: Chila a l’è mai staita al camposanto?... E bin: a l’ha lesù ansima a le lapidi ‘d j’òmo? A j’è scrit: “Marito affettuoso - Padre integerrimo - sposo indimenticabile”... a j’è mai scrit: “Scapolo affettuoso - celibe integerrimo”... A veul dì ch’a vivo mach coi ch’a së sposo nen!

FRA:  (ENTRA, MOLTO INDAFFARATA) Tònio, ricòrd-te ‘d deje da mangè a l’aso, parej a starà tranquil. It ricòrde che l’autr ani, proprio sul momento più suggestivo e mistico del presepio, si è messo a ragliare?

TON: Magara a cantava... còs’i na soma noi ëd come a l’è “Gloria in Excelsis” ant la lenga ‘d j’aso?

FRA:  Lassa perde, va... pitòst: it ses misurat-lo ‘l costum da centurione?

PAT:  Ah, sei tu che fai il centurione romano?

TON: Sì... ma i l’hai già dijlo al parco: l’elmo a l’è tròp largh... am ven giù ans j’euj e i vëddo pì gnente!

FRA:  A fà gnente... tant it duvras mach ste lì ferm... Don Pasqua a l’ha già fatla vëdde, la pòsa?

TON: Sì... i deuvo ste ferm parej... (ALLARGA LE GAMBE E SPINGE IN AVANTI UNA MANO)

FRA:  Beh... a va bastansa bin... macche it duvrìe aussè ‘n pè... come se stessi correndo in direzione delle capanna... della luce divina... (FA VEDERE)

TON: (ESEGUE) Parej?

FRA:  Ecco... va benissimo!

TON: Ma i më straco subit!

ARI:   (ENTRA) Siora contessa, g’ho acompagnà cosso, coma s’el ciama, l’erbolario, ne la sua stansa e... (GUARDA TONIO STUPITA) Se la g’ha fata in te le braghe?

FRA:  (A TONIO) Ora basta, Tonio... vai a provare il costume. (TONIO ESCE)

PAT:  Faccio un salto a vedere la famosa stella cometa, quella che dovrebbe farvi vincere il concorso... ma penso che anche quest’anno alla fine vincerà San Biagio. (ESCE)

ARI:   Siora contessa, io a quel mato dele erbe... quel robo... il Cosimo, là... ghe volevo mostrar il gabineto e lui me fa: “No g’ho bisogno... mi no lo uso...” E alora io el g’ho dito: “Caro erbarolo, se el me pissa nel leto mi ghe rompo la testa!” E no, eh? Mi fasso già fin tropo! E mi lavo, e mi stiro, e mi cucino sensa che nisun mi agiuti un pocheto... (ESCE CONTINUANDO A BRONTOLARE)

SCENA XVIII

(COS - FRA - DON)

COS: (SORRIDE A FRANCESCA) Cerea, contëssa!

FRA:  (LO GUARDA CON UNA SORTA DI TIMIDA AMMIRAZIONE) Oh, buongiorno... Ho buttato il decotto sul fuoco e appena pronto lo berrò... Lei dice che sarà efficace?

COS: (ALLARGANDO LE BRACCIA) Còs’a veul ch’ij disa... speroma! Ma, a sa, ij decòt a servo mach fin-a a na certa mira...

FRA:  (CON FERVORE) Ho pregato tanto, signor Cosimo... Ho fatto tanti fioretti... Ho consegnato soldi ed oggetti preziosi a don Pasqua...

COS: Chi... ‘l parco?

FRA:  Sì... mi sono quasi spogliata per Sant’Antonio, Sant’Ignazio e San Grato, il nostro Santo Patrono...

COS: A l’è disvestisse?

FRA:  Sì... dei miei monili... Ho fatto lo strip della mia roba d’oro... e poi anche soldi...

COS: (INDIGNATO, MA SEMPRE CON MISURA) Ma nò, ch’a më scota!... Ch’a daga nen ëd sòld a gnun!... Ij sant an n’han pa dë bzògn!... E peuj a peulo gnanca spend-je... oltretut chi ch’a decid a l’è ‘l Principal!

FRA:  (CON VOCE ACCORATA) E allora perchè il Principale non mi fa avere un figlio?

COS: Eh, i sai nen... Im anformerai.

FRA:  Credevo che finalmente si fosse deciso ad ascoltare le mie preghiere, dopo quella volta che mi ha mandato San Grato... (SI CHIUDE LA BOCCA CON UNA MANO, PENTITA PER AVER DETTO TROPPO)

COS: Chi ch’a l’ha mandaje?

FRA:  Oh... A l’è scapame... A l’è ‘n segret ch’i l’hai mai dije a gnun, mach a don Pasqua, an confession...

COS: Còs’a l’è sta stòria ‘d San Grato? Sù, ch’am disa...

FRA:  (È UN PO’ TITUBANTE, MA POI SI DECIDE A RACCONTARE) Circa un mese e mezzo fa ho trovato una missiva... un biglietto dove c’era scritto: “Trovati alla mia grotta, Francesca, fra tre sere... io verrò a trovarti... avrai finalmente il figlio tanto desiderato, atteso e anelato”.

COS: E ‘d chi ch’a l’era ‘s bijèt?

FRA:  Ëd San Grato! A j’era la firma sota!

COS: (SCANDALIZZATO) Costì a l’è ‘l còlmo!... Ël còlmo!

FRA:  E a j’era ‘dcò scrit ëd nen parlene con gnun e fé sparì subit col bijèt.

COS: I lo chërdo! Andoa ch’a l’ha trovalo?

FRA:  Ël bijèt? Anfilà ‘nt na mia savata!

COS: Sì, ‘nsoma, a l’era ‘n “fermo posta”!... E chila a l’è ‘ndaita?

FRA:  E già!... malgrado avessi tanta paura... Lei sa che qui, appena fuori dal paese, c’è l’antica grotta dove San Grato faceva l’eremita...

COS: Sì, a j’era già ai mè temp... E come a l’è ‘ndàita a finì?

FRA:  (SORRIDE, NEL DOLCE RICORDO) In fondo alla grotta, nel buio profondo, ad un tratto, ho sentito una voce... (IMITANDOLA) “Vieni, Francesca, vieni... sono qui, Francesca... sono San Grato... Togliti quei vestiti impuri...”

COS: (STA PER SBOTTARE, MA SI TRATTIENE) Ma sent che ròba! E peuj?

FRA:  (VERGOGNOSA) Poi mi abbracciò e... “santamente”... mi fece sua!

COS: (INDIGNATO) Santament un còrno!... Ma ch’a scusa... Come a l’ha podù fesse ‘mbrujè parèj? Ch’a l’abia passiensa, contëssa, ma chila a l’è tròp... ingenua!

FRA:  (COME FOSSE UN COMPLIMENTO) Sì, i lo sai... ingenua e sentimentale... E peuj San Grato...

COS: Ma che San Grato!... Ste ròbe ai fa nen... gnanca quand ch’a l’era giovo a l’avrìa nen faje!

FRA:  Còs’a dis?

COS: Ma as rend nen cont ëd lòn ch’a l’ha fait?... E sò òmo, a lo sa?

FRA:  Beh, nò... perchè San Grato a l’avìa racomandame...

COS: E già!... As capiss! Ma chi a sarà mai col delinquent?

DON: (ENTRA INDAFFARATISSIMO) Oh, a l’è ora ‘d preparesse!...

COS: (GUARDANDOLO SEVERAMENTE) Ma... a sarà pa stàit chiel, eh?

DON: A fè còsa?

COS: A fè San Grato... “nella grotta”...

DON: (HA ALTRO PER LA TESTA) Ma còs’a dis?... Mi chielsì i riesso mai a capilo... (A FRANCESCA) Chila a duvrìa ‘ndesse a preparè, madamin...

FRA:  (ESCE, ANCORA SCOSSA) Sì, sì, vado...

SCENA XIX

(FED - DON - COS)

FED:  (ENTRA CON UN PACCO) Oh, don Pasqua, sì a j’è ‘l costum ch’i l’eve mandame. I l’avìa già divlo ch’i vurìa nen fè San Giusèp! (POSA IL PACCO SUL TAVOLO)

DON: I lo sai ch’i l’avìo già parlane, ma ‘m dëspias... pensè che chiel a l’ha la figura adata, a jë smija fin-a!...

COS: Chi? Chiel? Ma gnanca per seugn!

DON: (SECCATO) Come, gnanca per seugn?...

COS: A jë smija pròpi per gnente!

DON: (ARRABBIANDOSI) Ma còs’a veul savèine chiel...

COS: I lo sai sì! San Giusèp a l’è mè amis! A l’ha fin-a fame na cadrega...

DON: Ch’a disa nen ëd “frasi sacrileghe”!

COS: A son nen pì “sacrileghi” ij sòld ch’as pijo per cont dij sant?

DON: (CAPISCE L’ALLUSIONE E QUINDI SI CALMA ALL’ISTANTE) Ëd còs’a l’è ‘ncamin ch’a parla?

COS: Gnente, gnente... ma s’i treuvo ‘l San Grato fauss... (VA VERSO IL CAMINO)

DON: (PIANO, AL DOTTORE) Ma ch’a scusa, dotor, ch’am disa perchè ch’a veul nen fè San Giusèp... (COSIMO, SAPENDOSI NON OSSERVATO, ADOCCHIA LA BOTTIGLIA SULLA MENSOLA E PROVA A PRENDERLA; LA BOTTIGLIA SI SPOSTA MISTERIOSAMENTE E NON SI LASCIA AFFERRARE; COSIMO PROVERÀ A PRENDERLA ALTRE DUE O TRE VOLTE, MENTRE DON PASQUA E IL DOTTORE PARLANO, MA LA BOTTIGLIA SI SPOSTERÀ SEMPRE)

FED:  Mi i peus nen fè ne San Giusèp, ne d’autri Sant, con la mia manera da pensè dla religion e con ij mei convinciment politich. Ch’am ciama pura “ateo”, perchè mi i chërdo nen a tuta sta ròba... i chërdo nen ant ël presepio, i chërdo nen ant ij miracoj, i chërdo nen ant ij sant... Ch’a lassa perde le discussion con mi, a sarìa l’istess vëdde discute Marx con Sant’Agustin!

COS: (INTERVIENE) Come nò... Certe discussion!... Perchè Gustin ai lo dis: “Ma Carlin... adess it ses ‘mbelessì... perchè it ostin-e a nen vurèi amëtte? A nen vurèi chërde?” Ma chiel: “Nein! Nein! Got esist nein! Ich will nicht!”... A venta avej passiensa: a l’è tedèsch... (BUSSANDOSI LA TESTA CON LE NOCCHE) a l’ha na burnìa d’assel! (IL DOTTORE RIDE)

DON: (SCANDALIZZATO) Còs’ i sento? Ij proibisso dë schersè ansima a ste còse!

COS: Ma chi ch’a l’è ch’a schersa? Ël dotor a chërd nen ant ij sant... Ai son! Tuti ‘ntorn al Principal... coj ëd prima categoria... an fond la sconda categoria... e la tèrsa an pè... ma a vëddo gnente.

FED:  Come a lë stadio!

DON: Ma ‘nsoma, basta! A veul piantela lì?

COS: Ma perchè a s’anrabia? A j’è pa gnente ‘d mal a parlene, nò?

FED:  Ah, beh... sòn a l’è vèra!... A më smija che monsù Cosimo a l’abia rason!... S’a fùissa sempre parlasse dë sti argoment an manera semplice e cordial, come ch’a na parla chiel, ai sarìa meno atei an gir... Se a la duminica ‘l prèive ‘n cèsa a parlèissa ‘n pòch pì sportiv...

COS: A sarìa la “Domenica Sportiva”!

DON: Adèss a basta dabon! Vnìme nen a mostrè a mi come ch’as fan le prediche! Saroma ‘l discors e parlomne pì nen prima da dì quaiche bestialità pì gròssa!

SCENA XX

(GAS - PAT - FED - COS - FRA - ARI)

DON: (VA INCONTRO AL CONTE CHE ENTRA CON PATRIZIA) Sor cont, a sto ponto a venta che San Giusèp a lo fasa chiel! E dòpo tut a sarìa ‘dcò giust, dal moment che chiel a l’è ‘l marì dla contëssa Francesca, ch’a fa la Madòna!

GAS: Sì, sì... a va bin. Andoa a l’è ‘l costum?

FED:  (GLI DÀ IL PACCO) A l’è sì.

PAT:  (GUARDA FUORI) La stella cometa è già al suo posto. Quando sarà accesa dovrà fare un grande effetto...

DON: Mi i vado da la Marianna a pijè ‘l cit ch’a fa ‘l Bambin, peuj i torno e i ‘nvisco la stèila... Speroma che stavòlta a sìa dabon pì bela ‘d cola ‘d San Biagio... (FA PER USCIRE, POI SI FERMA DANDOSI UNA MANATA SULLA FRONTE) Òmmi, pòvr’òm! I l’hai dësmentià ‘l pastor con ël bebèro... adess come i faso? Collì a j’è an tuti ij presepio... (ESCE DI CORSA)

COS: Ah sì, Samuele... pòr cit: a l’avìa perdùlo, col bebèro... a l’ha fait tanti ‘d coi chilòmetri per ritrovelo...

FRA:  (ENTRA CON UN LUNGO CAMICIONE SCURO, PARTE DEL COSTUME, E COI CAPELLI LEGATI IN ALTO) I treuvo nen ël mantél nèir...

COS: Ma còs’a fa? La Madòna o Belfagor?... (LA PRENDE IN DISPARTE) Ch’a senta, contëssa... ch’am daga quaiche indicassion pì precisa su col “San Grato” dla grotta... am piasrìa scovè col ambrujon...

FRA:  (OFFESA) Come?... Mi i lo sai chi ch’a l’è stait! (SORRIDE ESTASIATA NEL RICORDO) Il nostro beneamato San Grato... Inviato per farmi avere il figlio tanto atteso... e se non va bene, avremo anche un altro riscontro...

COS: (ALLARMATO) Ah, perchè a torna?

FRA:  Sì... e io lo aspetto con tanta, tanta ansia... sicuramente vive in povertà... perchè a l’avìa n’odor ëd servaj, adòss... come dë stala... (SMORFIA DI COSIMO, CHE PENSA ALLA PUZZA) Prima di sparire, dopo quei meravigliosi momenti, ha perfino cantato dalla felicità...

COS: Chi, San Grato?

FRA:  Sì.

COS: A l’ha cantà?

FRA:  Pen-a ‘n pòch... ma a l’ha cantà!...

COS: (CON VOCE TREMANTE DI RABBIA E STUPORE) Tripoliii, bel suol d’amoreee...?

FRA:  (STUPITA) Sì... (COSIMO ESCE DI CORSA, FURENTE) Ma come ha fatto a...

GAS: I son sicur che st’ani ‘l prim premi a sarà nòstr! E a San Biagio a chërperan d’invidia!

FRA:  Ma mi i deuvo finì da prepareme... Ma se non trovo il mantello... come fo?

GAS: Ma sta tranquila, ch’a sauterà fòra... (SI SENTE UN RUMORE FORTISSIMO, COME DI UN’ARMATURA CHE SI INFRANGE E MOLTI SCOPPI DI LAMPADINE; TUTTI SI IMPRESSIONANO)

ARI:   (ENTRA AFFANNATA CON DON PASQUA, DISPERATO) Oh, che disgrassia! Quel balordo de Tonio, mentre che scapava, no so da chi, g’ha inciampà ne le corde e g’ha fato crolar la stèa cometa e s’è rota tuta e le lampadine son tute s-ciopà! Pareva na mitragera! Pam, pam, pam...

DON: (SI ACCASCIA SU DI UNA POLTRONA) La stèila... La mia stèila cométa...

ARI:   Poareti noi! E ora come femo? Che rassa de presepio xè più el nostro... alo scuro?

GAS: (DISPERATO) Sensa stèila, tant a val pì gnanca fèlo... ormai a l’è inùtil.

SCENA XXI

(TUTTI)

SIN:   (ENTRA CON RITA; MOLTO IRONICO) I j’era vnùit per amirè ‘l vòstr presèpio, ma pròpe adéss i l’hai vist ch’a l’è crolàje tut l’armamentari dla stèila...

GAS: Ah, la còsa a lo divèrt tant, eh, sor sindich? (ESPLODE) Ecco ‘d chi ch’a l’è la colpa! A l’è stait chiel!

SIN:   Mi? Ma ch’a fasa ‘l piasì! I l’oma nen da manca da sabotè, noi, per vince ‘l concors!... I soma superior an ògni manéra!

RIT:   (IN DISPARTE, A FEDERICO) Dotor, ch’a ven-a a vëdde ‘l nòstr presépio... a l’è belissim! La nòstra stèila a l’è al “neon”!

DON: (PIAGNUCOLANDO) Pòvri noi... Che dësgrassia...

PAT:  Coraggio, don Pasqua, si può provare a rimetterla su...

DON: Ma s’a l’è s-ciapasse tut... A l’è fulminasse l’impiant...

GAS: (RIPRENDE, INDICANDO IL SINDACO) Tuta colpa soa! An òdia tuti e a vurerìa dëstruve tuta San Grato!

SIN:   (NON LO SOPPORTA PIÙ E SBOTTA A SUA VOLTA) E anlora ch’a sàpia che per mi San Grato as meriterìa d’esse scancelà da la facia dla tèra! Come Sòdoma e Gomòrra!

DON: Beh, adess a më smìa ch’as esagera, eh...

SIN:   E chiel ch’a staga ciuto! Ch’ai na j’è ‘dcò per chiel, mè car prèive dle mie savate!

FED:  (CERCA DI CALMARLI A SOGGETTO) Calma, per piasì... Calma...

DON: (URLA ANCHE LUI) A j’è gnun ch’a peussa dì gnente contra mi!

GAS: (AL SINDACO) E dal sò pulpit chiel a peul nen fè gnun-a predica! Pròpi chiel, ch’a pija le buste per privilegè costì o col-là, e a sterma ‘n fond al tirol la cartela dj’impòste dij sò amis!

SIN:   Sòn a l’è tròp! Mi chielsì i lo masso! (SI PRECIPITA SUL CONTE)

         (IL DOTTORE E PATRIZIA SI METTONO IN MEZZO; RITA CERCA DI TRATTENERE IL SINDACO; LA CONTESSA, ARIANNA E DON PASQUA GRIDANO A SOGGETTO)

FED:  Calma! Fermève!

FRA:  Aiuto! Si uccidono!

GAS: Chiel am fa nen paùra!

RIT:   Ettore, piantla lì!

         (LA CONFUSIONE È AL CULMINE; ENTRA DI CORSA TONIO, ANCORA INSEGUITO DA COSIMO CON UN MINACCIOSO BASTONE; URTANO UN PO’ DI QUA E UN PO’ DI LÀ; ALL’IMPROVVISO, ALL’ESTERNO SI ACCENDE UNA LUCE CHE ENTRA DALLA FINESTRA SEMPRE PIÙ VIVIDA, FINO A FARSI FULGIDISSIMA)

PAT:  (PER PRIMA SI ACCORGE DELLA LUCE E CORRE ALLA FINESTRA) Ehi! Guardate! Guardate! (PIAN PIANINO, UNO ALLA VOLTA, TUTTI VANNO ALLA FINESTRA)

FED:  (SBALORDITO) Ma mi... i l’hai mai vist na ròba parèj!...

FRA:  (C.S.) Na stèila!... Una stella cometa vera e autentica!

SIN:   Ròbe da nen chërde!...

FED:  (CERCA DI RIPRENDERSI) Ma nò... a l’è nen possibil... a sarà ‘l faro ch’a j’è ‘n colin-a... ò n’aéreo ‘d passagi...

RIT:   Ma... a l’è fermasse an sla caban-a dël presepio...

ARI:   Oh, sior! Una stella cometa che brila più del sol!

DON: A l’è vera! A l’è vera!

TON: (RIMASTO DIETRO) Feme vëdde ‘dcò mi...

GAS: Na stèila vera per ël nòstr presépio...

COS: (IN DISPARTE, GUARDA IN SU) Grassie, Pennacchione... Ma quand ch’ai riva la bolëtta... mi i na sai gnente, eh...

FINE PRIMO ATTO


ATTO SECONDO

(LA STESSA SCENA, UNA VENTINA DI GIORNI DOPO; UNICA VARIANTE, UN ALTRO DIPINTO È STATO SCOPERTO E RAPPRESENTA UN GUERRIERO; IL TERZO QUADRO È SEMPRE RICOPERTO DALLA TELA; iL DOTTORE È SEDUTO; SORSEGGIA UN CAFFÈ E LEGGE UN GIORNALE)

SCENA I

(RIT - FED - COS - ARI)

RIT:   (ENTRA E, VEDENDO IL DOTTORE SOLO, COMINCIA A FARGLI UNA CORTE SPIETATA; GLI SI AVVICINA DA DIETRO E CON LE MANI GLI TAPPA GLI OCCHI) Cu-cu, dotor!...

FED:  (SI VOLTA) Oh, ceréa, tòta... com’a sta?

RIT:   Mah... i sai nen... pì o meno... (SOSPIRA) E chiel? A sta bin?

FED:  Eh, un dotor a deuv stè bin per fòrsa... A son ij malavi ch’a deuvo stè mal.

RIT:   Mi... i j’era vnùita a cerchè pròpi chiel... i l’hai da manca ch’am visita bin tuta!...

FED:  Ma chila a l’ha nen da bzògn ëd visite... as ved subit ch’a l’è na madama san-a e robusta!

RIT:   (RISENTITA) Mi i son per gnente na madama! I son tòta!... I son na tòta... sola!

FED:  Ah... sì, as capiss...

RIT:   As capiss, ma chiel a smija ch’a riessa nen a capìlo...

FED:  Nò, nò... i capisso benissim: na tòta san-a e robusta...

RIT:   Chiel am guarda mach sempre come dotor... ma mi i vurerìa esse guardà anche... come òmo...

FED:  (NON CAPISCE, O FA FINTA) Come a sarìa a dì, guardà come òmo... ma chila a l’è nen na fomna?

RIT:   (ARRABBIANDOSI) Ma nò! Da chiel, come òmo! Chiel a l’è n’òmo e mi i son na fomna! Ch’am guarda come fomna, nen mach come “paziente”!

FED:  S’a l’è na “paziente”, ch’a perda nen la passiensa! (RIDE STUPIDAMENTE)

RIT:   Ch’a schersa nen, ch’a më smija nen ël moment!

FED:  Oh, ch’a scusa... (RITORNA SERIO) A ved, Rita, chila a l’è ‘dcò la sorela dël sindich, mi i l’hai un gran rispet per chila...

RIT:   Mi i veuj nen che chiel am rispeta! (GLI SI BUTTA ADDOSSO E LO ABBRACCIA; A QUESTO PUNTO ENTRA COSIMO, CHE, VEDENDOLI, TOSSISCE PER AVVISARE DELLA SUA PRESENZA; RITA SI ALLONTANA SUBITO DAL DOTTORE) Monsù Còsimo, che barba!... Sà, mi i vado... (CON INTENZIONE) Alora i soma dacòrdi... i passo pì tardi da l’ambulatòri per na bela visita... A më smangia daspertut! (ESCE)

COS: Dotor, s’a më scota mi, ai prescriv un pòch ëd canamìa sensa gnanca visitela!

FED:  (IMPACCIATO) Già... (CAMBIA DISCORSO) A l’ha sentula la novità? La nòstra contëssa a l’ha fàila! Finalment a spèta! Tut ël paìs a na parla!

COS: Eh, sì, finalment a j’è!... Menò male, perchè na vinten-a ‘d dì fa i l’hai ordinàje ‘d bèive ses liter ëd decòt al dì... s’a durava ‘ncora ‘n pòch a vnisìa come na bonza! (FA IL GESTO CON LE BRACCIA COME AD INDICARE UN PANCIONE)

FED:  Un ver miràcol, neh? Come col ëd la stèila cométa!

COS: Ma nò, che miracol... As dis parej... tant per dì... Le stèile a van e a ven-o... Le cométe a l’han la coa... e le cométe mas-cc a la bogio quandi ch’a son contente! (CON LA MANO MIMA LO SCODINZOLARE DEI CANI)

FED:  Però le sue erbe, con la contëssa, ël miracol a l'han pròpi falo gròss, dal moment che 'l cont a l'è steril.

COS: (SUSSULTA) Come a sarìa a dì?

FED:  Steril. A peul nen avèj ëd masnà.

COS: E chiel come a fa a savèilo?

FED:  I son ël so dotor, nò? Pròpi 'n mèis fa i l'hai faje fè le analisi. A chiel i l'hai nen dijlo, perché s'a savìa na ròba parèj… a së sparava 'n colp… (COSIMO È ATTONITO E AMMUTOLITO) Gnente da fè… second ël laboratòri a l'avìa lë smens come 'ndurmì. Anvece…

COS: (COMINCIA A RISCALDARSI) Anvece lë smens ëd Tònio a l'ha l'insònnia!

FED:  Ch'a scusa? I l'hai nen capì…

COS: Gnente, gnente… (VUOLE NASCONDERE IL SUO PENSIERO) I disìa ch'a l'è 'n mistéri… un miracol…

ARI:   (ENTRANDO) Dotor, la g'ha preso 'l cafè? Ghe xè gente in ambulatorio!

FED:  I vado.

ARI:   Ghe xè anca una contadina che g'ha portà a visitar suo figlio con il can: l'ha morso, poareto…

FED:  Ma perché ai ten-o nen la musaròla a sti can… (FA PER USCIRE)

ARI:   Ma no xè stà el can a morsicar il ragasso, xè sta el ragasso che g'ha morsicà el can…

FED:  Ròbe da matt… (ESCE)

SCENA II

(ARI - COS)

ARI:   Ehi, Cosimo, te vojo dir na cossa…

COS: Lasme mach perde, fa 'l piasì… (TRA SÉ) Sì, la mia mission a va 'n baraca!… I son sì da tre sman-e e i l'hai nen combinà 'n bel gnente. Ansi, pess che prima! Dime ti: ël cont steril e la contëssa ancinta! I penso pròpe che lassù a sìo tut autr che content ëd mi. Ier sèira Pennacchione a l'ha fin-a butà la "segreteria telefonica"!

ARI:   (SENZA BADARE AI SUOI PENSIERI) Sentime, Cosimo: ti xè un brav'omo, magari un po' strano… un po' scemo insoma! No te podarìa parlar con qualcuno… vojo dir… Ti me g'ha capìo, no?

COS: Nò. I l'hai nen "capìo".

ARI:   Ma ti xè duro, eh? Mi son da marìo, son nubile. E ormai la xè ora! Te lo sai che una tosa la xè come un negossio, no? … Li omini passano… guardano la vetrina… e mi credo de aver ancora una bea vetrina, no? Discreta, insoma… Ma sta botega, na volta o l'altra… bisogna che uno che entra, si prende la roba e se la porta a casa, no?

COS: Perché? Fin-a 'dess a l'han sempre comprà a credit?

ARI:   Se fasso passar ancora tempo, me toca de meter fora il cartelo con scrito: "Chiuso per restauri"!

COS: E "cambiamento di proprietario". Parèj adess it vurerìe sposete pì che 'n pressa?

ARI:   Beh… vorìa acasarme con un bravo giovane… E ti, Cosimo, che ti g'ha la facia del… come dir…

COS: La facia dël rufian, i l'hai capì…

ARI:   Ma no… ti g'ha la facia del brav'omo!

COS: A beh… meno male!… I son sì apòsta…

ARI:   (RICORDA CON TENEREZZA) Mi gh'avevo un bel moroso, che me voleva tanto ben, a Bassano del Grapa, Bepi Castagnan… un toso così rispetoso… xero cossì inamorata de lù… e la son sempre…

COS: E anlora perché ch'it l'has nen sposà chiel?

ARI:   (IMBARAZZATA) Mah… mi non so… Per via che… (SI DECIDE) Insoma: mi ciacolavo un po' tropo… e una matina che g'ha vedù che me strafognavo con un amìo xè diventà strabico e la testa piena de bitorsoli. El g'ha ciapà un fusil e 'l voleva sparar se no andavo via subito!

COS: Va bin! Im guarderai 'n pòch antorn…

ARI:   Oh, che bravo che ti xè!

COS: Ma ti… come fija… it ses a pòst, nò?

ARI:   Come no? Mi lavoro da la matina a la sera! E mi lavo, e mi stiro, e mi scopo, e mi fasso da magnar…

COS: (INTERROMPENDOLA) Sì, sì, i lo sai già… ma… it ses san-a?

ARI:   Mai avù una malatia! Va beh, da bambina, la rosolia…

COS: Auff, i parlo nen ëd lòn… i veuj dì… a l'è nen che… doman ch'as combinèissa… tò futur marì… sì, ansoma… as cherd da mariè la "fanciulla del west" e peuj as treuva la "traviata"?

ARI:   Ah… g'ho capìo! Eh, va ben, ma xè robeta da niente… ma per carità, oggi non si fa più caso…

COS: Nò, perché dle vòlte… as treuva 'd coj a l'antica…

ARI:   Beh, insomma… una scivolata la g'ho avuta!

COS: Ah, ecco… Ma a l'è staita na "scivolata" o në "slalom gigante"?

ARI:   Ma dài, Cosimo!… Cossa vuoi che sia… Baso no lassa buso!

COS: Secondo che baso e secondo che buso!

ARI:   Ascoltame: la dona la xè come un fassoleto… Te lo usi… Poi se lava, se stira e… vardalo lì: come prima… belo lindo e pulito!

COS: Che più bianco non si può!

ARI:   Propio! Uno splendore!

COS: Sì, va beh… ma un a l'è sofiasse 'l nas, prima!

ARI:   Ma la xè stà una cossa da niente… Mi no lo g'ho ne manco visto. L'ano scorso, d'estate, xera de note, faseva un caldo, ma un caldo… Mi no potevo dormir, son sortìa de fora e me son adormentà su l'erba, vicino al pozo. Me g'ha svelià lù… zito, zito… mi lo lassavo far per veder fin dove ch'el voleva arivar…

COS: Ma it vergògne nen?

ARI:   Sì, un pocheto. Ma xè sta belo lo stesso!

COS: E it l'has nen vist chi ch'a l'era?

ARI:   Macchè! Xè venù, el g'ha assagià e via!

COS: Sagià? A l'è gavasse la fam! E i soma gnanca chi ch'a l'è! D'un disgrassià…

ARI:   Sarà stato anca un disgrassià, ma con uno spirito da bersagliere! Pensa che dopo de l'assagio se gh'è anca messo a cantar… (COSIMO ASSUME UN ATTEGGIAMENTO TRA LO SBALORDITO E L'INDIGNATO) Na roba su Tripoli… no ricordo ben… e xè scapà a passo de parata!

COS: Col porcacion! Beh, sta tranquila, ch'it faso pijè la sitadinansa tripolin-a!

ARI:   Oh, che bravo che ti xè! (GLI DA UN BACIO SULLA GUANCIA, POI PRENDE LA TAZZINA DI CAFFÈ LASCIATA DAL DOTTORE SUL TAVOLO ED ESCE)

SCENA III

(COS - TON)

COS: (SI SIEDE, SCONFORTATO) Che mond… che gent… ma come i faso a guadagneme la promossion?

TON: (ENTRA COL BERRETTO DA MESSO IN TESTA; COSIMO NON SI ACCORGE DI LUI; TONIO GLI SI SIEDE ACCANTO, DALL'ALTRO LATO DEL TAVOLO, SI TOGLIE IL BERRETTO E SALUTA) Ciao, Còsimo!

COS: (MECCANICAMENTE) Ciao. (REALIZZA LA SITUAZIONE ED URLA, BATTENDO UNA MANO SUL TAVOLO) Gnente ciao! Disgrassià!

TON: (SI SPAVENTA E SCAPPA) Ma it ses mat?

COS: (LO INSEGUE PER LA SCENA) Ah, mi i son mat? Delinquent! Porcacion!

TON: (FUGGE ANCORA UN PO', POI PRENDE IL BERRETTO, SE LO PIAZZA IN TESTA E SI FERMA; ORA È UN PUBBLICO UFFICIALE E COSIMO NON LO PUÒ COLPIRE) Ma cò 't taca?

COS: E it l'has ël corage 'd ciamélo? Nen mach it l'has aprofità dl'ingenuità dla contëssa, ma 'dcò d'Arianna!

TON: Nen vera!

COS: Sì ch'a l'è vera! St'istà, na neuit ch'a fasìa caud e che chila a l'è surtìa a deurme ant ël poss, davzin a l'erba… an sl'erba, davzin al poss!

TON: (FINGE DI RICORDARE SOLO ORA E, MINIMIZZANDO, SI METTE SEDUTO E SI TOGLIE DI NUOVO IL BERRETTO) Ah, sì… adéss im ricòrdo!… Ma a l'è stait n'afè da gnente!…I pudìa nen deurme, a fasìa caud… a lë scur i l'hai vist un fagòt… i chërdìa ch'a fuissa n'òmo e i l'hai pensà da fè quatr ciance…

COS: It jë ciame quatr ciance? (INDIGNATO, CERCA DI DARGLI NUOVAMENTE UNA SBERLA, MA TONIO È SVELTO A RIMETTERSI IL CAPPELLO)

TON: Ma pijëtla nen… còs'i l'hai fait ëd mal?

COS: Guarda ch'it l'has na bela facia 'd tòla, neh!…

TON: (SI TOGLIE NUOVAMENTE IL CAPPELLO E PARLA IN TONO SINCERO, CONVINCENTE) Ma anlora… coi ch'a masso? Coi ch'a ròbo? Pensa ai rapinator… a coi che con i mitra a masso 'd nossent… a tuti coi ch'a fan dël mal… Mi i l'hai nen fait gnente 'd mal… Ansi, an fond i l'hai mach fait dla bin… (A MANI GIUNTE) "Dare da bere agli assetati…"

COS: Ma ti it l'has nen daje da bèive!

TON: A l'avìo nen sèi… mi i l'hai daje lòn ch'a vurìo!

COS: Ma va via! Rassa d'un salòp!

TON: Ma perché 't la pije parej? Ai ven pa le rossòle a gnun se doi a pedalo 'n pòch, nò?

COS: Autr che pedalè! Ti it l'has fait la Milan - San Remo!

TON: Ma scaud-te nen…

COS: I më scaudo sì! Im gieugo la promossion! (TRA SÉ) Mej ch'i telefona a Pennacchione…

TON: (CHE SI È AVVICINATO ED HA SENTITO) Ti, Cosimo, dì 'n pòch na ròba… mi i sarai ‘gnorant, ma i l'hai capì che ste telefonà ch'it fase 'nt ij bicer… ant ij vasèt… a deuvo esse a person-e 'mportante, neh? Pr'esempi… chi ch'a l'è sto Pernacchione?

COS: Ma che Pernacchione… Pennacchione! A lò ciamavo parej per via dël piumass… ël "pennacchio" dël capel militar… A l'era con Napoleon. Tamburin pòrta - ferì… Ant la campagna 'd Russia a l'ha salvane tanti… Peuj la Beresina a l'ha nen perdonalo…

TON: Eh, le dòne a son tute mate…

COS: Còs'a j'intro le fomne?

TON: La Teresina… soa fomna…

COS: La Beresina! A l'è 'n fium… e Pennacchione a l'è…

TON: Ah, l'hai capì… e Pennacchione… i lo sai… a l'è n'angel, neh? Ma mi it chërdo, 't sas… dòpo la stòria dla cometa… neh ch'a l'è n'angel?

COS: (COME IN ESTASI) O già… ëd prima categoria. Un ëd coi pròpi…

TON: Pròpi 'd coi fòrt, eh? Con ij fiòch e le frange…

COS: Eh, sì!

TON: Con doe bale parej… (FA IL CLASSICO GESTO CON LE DITA)

COS: (DISTRATTAMENTE ACCENNA A RIPETERE IL GESTO) Eh, già… (SI RIPRENDE E FA PER TIRARE UNA SBERLA A TONIO CHE SI METTE SUBITO IL BERRETTO) It ses pròpe stupid, eh? J'angej cole ròbe lì ai j'han nen!

TON: Euh, diav… I disìa parej… ma ti it ses un ëd lor?

COS: Mi? Eh, magara! Mi i conto come na pules anfreidà!

SCENA IV

(GAS - COS)

GAS: (FUORI DI SÉ PER LA GIOIA) Andoa ch'a l'è? Ah, guardlo sì! Ormai a j'è pì gnun dubi: mia fomna a speta 'n cit… a speta 'n Savio… e a l'è tut merit tò! Ven ch'it ambrassa! (SPALANCA LE BRACCIA E RIMANE IN ATTESA)

COS: (VICINO A TONIO, CADE IN UN TERRIBILE EQUIVOCO, CREDENDO CHE IL CONTE, DI FRONTE A LORO, SI RIVOLGA A TONIO; COSÌ GLI SUGGERISCE) A sa tut… va, va! (TONIO; UN PO' AVVILITO, VA AD ABBRACCIARE IL CONTE)

GAS: Cò 't j'intre ti, badòla? (A COSIMO) Ti, ti Cosimo! Ven sì ch'it ambrassa! La toa erba a l'ha fait ël miracol! I diventerai pare! (COSIMO ESEGUE) I faroma na gran festa!… Ma per adess, i veuj fè 'n bel brindisi tra 'd noi!… Tònio, va 'n cròta e pija na bota 'd barbera dla riserva special, cola dlë scafàl darè a le barìche… it pije na bota dël novantesses. (TONIO ESCE)

COS: (TIMOROSO) Gaspare, parla pian, per piasì…

GAS: Perché, còs'a j'è 'd mal? I veuj brindè! Tuti i duvoma brindè! Esse alègher!

COS: (PREOCCUPATO, GUARDA VERSO L'ALTO) Ssshhhttt!… Sì, sì, brindoma… ma sotvos!… Cò 't l'has da manca 'd crijè parej?

GAS: (NON GLI DA RETTA E LO ABBRACCIA DI NUOVO) Grassie, grassie òmo dj’erbe! A l’è stait tut merit tò!

COS: Nen mach mè...

GAS: Ah, beh, ‘s capiss... ëdcò mè!

COS: Nò... (INDICANDO IL CONTE CON UN DITO) I disìa nen tò... (indica una persona che non è presente) Sò, sò... (IRONICO) San Grato...

GAS: Còsa? Ah,sì... San Grato, natural... Francesca a l’è tant devòta a San Grato... Pensa... (COME FACENDOGLI UNA CONFIDENZA) Ma ‘t sas nen che ‘n paira ‘d meis fa a l’è ‘ndaita ‘d neuit fin-a a la gròta ‘d San Grato per fè ‘n vot...

COS: E ‘nvece a l’è fasse la “Tirreno - Adriatico”!

SCENA V

(DON - COS - GAS)

DON: (ENTRA RAGGIANTE) Sor cont, tute le mie pì sincere congratulassion! Ma adess, per prima còsa, a venta fè na bela ofèrta a la paròchia, an sègn ëd ringrassiament!

COS: Vardlo sì, l’autr...

GAS: (EUFORICO) Ma ‘s capiss, n’oferta straordinaria! Ch’a speta mach un moment... i veuj fè ‘n bel brindisi! Ma ‘ndoa ch’a l’è ‘ndasse a fichè col fafiochè ‘d Tònio, con cola bota? Speteme ‘n belessì... i vado a cerchelo. E i vado a ciamè tuti j’autri. I veuj brindè con tuti! (ESCE)

COS: (CON INTENZIONE) E parej, con la bela ofèrta a la paròchia, ël baron a chers, neh? I l’oma ‘ncassà ‘dcò ‘l premi per ël concors dij presépio, eh? Mi i procuro la stèila cométa e ij gran a van a ‘ngrassè ‘l cont an banca ‘d col tal Pasquale Mazzacurati... “conto numero 151591 del Credito Piemontese”...

DON: (SBALORDITO) Ma ti... come... come ‘t l’has savùlo? Chi ch’a l’ha ditlo?

COS: Bela ròba, eh? Pasquale Mazzacurati, alias Don Pasqua... I prèive a l’han nen da manca dij cont an banca!

DON: Ma... a peul nen esse... a l’è pa vera... gnun a peul... e peuj a j’è ‘l segret bancari... ai mancherìa ‘ncora...

COS: Per Pennacchione a esisto nen i segret bancari.

DON: Chi ch’a sarìa Pennacchione? Ël vicediretor dla banca? Col neuv?

COS: Ma che vicediretor! Chiel a lo conòss, Pennacchione! A lo ved sempre! (SPIEGA) A sa, ël quader gròss ch’a j’è an sacrestìa, col ch’a ten tuta la muraja?

DON: “Il Trionfo dei Santi”?

COS: Pròpi. Pennacchione a l’è ‘l ters a drita, an fond, subit dòpo la nivola, da fianch a San Gennaro.

DON: (SI ARRABBIA) It sas còs’it ses ti? It ses mach un matt! Un bestemiator! As parla nen parej dij sant!

COS: Ma va... Lor a s’anrabio pa... San Gennaro peuj... A l’è brav, schersos... a canta sempre con San Remo... alegher... a s’anrabia mach quand ch’a perd ël Napoli... A duvìa vëdde che gran-a, quandi ch’a son andait an serie B... e a fa sempre ‘d cole discussion con don Bòsch, ch’a ten per ël Tòr...

DON: Basta, basta! Ti it ses pess che n’ateo e mi i veuj pì nen sente na paròla ‘d pì!

COS: (TRATTENENDOLO) Eh, nò, mè car Don Pasqua! Chiel a deuv sente! Coi sòld antestà a Mazzacurati a deuvo subit esse spendù per la comunità!

DON: (QUASI PIANGENDO) Ssshhhttt! Ciuto! Ma ‘t ses mat?... (GLI VIENE UN TERRIBILE SOSPETTO) Un moment... it andras pa per lì ‘n gir a dì...

SCENAVI

(TON - COS - GAS - PAT - ARI - FRA - SIN)

TON: (ENTRA CON UNA BOTTIGLIA) Barbera Gran Riserva 1996! (COSIMO VUOLE PRENDERLA, MA LUI OPPONE RESISTENZA) Nò! As deuv bèive tuti ‘nsema!

COS: (ALLA FINE RIESCE A PRENDERLA) Fame mach guardè sto concentrà ‘d felicità...

TON: (ALLUSIVO) Brindoma tuti ‘nsema... longa vita al fieul ëd San Grato! (COSIMO GLI TIRA UNO SCAPACCIONE)

GAS: (ENTRA CON PATRIZIA E ARIANNA, CHE PORTA UN VASSOIO CON BICCHIERI E CAVATAPPI) Vnì avanti!... I veuj che tuti a bèivo a la salute dël mè erede!

COS: (NON STA PIÙ NELLA PELLE E CONSEGNA LA BOTTIGLIA AL CONTE) Sì, sì, a venta festegè! Fè ‘n bel brindisi a pòrta sempre bin!

PAT:  Ma ci vuole anche la signora contessa!... Se vogliamo brindare alla salute del bambino, è giusto che la futura mamma sia presente!

COS: (IMPAZIENTE) Ma sì, ma sì... ‘ntant beivoma noi, peuj chila a riva...

TON: (BRANDENDO BOTTIGLIA E CAVATAPPI) I la dëstopo mi!

ARI:   Ma sta fermo ti, insemenìo! Spetemo la contessa!

COS: Ma a fa pa gnente... ‘l brindisi a l’è simbòlich... Sù, Tònio, dëstopa!

PAT:  (VERSO L’ENTRATA) Eccola!

DON: Oh, cerèa, madama contëssa!

FRA:  (ENTRA, ACCOLTA DALL’APPLAUSO DEI PRESENTI; È FELICE E COMMOSSA) Grassie... grassie a tuti! (A COSIMO) Soprattutto a voi... e alla vostra erba miracolosa...

COS: Eh sì, l’erba pistolin-a a fa miracoj... (CON SGUARDO GELIDO VERSO TONIO) Specialment se as pija an pedaland...

FRA:  I deuvo continuè a bèiv-lo, ‘l decòt? Perchè a sa... ses liter al dì... i son pa ‘n somèrgibil!

COS: Nò, nò, basta, per carità! Sednò a compra ‘n palòmbaro!

GAS: (HA PRESO LA BOTTIGLIA A TONIO ED ORA SI ACCINGE A STAPPARLA) I seve pront con ij bicér? (TUTTI ANNUISCONO A SOGGETTO)

COS: Rispetè la fila! (TUTTI SI METTONO IN FILA DIETRO A COSIMO, OGNUNO COL PROPRIO BICCHIERE IN MANO; IL CONTE PERÒ NON FA IN TEMPO A STAPPARE, PERCHÈ ENTRA IL SINDACO)

SIN:   Ceréa, bondì a tuti.

GAS: Oh, ‘dcò chiel sor sindich! Grassie dl’onor ch’am fa!

COS: (NON MOLLA LA POSIZIONE; AL SINDACO) Ch’as buta an coa.

SIN:   (ALLA CONTESSA) I mèj pì sincer compliment a madamin... come ch’as sent?

FRA:  Oh, in stato di grazia!

COS: Ma ‘nsoma, i beivoma o nò? La contëssa a speta! A pudrìa fè mal al cit!

SIN:   Sì, sì, ël brindisi a va bin... (ASSUME UN ATTEGGIAMENTO ARROGANTE) ma mi verament i son vnù sì per ricordèje a sor cont che a la fin dël mèis a scad ël mandato ‘d pagament contributiv dël ministèri e mi i veuj fè cola strà a cost ëd buteme mi a campè giù sta veja baraca!

GAS: (POSA LA BOTTIGLIA SUL TAVOLO E GRIDA) Sta veja baraca a l’è ‘n monument! Ch’a guarda, ch’a guarda lì l’autr quader! (INDICA IL DIPINTO)

SIN:   I l’hai vistlo!

PAT:  Il capitano Gualtiero Maria Savio, grande guerriero.

COS: Conquistatore di Bassano del Grappa.

ARI:   (CON STUPORE) Il mio paese!...

COS: (AL CONTE) Sù, ch’a dëstopa!

GAS: Ma che dëstopa! (FURENTE, INDICANDO IL SINDACO) Col tipo a l’è riessù a ruvineme anche na giornà come costa! Maledission! (ESCE A GRANDI PASSI; DON PASQUA LO SEGUE NEL TENTATIVO DI CONSOLARLO, A SOGGETTO; ESCONO ANCHE ARIANNA E TONIO)

COS: (DELUSO E AVVILITO POSA IL BICCHIERE) I lo savìa mi, ch’a finìa parèj...

         (PATRIZIA PARLA SOTTOVOCE CON LA CONTESSA; IL SINDACO, CON UN SORRISO DIABOLICO, PASSEGGIA SUL FONDO; COSIMO CERCA UN PO’ DI VOLTE DI PRENDERE LA BOTTIGLIA, MA NON CI RIESCE, PERCHÈ IL SINDACO LO GUARDA SEMPRE ALL’ULTIMO MOMENTO; POI IL SINDACO SI AVVICINA ALLA CONTESSA E COSIMO NE APPROFITTA PER AVVICINARSI DECISAMENTE ALLA BOTTIGLIA E PRENDERLA, MA QUESTA, MISTERIOSAMENTE, SI ALLONTANA DALLA SUA MANO; COSIMO ESCE CON UN GESTO DI STIZZA)

SCENA VII

(SIN - FRA)

SIN:   (CON FINTA BONARIETÀ E COMPRENSIONE, ALLA CONTESSA) A l’è ‘nrabià ‘dcò chila con mi, come sò òmo?

FRA:  Oh, beh... mi i l’hai bin autr da pensèje, adess!

SIN:   Già, già... l’erede tanto atteso! Chissà che ‘n dì a peussa diventè chiel sindich ëd San Biagio e San Grato unificà!

FRA:  Eh, sì, chissà?... Ma per adess a l’è ‘ncora tanto giovo...

SIN:   Ma come a së spiega che... dòpo tanti ani... finalment chila...

FRA:  L’erba... l’erba miracolosa...

SIN:   Appunto...

FRA:  I l’hai beivùne sent e vint liter, a sa?

SIN:   (CON INTENZIONE) Già, già, già...

FRA:  Ma... chiel a l’ha tuta l’aria... di uno che vuole dire una roba ma che però non la dice!...

SIN:   Parej, adess ij fieuj as fan con l’erba... anteressant...

FRA:  (OFFESA) Aiuta, quando si ha un marito sano ed efficiente!

SIN:   (CON LO STESSO TONO URTANTE) Già, già, già...

FRA:  Còs’a veul dì “già, già, già”?

SIN:   (SEMPRE SULLO STESSO TONO) Ma gnente... A ved, mi i veuj costruì sta neuva strà, ch’a porterà ‘l mè nòm: “Circonvallazione Ettore Orlandi”!...

FRA:  (NERVOSAMENTE) Ma che previdènsa! Na strà ‘ntitolà a chiel, ancora vivente! Per Garibaldi hanno almeno aspettato che fosse dipartito!

SIN:   Già, già, già... L’unich ch’as opon al proget a l’è sò marì... Se chiel anvece a lo sostenèissa, mi i dirìa mai ch’a l’è... “sterile”!

FRA:  (SOSPETTOSA) E còs’a veul dì “sterile”? Che si lava sovente le mani?

SIN:   Ch’ai lo ciama al dotor, madamin...

FRA:  (TURBATA E DIFFIDENTE) Lo chiederò al dottore. Ma guai a lei se è uno scherzo! (ESCE TUTTA IMPETTITA)

SCENA VIII

(COS - SIN)

COS: (ENTRANDO) E chiel as vergògna nen?

SIN:   (SI VOLTA DI SOPRASSALTO) Ëh? Ehm... (PASSA ALL’ATTACCO) Ma còs’a fa? A scota darè ai canton?

COS: Ch’as preòcopa nen, ch’i l’hai ij mè informator...

SIN:   E peuj còs’a veul?

COS: Come a fa a savej che ‘l cont a l’è “sterile”?

SIN:   Ch’a pensa ai sò afè!

COS: (SEVERO) Un ch’a fa come chiel a l’è ‘n pòch ëd bon!

SIN:   (INTERDETTO) Ma come ‘t permëtte?...

COS: Bela assion... Andeje a dì che sò òmo a peul nen esse pare, ricatéla, minacéla... Bela ròba, tut per la soa ambission... Ch’a staga atent, che ‘l sò cont as angròssa... e ij sòld a basto peuj nen a paghélo!

SIN:   Come, come...

COS: Sì, a l’ha capime! I lo pagoma tuti... Mi i l’hai da paghè per quaiche liter ëd pì... Coj come chiel ai pendo an aria con na còrda, a testa ‘n giù, come ‘l dodes da taròch!

SIN:   (SCRUTANDOLO, IN TONO SOSPETTOSO) Ma ti... ch’it possiede dj’erbe miracolose... ch’it fase ‘ndè le stèile ‘ndova ch’it veule... ch’it conòsse ‘d ròbe ch’it duvrìe nen savèj... chi ‘t ses? (COSIMO TACE) E mi i duvrìa esse pendù a gambe a l’aria?

COS: A j’è ‘d coi ch’a deuvo ‘ncora girè per quatsent ani...

SIN:   Ma... e se un as pentis... a rimedia...

COS: Ah, beh... alora a cambia tut...

SIN:   Mi i capisso ch’it ses nen come noi... i capisso còs’it veule... e it confido ch’am dëspias come i son comportame... ‘t sas... un dì i j’era ‘ndait a l’ambulatòri... ‘l dotor a j’era nen... antant ch’i spetava i l’hai ficà ‘l nas ant le ricete... peuj ant lë schedari... e i l’hai vist le analisi dël cont...

COS: Ma che bel sindich, ch’i l’oma! Monsù Ficapocio!

SIN:   It l’has rason, n’assion deplorevola! (SI CONFESSA) Ma it assicuro che la neuva strà a l’è nen mach un caprissi. A servirìa ‘dcò a eliminè la circonvalassion veja, con cola curva sassin-a tacà a l’osteria dël Bel Alpin...

COS: Ma a l’era ‘dcò parlasse ‘d fè la neuva strà fasandla passè darè dla colin-a, sensa dë bzògn da fela passè da sì e duvèj campè giù ‘l castel!

SIN:   Ah, sì, la famosa “variante est”! A sarìa fin-a pì bela e panoramica... ma ai va eutsent milion! Noi sinchsent i j’oma, ma j’autri chi ch’an jë da?

COS: Ch’am guarda nen mi...

SCENA IX

(ARI - SIN - COS - TON)

ARI:   (ERA ENTRATA A TEMPO CON UN CESTO DI BIANCHERIA ED HA SENTITO LE ULTIME BATTUTE) Sentì una cossa... perchè non li domandè al generale Bonomelli?

SIN:   Col dla villa dij Tre Cervi?

ARI:   Propio! El generale a riposo e senatore a vita... Xè pieno de sghéi che i ghe sorte fora da tuti i busi... Se Cosimo el g’ha un’erba contro la calvissie, son secura che ‘l generale Bonomelli ve darà tuto quel che volè! Xè pelato come una bala de biliardo e se mete sempre el paruchin...

COS: Eh, già... l’erba rissolin-a...

ARI:   E funsiona?

COS: Altrochè! Na vòlta a l’è cascame doe o tre stisse ‘nsima a ‘n tòch ëd bòsch e a l’è diventà na ramassëtta...

TON: (ENTRA AFFANNATO, MA COMPIACIUTO) Sor sindich, i l’hai ciapà ‘n lader!

SIN:   Andoa?

TON: A tentava da robè a la vila dij Tre Cervi!

ARI:   A la villa dei Tre Cervi? Quela del generale Bonomelli? (TUTTI SI INTERESSANO)

TON: Pròpi!... A l’era già quasi ‘nsima a la cinta... mi, come da regolament i l’hai dije: “Chi va la?” e chiel ciuto... Alora mi: “Fermo o sparo!” e chiel: “Vatlo a pijè...”... non posso riferire oltre.

COS: Che lader maleducà!

SIN:   E ti?

TON: I son rampiame ‘dcò mi, i l’hai ciapalo per le braje e i l’hai tacà a tirè fòrt per felo vnì giù... E tira e tira e tira, a l’è vnùje giù mach le braje con le mudande e a l’è restaje dësquatà cola ròba ‘ndova pòch prima chiel a l’avìa mandame.

SIN:   Brav, Tònio! Sòn a capita a propòsit. Ël general Bonomelli a l’avrà na rason ëd pì per dimostresse riconossent con ël Comun!

TON: Che da rije! Ël lader a crijava... a disìa che ‘l general Bonomelli a l’era chiel e ch’a l’avìa dësmentià la ciav dël cancel a ca! Eh, eh! A cercava d’ambrujeme... as ribelava a l’arest... mi i l’avìa la pistòla...

SIN:   (COMINCIA A PREOCCUPARSI, COME GLI ALTRI PRESENTI) E it l’has sparaje?!...

TON: Nò. I l’hai daila an sla biòca.

SIN:   (TREPIDANTE) Dime com’a l’era ‘s lader...

TON: Citin, grassòt, con un paira ‘d barbis longh parèj e ‘n cupìss plà come në mlon!

ARI:   Orca l’oca! Xera lù! Il generale Bonomelli in persona!

SIN:   Dësgrassià d’un dësgrassià! Ma ‘t lo conòsse nen ël general?

TON: Mai vistlo.

SIN:   E adess andoa ch’a l’è?

TON: Eh, a l’avìa ‘l darè patanù e alora i l’hai seralo ‘nt ël céss! A l’è là, mes ancretinì, setà an sla tassa...

SIN:   Parej i l’oma ‘dcò ‘l senator cretin!

TON: Perchè, ai na j’è ‘dcò ‘d coi furb?

ARI:   E ora... adio finansiamento! (ESCE COL SUO CESTO)

SIN:   Sù, andoma subit dal general a ciameje scusa. Speroma ch’it l’abie nen faje tròp mal... (ESCE TRASCINANDO TONIO CON SÉ)

SCENA X

(COS - PAT)

COS: (RIMASTO SOLO, SOSPIRA, POI PRENDE DUE BICCHIERI, NE ACCOSTA UNO ALL’ORECCHIO E L’ALTRO ALLA BOCCA E PARLA COME AL TELEFONO) Pronto, Pennacchione?... Sent, mi ‘mbelessì con tuta la mia bon-a volontà ij la faso pì nen... Che pendù?... Ah sì, cola pen-a dël pendù per... Eh, va beh, ma i l’hai dovùilo dì per feje paùra... Chi a l’ha da bzògn ëd na fomna?... Ël sindich?... Mah... Sì, sì... Nò, nò, gnanca na stissa! I na beivo gnanca s’am lo euffro, gnanca s’am ciamo per piasì, it lo giuro...

PAT:  (ENTRA; COSIMO POSA I BICCHIERI COME SE NIENTE FOSSE) Buongiorno, Cosimo. (ALLUDENDO AL TERZO DIPINTO) Forse siamo al buono anche con questo...

COS: Lo sa che ho saputo diverse cosette... sul suo conto?

PAT:  (DIVERTITA) Io? Ma cos’è? Ce l’ho scritto sulla fronte? (PORGE LA FRONTE) Guardi un po’... cosa legge?

COS: È vietato ai minori...

PAT:  Euh, puoi capire... che sarà mai? E cosa avrei fatto di così terribile?

COS: A l’ha pedalà con tròpe biciclëtte diverse... E cosa ne pensa del sindaco?

PAT:  Il sindaco? (RIDE) Ma per favore!... (CI PENSA MEGLIO) Per quanto... un uomo di una certa età... con una posizione solida... Una vita tranquilla, serena... noiosa!

COS: Beh, na sindachëssa a l’è sempre na sindachëssa, neh...

PAT:  Una volta ci ha pure provato...

COS: Chi?

PAT:  Il sindaco.

COS: Con chila?

PAT:  Proprio così. Chi l’avrebbe mai detto, eh?

COS: Alora ai va ‘n bel matrimòni, parej iv bute a pòst tuti doi e iv calme ‘n pòch!

PAT:  (RIDE) Ma non diciamolo neanche per scherzo! Dopo il nostro incontro non ci siamo neppure salutati...

COS: A fa gnente, iv salute peuj n’autra vòlta... I seve vist-ve a ca soa?

PAT:  No, in municipio. (RICORDANDO) Ero entrata nel suo ufficio per sottoporgli alcune carte, ma lui non c’era, così mi sono seduta su di una poltrona ad aspettarlo. L’ufficio era in penombra... io ero un po’ stanca... così dopo un po’ mi sono assopita...

COS: E poi?... Lui è arrivato?

PAT:  Oh, sì... con una dolcezza insospettabile per un tipo rude come lui... si era fatto buio ed egli se ne andò in silenzio, senza accendere la luce... era euforico, come un guerriero che abbia compiuto una missione eroica... appena fuori dalla porta si è messo a cantare esultante...

COS: (SI LASCIA CADERE SEDUTO, AVVILITO) Tripoliii, bel suol d’amoreee...

PAT:  (STUPITISSIMA) Sì, certo... ma come fa a saperlo?

COS: Fin-a ‘n municipio...

PAT:  (DA UN ULTIMO SGUARDO ALLA TELA CHE RICOPRE IL DIPINTO CENTRALE) Va beh, torniamo al lavoro... Credo proprio che ormai si possa scoprire. Vengo subito. (ESCE)

COS: (È RIMASTO AMMUTOLITO E DISPERATO) Ambelessì a j'andarìa nen un pivel come mi… a j'andarìa 'l profeta Ezechiele! Nò, nò, i pianto lì tut e 'm na vado via bele subit! I stago gnanca pì l'ora ch'i l'hai ancora 'd permess!

SCENA XI

(TON - COS)

TON: (ENTRA, senza cappello) Ël general Bonomelli a l'ha capì e a l'è calmasse… ansi, a l'ha fin-a dit ch'i l'hai fait bin! A l'ha strenzume la man davanti a tuti!

COS: (LO GUARDA CON DISPREZZO) Ëdcò la professorëssa! La restauratriss!

TON: Chila a j'era nen.

COS: Fa nen finta 'd nen capì! Ëdcò con chila!

TON: Mi?

COS: Nò, mi!

TON: Ma dai, su, Cosimino… còs'a j'è 'd mal? Pensa a coi ch'a masso, a coi ch'a ròbo, ai rapinator…

COS: (GRIDA) Mi i penso a ti! Porcacion! (TREMANTE DI RABBIA AFFERRA UN BICCHIERE) I telefono subit a Pennacchione! I na peuss pì!… Ma as peul savèisse còs'at passa 'nt ël servel? Arianna, la restauratriss, cola pòvra contëssa… ma it rende cont ëd lòn ch'it l'has fait?

TON: Beh, na pedalà e via!

COS: (FA PER DARGLI UNO SCHIAFFO, MA SI TRATTIENE) Altro che! It l'has fait ël Gir ëd Fransa! E peuj, fete passè per San Grato… Delinquent!

TON: (DOPO BREVE PAUSA) Cosimo…

COS: Còs'a j'è?

TON: I pianto lì 'd pedalè.

COS: (IRONICAMENTE) Ma nò… ma perché?… A j'era 'ncora la Paris - Roubaix e 'l gir dë Svissera!

TON: (FELICE) Dabon? I peuss?

COS: (VUOLE PICCHIARLO, MA TONIO SI METTE AL SICURO DIETRO AL TAVOLO) Sent… cerca mach da pì nen fè 'd gavade dle toe per un pòch. I l'hai da sistemè 'n paira 'd cosëtte e peuj i penso 'dcò a ti.

TON: A mi?

COS: Sì, a ti! It ses un pericol publich!… I peuss nen lassete sì… chissà come it andarìe a finì… I l'hai pensà 'd portete con mi!

TON: Ah, sì? E 'ndova ch'i 'ndoma?

COS: (SEMPRE SEVERO) Ant un bel pòst… 'd sicur pì bel che sì!… Ma a l'è nen Tripoli!

SCENA XII

(GAS - SIN - COS - TON - FRA - DON)

GAS: (ENTRA CON LA CONTESSA, CHE PARE TURBATA, E IL SINDACO) Oh, Cosimo, finalment i soma riessù a parlè con un pòch ëd calma!

SIN:   Ma sì! Col cit discorsèt ch'i l'hai fait prima con chiel a l'ha rasserename… a l'ha fame vëdde le còse da 'n pont ëd vista diferent… As capiss che ij sòld dël general a saran un pòch dificij da oten-e, ma i vëdroma…

COS: (VA LORO INCONTRO) E già, la Providensa! I vëdreve che a në vnirà 'n ment quaicòsa…

GAS: Ma ‘s capiss! Ancora na vòlta tut merit dël nòstr Còsimo!

COS: (FREGANDOSI LE MANI) Già, già… La pas a l'è faita… l'acòrd a l'è rivà… i pudoma fè 'n bel… (SOTTOVOCE) brindisi…

GAS: Tònio, pija la machina e fa 'n saut a Castelross, a comprè cole paste ch'ai piaso tant a mia fomna… (LA GUARDA FELICE, MA LEI NON È SERENA; POI A COSIMO) Per ël brindisi…

COS: Fin-a a Castelross? Ma i foma neuit…

SIN:   (PRENDE COSIMO IN DISPARTE) Còsimo... verament a j’è ‘ncora na robëtta da rangè... La contëssa a l'ha savù che sò marì a l’è “sterile” e adess a l’è ‘n pòch bolversà...

COS: (CON INTENZIONE) Ah!... E chissà da chi ch’a l’ha savùla, sta robëtta?

SIN:   Beh, a sa com’a l’è... i j’ero nemis... i j’ero ‘n guèra...a sa com’a l’è... “In guerra e in amore tutto è lecito!”

COS: Ròbe da nen chërde... E adess?

TON: (HA SENTITO, PRENDE UN PEZZO DI LEGNO DAL CAMINO E GLIELO PORGE) Tòh, telefon-je a Pennacchione!

COS: Fate furb! (AL SINDACO) I proverài a parlèje mi... vëddoma còsa ‘s peul fè... (A TONIO) Ti ‘ntant va a ciamè don Pasqua e dis-je ch'a ven-a subit sì. (LO SPINGE VERSO L'USCITA; TONIO ESCE; IN DISPARTE, ALLA CONTESSA) Contëssa... per colpa mia chila as treuva ant un gròss equivoco... I l’hai dit an gir che sensa le mie erbe chila e sò marì i sarìe mai rivà a gnente e parèj la gent a l’ha ‘ncaminà a chërde che ‘l cont a sìa “sterile”...

FRA:  Ma se ‘dcò ‘l sindich a l’ha dit lòn!...

COS: Euh... còs’a veul dì lòn... ij politich a diso tanta ‘d cola ròba... pitòst chila ch’as ricòrda sempre ‘d San Grato, ch’a l’ha vorsù giutè chila e sò òmo a butè sù famija... (DI NASCOSTO FA UN PICCOLO GESTO VERSO L’ALTO COME A CHIEDERE SCUSA) A l’ha vorsù feve la grassia... Però a veul nen ch’as sapia... e alora a venta nen dilo tant an gir...

FRA:  An sël sério? Oh, Còsimo, chiel a sa nen come am fa contenta sente ste paròle... (VERSO IL CONTE) Gaspare, mio Gaspare, come sono felice!

GAS: Francesca! (SI ABBRACCIANO)

COS: (SI ASCIUGA IL SUDORE DALLA FRONTE E MORMORA GUARDANDO VERSO L’ALTO) Perdon-me, San Grato! I l’hai contà doe o tre balëtte, ma i l’hai falo a fin di bene!

DON: (ENTRANDO, SALUTA A SOGGETTO I PRESENTI, POI VA VERSO COSIMO) Còs’a veul, Còsimo? Perchè a l’ha mandame a ciamè d’urgensa?

COS: (CON INTENZIONE) Ah, gnente... sicome ch’as parlava ëd n’autra strà da fè al pòst ëd la prima... la “variante est”... la “panoramica”...

SIN:   Già, ch’a salverìa “capra e cavoli”...

COS: Cioè, la crava dël sindich e ij còj dël cont... Macche ai van tanti milion... e i soma pròpi nen andoa pieje... (DON PASQUA È SECCATO E AGITATISSIMO; ANNASPA, SI ALLARGA IL COLLARINO) Chiel, don Pasqua, am parlava nen d’un tipo ch’a l’avrìa...

DON: Im ricòrdo pa...

COS: Ma sì, dài... col neuv diretor dla banca... cont corent numer...

DON: (LO INTERROMPE E SI DECIDE A PARLARE) Ah sì, sì... adess am ven an ment... col monsù ch’a veul manten-e l’anonimato... un benefator... ch’a sarìa dispòst a giutè per rivè a la cifra necessaria per la “variante est”...

COS: Ma che giutè! A darìa tut lòn ch’a l’ha!... E se, faita la strà, ai vansa quaicòs... as dà ai pòver, pa vera?

DON: (TOSSISCE) Eh, beh... magara... peuj vëdroma...

         (SONO TUTTI GIOIOSAMENTE STUPITI; A SOGGETTO)

GAS: Dabon?

FRA:  Ma a l’è magnifich!

SIN:   Sossì a risòlv tuti i nòstri problema!

GAS: (A DON PASQUA) Ma chiel a l’ha nen idea ‘d chi ch’a peussa esse sto benefator?

COS: A l’è nen un certo Mazzacurati?

DON: (NON SA PIÙ DOVE NASCONDERSI) Nò, nò... Sì, sì... ma, i sai nen...

FRA:  Ma... Mazzacurati a l’è nen ël sò cognòm, don Pasqua?

DON: Ah, sì?... Eh, già... difati sto benefator a së s-ciama ‘dcò chiel come mi... ma a l’è mach na combinassion, neh!...

SIN:   Un cas d’“omonimia”!

DON: Ecco... pròpi col afè lì!...

GAS: Però a l’è verament un gròss benefator!

SIN:   E quand ch’a sarìa dispòst a fè ‘l versament?

COS: Ah, subit! Pa vera, don Pasqua?

DON: Sì, sì... (PREOCCUPATISSIMO, A COSIMO) E vaire milion ch’a duvrìa versè?

SIN:   Mah... per adess a duvrìo esse pì o meno terzent.

DON: (TRASALE) Terzent milion? Ma a l’è na cifra enòrme!

COS: (ACCOMODANTE, CON INTENZIONE) Come a sarà enòrme la grassia (AL SINDACO) se ‘l Comun a vorerà acetèje... (AL PARROCO) Nen vera?

DON: (ASCIUGANDOSI IL SUDORE) Ma ‘s capiss... (BARCOLLA E SI SIEDE)

FRA:  Oh, ma che bel! Da quand ch’a l’è rivaje sì Còsimo, tutto fila per il verso giusto!

SIN:   Mè car cont Gaspare Savio… (COME UN DISCORSO, A SANCIRE UNA SPECIE DI ARMISTIZIO) Questa "variante est" dovrà essere come un nastro ideale che unisce San Biagio e San Grato in un solo, unico paese. E non porterà il mio nome, ma sarà intitolata al nostro amico, l'uomo delle erbe, il nostro Cosimo… I seve d'acòrdi?

GAS: Ma 's capiss, sor sindich, pì che d'acòrdi!

COS: (IN DISPARTE, ALLUDENDO AL SINDACO) La paura d'esse pendù a lo fa fin-a rinunsiè a deje 'l sò nòm a la strà…

PAT:  (ENTRA CON I SUOI ATTREZZI) Buongiorno. (SI AVVICINA AL SINDACO) Buongiorno, signor sindaco… (GLI FA L'OCCHIOLINO)

SIN:   (PERPLESSO) Cerea… ma…

COS: Ecco, bravi! Cerchè da 'ndè d'acòrdi!…

SIN:   Mi? Còs'a veul dì?

COS: Chiel, sor sindich, a l'è sonnambulo…

SIN:   (COLPITO) A l'è vera… ani 'ndarè i sufrìa 'd sonnambulismo, ma i chërdìa d'esse guarì…

COS: (GIUBILANTE, PRENDE UN BICCHIERE E DICE RAPIDAMENTE DENTRO DI ESSO) Grassie, Pennacchione! (RIMETTE A POSTO IL BICCHIERE) Anvece, purtròp ël sonnambulismo a l'ha giugàje 'n brut ëschers… ansi… (GUARDANDO PATRIZIA) un bel ëschers!

SIN:   E con sòn?

COS: Ah, beh… A jë spiega tut per bin la professorëssa. (A LEI) Chila ch'ai conta tut da bin e i vëdreve che sposandve i fareve 'n bel viagi an biciclëtta… ansi, an tandem. (LI LASCIA SOLI A PARLARE E VA VERSO IL CONTE) E alora, i brindoma sì o nò? A më smìa ch'a sìa ora, neh…

GAS: (ACCINGENDOSI A STAPPARE LA BOTTIGLIA) Sì, sì… pijè ij bicér…

COS: (COME PRIMA) Buteve 'n coa…

GAS: Pecà mach per ël ciochè dla césa…

DON: Come, pecà?

SIN:   Già, perché venterà spostélo per fè passè la variant…

GAS: Speroma ch'as ruvin-a nen.

DON: Ma i scherse ò i dise 'n sël serio? Spostè 'l ciochè?

SIN:   Per fòrsa! As peul nen fesse diferent.

DON: Gnanca per seugn! As peul fè 'n gomo, na curva ch'a passa pì 'n là…

SIN:   Ma nò, ma nò… Vnì dzora an sla trassa, as ved benissim… Parej iv rende cont… (ESCE SEGUITO DA TUTTI MENO COSIMO, CHE RIMANE DA SOLO IN MEZZO ALLA SCENA CON IN MANO IL BICCHIERE VUOTO)

COS: (DELUSISSIMO) Ma foma prima 'l brindisi…

SCENA XIII

(RIT - COS - FED - TON)

RIT:   (ENTRA CON IL DOTTORE, COL QUALE HA AVUTO UNA DISCUSSIONE) Ecco sì Cosimo… (A COSIMO) Ch'ai lo disa chiel a Federico…

COS: Chi ch'a l'è Federico?

RIT:   (INDICANDO IL DOTTORE) Chiel, nò?

COS: E còs'i duvrìa dìje a Federico?

RIT:   Che 'l matrimòni a l'è peuj nen cola gran disgrassia…

COS: An che sens?

FED:  Mè nòno a disìa sempre "Sant'Antòni, proteg-ne da la lòsna e dal matrimòni"!

COS: Ah, sì... I lo conòsso, sò nòno... Bonifacio… l'ateo… e i spero mach, dotor, ch'a l'abia nen pijà tute le idee da so nòno… A savèissa com'a l'è restàje mal quand ch'a l'è rivà su da noi!… (I DUE LO GUARDANO STUPITI) I j'era mi 'd servissi, col dì. Brava person-a, Bonifacio. Ah, sì… se j'atei a fùisso tuti parèj a sarìa content fin-a 'l Papa! 'L difét pì gròss ëd so nòno a l'è la mancansa 'd coi doi dij ch'a l'ha perdù quand ch'a l'è s-ciopàje 'l fusil da cassa 'n man! I capireve ch'a sta nen bin un ch'a va 'n gir parèj! (FA LE CORNA CON UNA MANO) Eh, già! An Paradis, peuj, a sta nen bin per gnente!

FED:  (FORTEMENTE IMPRESSIONATO) Ma come a fa a savèj…

COS: Preocupeve nen, mi i sai tante ròbe…

RIT:   Alora, it ses convint?

FED:  Ma mi… verament… ma nen subit… parèj…

RIT:   Perché? A më smìja che l'età il l'abio tuti doi, neh…

FED:  (VERGOGNOSO) Sì, ma… gnun-a esperiensa…

RIT:   Mi sì… Tant s'i duvoma mariesse, a l'è giust ch'it sapie tut… (RICORDA) A l'è capità st'istà… na matin… I j'era intrà 'nt la stala per vëdde s'a j'era dël lait frèsch… Ant la stala a j'era gnun, o almeno parèj a smijava… Tut ant un colp a l'è serasse la pòrta e a l'è diventà scur ch'as vëddia gnente… E ant col ëscur… (PROVA COME UN BRIVIDO DI PIACERE) N'òmo a l'è avzinasse…

COS: Basta! Ël rest i lo soma…

FED:  E chi ch'a l'era?

RIT:   I lo sai nen...

FED:  Ma come it lo sas nen... It l’has pròpe nen vist chi ch’a l’era? Al’è nen possibil!

RIT:   Pròpi parèj!... Ma a l’è scapà via cantand... come n’“inno di gioia”!

COS: "Il tripolino"!

TON: (ENTRA) Quaidun a l'ha ciamame?

COS: Guardlo sì…(LO AGGREDISCE)

TON: (RIPARANDOSI) Ma còs'a j'è?…

COS: (SI CALMA) It fase pròpe scheur!

TON: (CHE SEMBRA AVER CAPITO A COSA COSIMO ALLUDE) Ma pensa a coi ch’a masso, a coi ch’a robo, ai rapinator...

COS: Eh, nò! Ti na bela rapin-a ògni tant a sarìa mej ch’it la fèisse!... Ti a venta gavete da la circolassion!... (ORDINA) Vate a preparè, ch'it ven-e via con mi, prima ch'it fase dj'autri dani!

TON: E quand ch'as part?

COS: Bele subit.

TON: Andoa ch'i 'ndoma?

COS: Ehm… A l'è na sorprèisa.

TON: (FELICE) Na sorprèisa? I son bele pront!

FED:  (IMPRESSIONATO) A va bin, Rita... is marieroma an césa!

RIT:   (LO METTE ANCORA ALLA PROVA) Ma perchè it ses convint, o per deje da ment a Còsimo...

FED:  Mah... ‘n pòch tute doe le ròbe...

RIT:   (IN DISPARTE, ALLUDENDO A COSIMO) A lo san tuti ch’a l’è ‘n pòch mat!

FED:  Sì, sì... (AVVIANDOSI CON LEI ALL’USCITA, SEMPRE STUPITISSIMO) Ma come a l’avrà fait a savèj ël nòm ëd mè nòno? E ch’ai mancava doi dij ant la man? (FA IL GESTO DELLE CORNA, USCENDO CON RITA)

SCENA XIV

(ARI - TON - COS)

ARI:   (ENTRA) Pare che ‘l campanil, invece de spostarlo, i lo scorcia... e la strada farà un toco de sopraelevata! (A TONIO, IN TONO MINACCIOSO) E alora? Cossa che volemo far? Te g’ha sentìo cossa el g’ha dito don Pasqua?

TON: Eh, don Pasqua a fà ‘n pressa a parlè... tant chiel a fà ‘l preive e a deuv pa sposesse...

ARI:   Ma perchè no ti me vol? Non son abastansa bela par ti? (SMANIANDO E ANGOSCIANDOSI COME SEMPRE FA QUANDO STA PER CADERE IN PREDA DI UNO DEI SUOI ATTACCHI) Ecco! Ecco come xè la gente! Per un picolo falo da niente! No xè giusto! Una povera putela come mi che lavora da la matina a la sera, che lava, che stira, che scopa... Aaahhh! (CADE SEDUTA CON I PUGNI STRETTI, LE GAMBE DISTESE IN AVANTI, TREMANDO ED AGITANDOSI VISTOSAMENTE)

TON: Alè... ai taca! A venta pijèla a sgiaflon!... Ij penso mi! (SI RIMBOCCA LE MANICHE, SI SPUTA NELLE MANI E SI AVVICINA AD ARIANNA PER DARLE UNO SCHIAFFONE, MA LEI SI RIPRENDE IMMEDIATAMENTE)

ARI:   (ALZANDOSI E TORNANDO NORMALE) Sto ben, sto ben...

COS: Eh, pòvra fija... it l’has pròpe da manca d’un marì...

TON: Bah... a veul mach pedalè ‘n pòch.

COS: Piantla! It n’has ancora nen a basta?

ARI:   Ti Cosimo... ti xè da mogiéra, ti xè scapolo, no? No te andrebe de casarte?

COS: I son nen bon a ‘ndè ‘n bici!

ARI:   E alora cossa che fasso mi, poareta?

TON: Va ant la “Legione Straniera”...

COS: (GUARDANDO IN ALTO) Eh? (PRENDE UN BICCHIERE E LO USA COME TELEFONO) Pronto... Ah, sì?... Benissim, grassie! (RIMETTE IL BICCHIERE A POSTO E SI RIVOLGE A TONIO) Daje col telegrama ch’it l’has an sacòcia.

TON: Mi?!?

COS: Ma sì! A l’ha datlo ‘l postin un moment fa!

TON: Ma ti ‘t ses mat! (SI FRUGA IN TASCA E TIRA FUORI UN TELEGRAMMA; È SBALORDITO)

ARI:   E xè per mi? (AFFERRA IL TELEGRAMMA, LO APRE E LEGGE AD ALTA VOCE) “Colpito da improvvisa sordità pregoti tornare subito per sposarci - stop - basi basi basi - stop - Castagnan Bepi”. Oh, ma questo xè propio un miracolo!

COS: Beh, pì o meno...

ARI:   Oh, che gioia! Vado subito a prepararme! Bepi, Bepi mio spetami con le bracia verte! Vegno subito de corsa! (ESCE RAPIDA)

COS: Va bin... mi e ti ‘s n’andoma.

TON: Subit subit?

COS: Sì, subit... Ma prima i ‘ndoma a beive na bota ‘d col bon. I chërdo d’essem-la guadagnà, nò? Andoma ‘n cola osteria... com’as ciama? Bel Alpin?

TON: Ah, sì!... E a l’han na barbera... (FA SCHIOCCARE LA LINGUA)

COS: I veuj pijème na cioca... che s’im guardo ‘nt lë spécc im dago dlë sgnor!

TON: Come a disìa mè barba... “A l’è mei na bota ‘d vin frèsch, che ‘n bicér d’eva cauda!” (ESCONO DI CORSA)

SCENA XV

(GAS - RIT - SIN - FED - DON - PAT - FRA - ARI)

GAS: (ENTRA CON CONTESSA, SINDACO, RITA, DOTTORE, PATRIZIA E DON PASQUA) Ma sì, ch’i troveroma la manéra da sistemè ‘dcò ‘l cioché...

RIT:   Ettore, it dago na bela notissia... mi e ‘l dotor is marioma!

SIN:   Oh, bravi... i son pròpe content!... (PRENDE UNA MANO A PATRIZIA) Pensa che ‘dcò noi doi i së sposeroma...

FED:  I pudrìo fè na bela cerimònia... tuti ‘nsema!

         (TUTTI SI COMPLIMENTANO A SOGGETTO)

DON: I mej pì béj auguri a tuti jë spos... adéss, però... a j’andarìa na bela ofèrta a la paròchia, eh?

GAS: Sì, sì... ma prima i lo dësquatoma, st’ultim quader?

PAT:  Chi mi aiuta?

FED:  PRENDE LA SCALETTA E LA METTE SOTTO IL DIPINTO) Prònti!

         (PATRIZIA SALE SULLA SCALETTA COL SECCHIELLO E IL PENNELLO; TUTTI PRENDONO POSTO DI FRONTE AL QUADRO, DI SPALLE AL PUBBLICO; CON DELICATEZZA LA RESTAURATRICE STACCA LA TELA DOPO AVERLA BAGNATA E LIBERA LA VISUALE DI MODO CHE TUTTI VEDONO IL RITRATTO DI COSIMO COL VOLTO RUBIZZO E IL NASO ROSSO PER LE ABBONDANTI LIBAGIONI; NATURALMENTE GLI ABITI SARANNO SEICENTESCHI)

FRA:  Ma chiel-lì a l’è Còsimo! “L’uomo delle erbe”!

DON: Ma a peul nen esse chiel... a sarà na spece ‘d sòsia...

SIN:   Beh, però a l’è incredibil...

RIT:   A smìja pròpi chiel...

GAS: Ch’a lesa, ch’a lesa professorëssa... Còs’a j’è scrit?

PAT:  (SI POSIZIONA NUOVAMENTE DAVANTI AL QUADRO E CON UNA LENTE D’INGRANDIMENTO LEGGE IN FONDO AL DIPINTO) “Cosimus Maria Savio aedificabit anno domini...” il resto non si legge.

DON: (EMOZIONATISSIMO) Il capostipite della nobile famiglia dei Savio, fait cont da Alessandro VII, ch’a l’ha fait costruvi sto castel ant ël 1610!

GAS: Ël prim dij nòstri antenati!

RIT:   Ma alora a l’è chiel... l’òmo dj’erbe... a l’è Còsimo...

FED:  Un moment, calma... Ògnidun ëd noi a l’ha ‘n sòsia, ant cost mond...

FRA:  Oh, Maria Vergine! A l’è në spirit! Un fantasma!

DON: Oh, già... a l’è chiel, chiel an person-a ch’a l’è vnùit ambelessì per quaiche rason particolar...

SIN:   Già, ma ‘ntant andoa ch’a l’è? S’ai fuissa sì chiel a pudrìa spieghene...

PAT:  Certo che... qualcosa di strano e misterioso c’è, in tutto questo...

ARI:   (ENTRA SCONVOLTA) Oh, poareta mi! Xè sucessa una disgrassia, una teribile sciagura!

GAS: Andoa?

ARI:   Al solito posto! A la Tratoria del Bel Alpin! Sono usciti do ‘mbriachi che no stavan in pìe, i cantava e i balava anche! I g’ha traversà la strada, una machina li g’ha ciapà in pien e li g’ha sbatù de soto!

FRA:  Chi a j’ero?

ARI:   (PIANGENDO) Cosimo e Tonio! Morti tuti e due!

         (TUTTI HANNO UN’ESCLAMAZIONE SOFFOCATA DI ADDOLORATO STUPORE)

DON: I coro subit là!

SIN:   Ch’a ven-a ‘dcò chiel, dotor! (ESCE CON PARROCO E DOTTORE)

GAS: Ma come a l’è capità?

ARI:   Eh, come xè già capità tante altre volte!... Lo strano xè che nela scarpata i g’han trovà soltanto il corpo de Tonio!

RIT:   E Cosimo?

ARI:   Nol gh’è! Scomparso! Come volato via!

GAS: (ALLA CONTESSA) Francesca, ‘ndoma dëdlà... It l’has nen da manca da agitete... (ESCONO I CONTI)

ARI:   (GUARDANDO IL QUADRO, STUPITA) Ma no xè quelo lì, Cosimo?

PAT:  Mah... ad alcuni sembra di sì... (ESCE)

RIT:   Mi i vado giù con la machina... Ciao, Arianna, ‘s vëdoma doman... (ESCE)

ARI:   (DOPO UN MOMENTO) Xè tuto per aria, qui! Che disordine! Vojo propio veder come i faran, sensa de la povera Ariana! Chi lava? Chi stira? Chi scopa? Chi che fa i leti? Chi che compra de mangiar?... (ESCE)

SCENA XVI - ULTIMA

(TON - COS)

         (LA SCENA RIMANE VUOTA E SI FA OSCURA; DOPO UN MOMENTO, SCEMATI GLI APPLAUSI, SI SENTONO LE VOCI)

TON: Cosimo... ma ‘ndova ch’i soma ‘mbelessì?

COS: I l’avìa ditlo, nò, ch’it portava con mi... I soma ant col che ij viv a ciamo “Paradis”!

TON: Ma che Paradis... a l’è ‘n desèrt! As ved nen anima viva!

COS: Cò ‘t veule vëdde... Dëdsà a j’è pì gnente da vëdde! La materia a esist pì nen. Noi i soma mach pì “puro spirito”.

TON: Ah, a më smijava ‘d sente odor ëd branda...

COS: Ma nen col ëspirit, fòl! L’odor is lo portoma ‘ncora da tut lòn ch’i l’oma beivù ‘n sla tèra... I soma mach pì “puro pensiero”... anime.

TON: E còs’a veul dì?

COS: A veul dì... lassoma perde, và, ch’a l’è mej!

TON: E còs’i foma ‘mbelessì... soj... tut ël dì?

COS: S’it sente sol, a basta ch’it pense a quaidun e chiel a sàuta fòra...

TON: Ah!... A l’è parèj ch’a fonsion-a? I peuss pensè a chi ch’i veuj e...

COS: As capiss! I soma ant l’autr mond... it peule fè sòn e d’autr!

TON: (DOPO UN MOMENTO) Tripoliii...

COS: Nò... ‘n moment... Tònio, còs’it ses an camin ch’it pense?

TON: Tripoliii...

COS: Basta, adéss!... Tònio, piant-la lì!

TON: Tripoliii...

COS: Tònio, guarda che Pennacchione at ved, neh!...

TON: Tripoliii...

         (LE ULTIME BATTUTE SFUMANO COL CRESCERE DELLA MUSICA FINALE)

FINE DELLA COMMEDIA

CALA LA TELA