Un branch ad piguar mati

Stampa questo copione

Un Branch ad piguar mati - Copione per ISABELLA

SIPARIO APERTO

Compagnia Teatrale Città di Lugo

diretta da Francesco Pirazzoli

in collaborazione con

CDT LA RUMAGNOLA

di Bagnacavallo

diretta da Arturo Parmiani

presentano

UN BRANCH AD PIGUAR MATI

di Ermanno Cola

libero adattamento scenico di Lilia Flamigni e Francesco Pirazzoli

Personaggi  Interpreti

DON ARTURO

ARTURO PARMIANI

DON CLAUDIO

CLAUDIO BETTINI

MARIA

MARIA BAIONI

MARIA ANTONIA

MARIA ANTONIA MEDRI

TONINO

PIERANTONIO RAVAGLIA

RICCARDO

RICCARDO TESSE

SIMONA

SIMONA ZANOTTI

SARA

SARA MANTI

MARCO

MARCO BIANCOLI

DANIELE

DANIELE GILDENI

CECILIA

CECILIA MONTANARI

ISABELLA

ISABELLA BERARDI

E’ MISERABIL

MARCO GRAZIANI

Regiadi LILIA FLAMIGNI

Scenografia

Lilia Flamigni

Tecnici luci e suoni

Lino Guerra   Fabrizio Bacchi

Direttore di palcoscenico

Daniele Gildeni

Direttore di scena

Marco Biancoli

Assistente di palcoscenico

Stefano Montani

Acconciature e trucchi

Maria Antonia Medri

Costumi

Cecilia Montanari

Tecnici di scena

Claudio Ghinassi   Rosario Cataudo

LEGENDA DELLE USCITE

UENTRATA ed USCITA , a sinistra, che immette in Chiesa

EENTRATA ed USCITA, a sinistra, che immette nel Circolo Parrocchiale

FENTRATA ed USCITA, a destra, che immette in casa e nello studio del Parroco

xENTRATA ed USCITA, a destra, comune

FATTO PRIMOE

Canonica della Chiesa di San Giuseppe, parrocchia di Don Arturo. L’azione si svolge in Romagna, ai nostri giorni.

SCENA 1^ MARCO DANIELE

MARCO # (In compagnia di Daniele è seduto al tavolo.) Sè, sè... Daniele, a fasèn acsé! E pù a mè im fà ridar ‘sti catolich dl’ultma òra. Cosa as credi ad fé? La religiòn l’è quèla cl’è e da dò mèla ènn l’ha sèmpar funziùnè bèn.

DANIELE # Fermat un atum... l’è méj dì... quèsi sèmpar... (Fuma la pipa)

MARCO # Sè, l'è vera, l'ha avù nèca lì al su crisi, parò la s'é sèmpar difesa cun unor e l’ha finì par triunfè sora i su aversèri...

DANIELE # Spèrèn cla fèga acsé nèca stavolta!

MARCO # Stavolta a sèn amasé pèzz, parchè i nèmigh piò cativ e pariculus i è zà dèntar a la Cisa e i lavora par sbaraché ignacosa. T'an vì che u s'é andé a rompar nèca e' crucifèss... Guèrda... l'èra atac a lè e i l'ha purté a fé amasé!

DANIELE # Spèrèn che il purta infrì prest. A starala mo bèn la canonica sènza crucifèss...! (Entra da destra(F) Maria portando un vassoio con una tazzina da caffè e un bicchierino da vermuth contenente ciliegie sotto spirito)

SCENA 2^ MARCO DANIELE MARIA

MARIA # Ecco e café par e sgnor Marco e al zris par e' sgnor Daniele...

MARCO # Grazie.

DANIELE # Grazie.

SCENA 3^ MARCO DANIELE MARIA CECILIA ISABELLA

CECILIA # (EE' una rubiconda signora che sta lavorando per preparare i pacchi per le missioni. E' sempre seguita dalla figlia. Si presenterà in scena impolverata e con abbigliamento consono al lavoro che sta svolgendo. Assume, a volte, toni assai marcati e perentori, a volte è colta da dolori lancinanti. Con tono arrogante, collerica) Ej ariv i burdèll de zircul?

MARIA # Nò, un s'è vèst ancora inciòn.

CECILIA # (Piccata ed irata) Guardì che i pèch par al mission, da par lò in s'fa miga! C'sa mai tòlt per la fiola ad daj daj!

MARIA # (Rivolta a Cecilia) Stasì chèlma, Cecilia. Avdirì che i tardarà poch!

CECILIA # A starèn d'avdé! A j èla andèda la Simona a tù cal schèrp a Bagnacavall?

MARIA # A n'è sò brisa.

CECILIA # (Irata) Coma nò! A gli avrò dètt zinquanta vòlt. Simona và a tù cal schérp a Bagnacavall!

MARIA # An ho dètt che l'an è brisa andèda, a j ho dett che a nè sò!

CECILIA # (Continuando col suo pensiero) In dò a l'hala la tèsta c'la ragazòla! Zinquanta vòlt a l'avrò dètt!

ISABELLA # Sè! mama la l'avrà dett zinquanta vòlt! (Rivolta alla madre) 'El a vera, mama, che ta l'avrè dètt zinquanta vòlt!

CECILIA # (Mentre fa per uscire)Adèss, quand che us vèn a cà Don Arturo, a mitarèn al còs in cièr una volta par tòti!

ISABELLA # Sè! (Rivolta alla madre) 'El a vèra, mama, che a mitarèn al còs in cièr...

CECILIA # (Allarmata) Oh, Dio! Um vèn mèl! (Toccandosi il petto) Un atach ad èsma... Oddio a mur afughéda...

ISABELLA # Pronto mama, ecco al pastegli...

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente una) La colpa l'è ad chi tabéch! In um dà mènt e im fà agité! (Ne ingurgita velocemente un'altra traendone velocemente beneficio) Oh. meno male... um stà passènd... Ad fat atach ch'ha j ho avù! (Sentendosi male di nuovo)Oh, Dio! Isabella dam sòbit un ciùculatèn...

ISABELLA # Pronto mama, ecco e' ciùculatèn...

MARIA # Còsa a t'èl suzzèst?

CECILIA # (Anche questo lo ingurgita velocemente, facendosene dare immediatamente un altro da Isabella) E' zocar! Um è calé, ad bota, e' zocar!

ISABELLA # Alla mia mamma gli calano spesso gli zuccheri....

CECILIA # (Mentre si mangia l'ultimo, sollevata) Adèss um pé zà ad sté mèj, j è zà carsù! (Escono E)

SCENA 4^ MARCO DANIELE MARIA

MARIA # (Allargando le braccia) Eh! Al puretì! (Rivolta a Daniele e a Marco) A l'è pétt 'E Signòr u s'è distratt un mumènt!

MARCO # (Per togliersi quasi da una situazione di imbarazzo) A stasimia scurènd di nèmigh d'la Cisa"... e fatt l’è che la stà pirdènd tota la su autoritè.

DANIELE # Coma hal dètt e’ Signor? “Io sono la via, la verità e la vite”

MARCO # L’ha dètt la vita! Mò a tè la religiòn u t’la insignéda e mèstar Zambòn che par scrivar la lèttra “O” e druvéva un macaròn...

MARIA # An fégh par critiché, mo mé am arculd che e Signor l’ha dètt nèca: “Io sono la vite”...

MARCO # (Ironico) Alora, se av'arculdì vò...

MARIA # An fèz par dì, mo se tott i prit i fòss cumpagna mi fradèll...

MARCO # Zèrta che a lò la forza ad difendar la vida la n’i manca miga.

DANIELE # (Che si sarà avvicinato al giradischi e ai dischi) A lò nò! Parò quand ch’us vèd di prit coma Don Claudio...

MARIA # (Con un sospiro) L’è mèj non scoran...

MARCO # Sè, l’è vera cl’è un pò mudèran, mo quést e dipènd da e' fatt cl’è ancora acsè zòvan.

MARIA # (Guardandosi attentamente attorno come per confidare un segreto) Nò, nò, sgnor Marco, cum crida a mè, Don Claudio l’è un anèrchich...

MARCO # (Incredulo) Adiritura!?!

MARIA # Mo un véd coma ch’us cumporta? Lò e crètica e parùch, lò e crètica e Véscuv, lò e crètica e Pepa... e pù dal volt l’ha parsèna e' curagg ad critichèm mé!

DANIELE # (Adulatore) Quèst pù an e' crèd...

MARIA # Parchè?

DANIELE # (C.S.) Parchè se un và dacord cun una dona garbèda, gèntila e cumprensiva cumpagna vò, l’è sègn cl’è un animèl!

MARIA # (Commossa) Vò, Daniele, a sì tropp bòn cun mè.

DANIELE # Se u j è un qualcadon ch’us parmètt d’uffendav, mé a schèt coma una mòla!

MARIA # (Compiaciuta) Oddio coma ch'a sì impulsiv! A sintiv scorar acsè um vèn parsèna la pèll d’oca!

MARCO # (Ironico) Nèca a mè...

DANIELE # Tè quéla t'ha lé par natura!

MARCO # Mè a dègh che se a j avì vòja d’fèm purtè e mocul, aspitì almanch che i toja la luz!

MARIA # Ma cosa a disal mai, sgnor Marco! Fra me e Daniele u j sol una bèla amicèzia.

MARCO # A la faza dl'amicèzia, a sì sèmpar insèn...

MARIA # Ma nò, sgnor Marco, a j avèn sol tant intarèss in cumòn... Agli idei de sgnor Daniele a gli è nèca al mì... As ciapèn int'ignacosa...

DANIELE # (Adulatore) Ma coma as fall a non andé d'acord cun una dona cumpagna vò!...

MARCO # T'at ciép in't'ignacosa cun lì, fura che in te balè, parò!

DANIELE # (Risentito) E cun quest còsa a vùt dì!

MARCO # (Ridendo) At cit sméngh la figura che t'haj e' fatt fé l'ann pasé a e' Veglion... T'am parivtia e' mangh d'una garné... It guardèva tòtt e se i rideva...

DANIELE # A vut scumetar ch'i ridarà manch st'ann! Tè aspèta e t'avdiré... Ancora una ciòpa ad leziòn e via!... (Seleziona un disco e fa si appresta a metterlo sul giradischi) Ecco quà, a l'aveva pròpi in t'al man adèss...

SCENA 5^ MARCO DANIELE MARIA Prima CECILIA (Apparendo sulla porta) poi ISABELLA (Apparendo sulla porta)

CECILIA # (EApparendo con la testa) In è ancora ariv i tabech?

MARIA # Nò, in è ancora ariv(Cecilia ritrarrà la testaE)

ISABELLA # (EApparendo, a sua volta, con la testa)In è ancora ariv?

TUTTI (All'unisono) Nò!!! (Isabella ritrarrà anch'esso la testaE)

SCENA 6^ MARCO DANIELE MARIA

DANIELE # (Rivolto a Marco) Stà mò d'avdè! (Mette su il disco, e mentre la musica inizia, mettendosi in posa, rivolta a Maria) Prego, signorina Maria, proviamo la sessualità del tango!

MARIA # (Vergognosa) Ma còsa a disal mai, sgnor Daniele, la sensualità... (E si mette in posa)

MARCO # (A parte, commentando) Ecco Fred Aster e Ginger Roger ad Lugh...

DANIELE # (Iniziano a ballare, durante il ballo, passando vicino ad un vaso di fiori, prenderà una rosa e se la metterà in bocca.)

SCENA 7^ MARCO DANIELE MARIA DON ARTURO

DON ARTURO # (xEntra mentre, Daniele sta facendo fare il casquè a Maria. La sua espressioone è allibita ed allo stesso tempo divertita)

MARIA # (Accortasi dell'ingresso del fratello. Rialzatasi, staccandosi) Nò, nò... par l'amor di Dio. Um zira la testa!

DON ARTURO # Si stava forse sghizzovigliando? Um pè ad sugnè! (Rivolto a Masètt) Tè l'è mèj che stèga atènt a non furet la bòca cun c'la ròsa! (Rivolto, poi, a Maria, ridendo) E tè stà atènta parchè dop t'armèst incrichéda par una stmana!

MARCO # An 'e savì miga, Don Arturo, che Daniele e' và a scòla ad ball?

DON ARTURO # E l'è tòt a lè quèl cl'ha imparè!

DANIELE # Mè invèzi am parmètt ad dì...

DON ARTURO # Dai, Daniele, quand ch’us ariva a una zerta etè... chi si contenta gode! A dèghia bèn?

MARCO # (Ridendo divertito della discussione) A sò pròpi dacord cun vò, Don Arturo!

MARIA # (Rivolta a Marco, risentita) La vostra l'è tòta invigia...

DON ARTURO # Marco al fasegna nèca nòu un bèl tango!

MARCO # (Allarmato) Mé a balé cun vò? Mo mé a vò av sòja acsé tant simpatich?

DON ARTURO # Sè, mo una cusarlèina giosta!

MARCO # (Guardando di sottocchi l’altra copia) E alora us vèd che la simpatèja u l’avrà un qualcadon etar...

DON ARTURO # E un si pò fè gnit, purèn! L'é la zuvantò che la vò e' su sfogh...

MARIA # (Risoluta) Vò Daniele badì sòl a tù a gli ultmi leziòn e non stasì dè mént a incion!

DON ARTURO # (A Daniele) Tè da mènt sòl a la Maria.

DANIELE # (Galante) E mè al fégh tant avluntira!

MARIA # E un i srèbb propi gnitt ad mèl.

MARCO # E dù!

DON ARTURO # Dù cosa?

MARCO # Adèss a sén in dù che a purtèn la candéla. S’la và ad ‘stè pass a fasèn la prucessiòn... (xEntra dalla comune Don Claudio. E’ un giovane prete in abito laico)

SCENA 8^ MARCO DANIELE MARIA DON ARTURO DON CLAUDIO

DON CLAUDIO # Buona sera.

TUTTI # Buona sera.

DON CLAUDIO # (A don Arturo) C’um scusa se al stùrb, ma a j ho da dì cl’ha telefunè i Capuzèn...

DON ARTURO # E alora?

DON CLAUDIO # Dmatèina u i srèbb un ufèzi da mort...

DON ARTURO # Se t’ai vù andè tè...

DON CLAUDIO # Nò, l’è méj che u j vèga lò. (EEsce a sinistra)

SCENA 9^ MARCO DANIELE MARIA DON ARTURO

MARIA # Mè a vègh a fé i pécch par al Mission...

DON ARTURO # Breva! E vujètar dù, par piasè, andi a dèj una man...

MARCO # Pronto.

DANIELE # Tant avluntira...

MARIA # (Galante con entrambi ma più marcatamente con Daniele) Sgnor Marco, prego... (Quasi melassosa) Sgnor Daniele... am fal strè lò...

DANIELE # (Galante) Prego, dop ad lì... (EsconoE)

DON ARTURO # (Guardando allibito la scena e ridendo) L’arterio la galopa! Osta s’la galopa!!!

SCENA 10^ DON ARTURO MARCO DANIELE MARIA Prima CECILIA poi ISABELLA

CECILIA # (EIncrociando coloro che escono)In è ancora ariv i tabéch?

TUTTI (All'unisono, uscendoE) Nò!!!

SCENA 11^ DON ARTURO CECILIA ISABELLA

CECILIA # (Rivolgendosi a Don Arturo)Al sintù Don Arturo? I tabéch in è ancora ariv!

DON ARTURO # Mò sè... t'avdiré che i tardarà pòch.

CECILIA # Am sèra aracmandèda che a gl'ott i fòss a què! U j ancora da dividar tota quanta la roba, da inscatlèla, da parparè a gl'ètichèt par i scatlòn... a sèn indrì...

DON ARTURO # T'avdiré che la Pruvvidenza l'as darà una man...

ISABELLA # (Rivolta alla mamma)Mama, chi éla? Ouna che la s'ha d'avnì a ajuté?

CECILIA # Comunque quand c'us tò un impègn e' bsogna mantnil!

DON ARTURO # (Sbuffando)Te rasòn. E dim un quèll... Tòta quanta c'la roba che u s'ha mandè che negozi d'abbigliamènt, com'è'la?

CECILIA # (Quasi sciogliendosi)L'è bèla... l'è pròpi bèla! U j è dal piò beli camis, dal giac, di bragòn... Mè a dirèbb che, quèsi quèsi, c'la roba che lé l'as putrèbb tnì indrì par i purètt d'la Parocchia.

DON ARTURO # Te rasòn! D'la miseria un gnè tanta nèca a què da nou! (Congedandole)Ecco, fasì mo acsè!

CECILIA # (Allarmata, sentendosi male)Isabella, svèlta, un ciùculatèn...

ISABELLA # Ecco mamma...

DON ARTURO # (Fra se, non sentito) Am scumétt cl'è calé e' zocar! (Rivolto a Cecilia, fingendo meraviglia) Còsa a t'èl suzzèst?

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente uno, facendosene dare immediatamente un altro da Isabella) E' zocar! Um è calé, ad bota, e' zocar!

DON ARTURO # (Rivolto al pubblico) Cosa av devia...?!?!

CECILIA # (Mangiandosi un altro cioccolatino. Sollevata) Adèss a stégh mej... j è turné a e' livèll!

ISABELLA # (Rivolta a Don Arturo)Don Arturo, u j é un piò bèl vstidén a fiùr... a possia tnil par mé?(Dopo l'accenno di assendo di Don Arturo, rivolta alla mamma, compiaciuta)Et sintù? Don Arturo l'ha détt che a pòss tnil par mè! (EsconoE)

SCENA 12^ DON ARTURO

DON ARTURO # (Con tanta amarezza, quasi commosso) Tèl pù par té, purèina! Nèca té t'ci ouna dal misèri d'la nostra Parochia... Se ut pò dé un pò ad felizité, tèl par té, purèina! (Una piccola pausa, si asciuga una lacrima che sta scendendo, poi va all'uscita di sinistra e chiama) Don Claudio!

SCENA 13^ DON ARTURO DON CLAUDIO

DON CLAUDIO # (EEntra dopo un poco da sinistra) Eccomi.

DON ARTURO # Parchè a mi vùt mandé mé, dmatèina, a i Capuzèn...

DON CLAUDIO # Nò, mé am sò sol parmèss d'fèj una pruposta... Ma se lò l’ha dal difficulté...

DON ARTURO # A què se u j é oun cl’ha dal difficulté, quèll an sò brisa mé.

DON CLAUDIO # (Con rassegnazione) A vòl dì che a j ho d’andé mé? Va bèn, s’la batt da lé...

DON ARTURO # Don Claudio, a vòj che t’at arculda che un parùch cl’è quèsi sèmpar piò furb d’un caplan.

DON CLAUDIO # Quèsta l’an é brisa una quèstiòn ad furbarèja...

DON ARTURO # Al sò, sgond e tu Cristianèsum intègrél, questa la srèbb una quèstion ad muralitè. Vujètar rivoluzionèri da Sacrèstèja a sì trasparènt cumpagna finèstar sènza vidar...

DON CLAUDIO # (Insofferente)O insomma!

DON ARTURO # (Io interrompe) Un mumènt! “O insomma” prèma de caplan u l’ha da dì e’ paruch!

DON CLAUDIO # Se par lò la religion l’è una quèstion d’autoritarisum, che dèga pù...

DON ARTURO # E se par té l’é una quèstion ad razzisum...

DON CLAUDIO # Quèst an j e' parmétt ad dill.

DON ARTURO # (Esplodendo) O insomma!! (Don Claudio tace) E se che sgrazié che j ha da splì dmatèina l’èra un sgnòr, èla giosta che té t’at eva da vargugné d’acùmpagnèl a e' campsant?

DON CLAUDIO # Quèl un era sòl un sgnòr, quèll l’era un farabòtt!

DON ARTURO # Quèl adèss l’è un mòrt. E la su anma l’ha da passé un èsam che ne mé cun la mi ignurènza e ne té cun la tù prèsunziòn, an sè putén gnèca immaginé...

DON CLAUDIO # Mò fasèndas fé de' bèn cun i bajoch cl’ha rubé da viv...

DON ARTURO # Don Claudio, la tu l’è una biastéma!!! (Pausa) E arcoldat che in che tribunèl indò che a j avèn d’andé tòtt, a là un conta nè i bajoch di sgnur nè al bomb di rivoluziunèri, a là la lèzz l’é prècisa par tòtt!

DON CLAUDIO # (Dopo una breve paura si riflessione) E adèss... s'un ha ètar da dim...

DON ARTURO # A j avèn ancora da dèzidar par dmatèina...

DON CLAUDIO # A j andrò mé...

DON ARTURO # Nò, a j andrò mé! Par accumpagné un mort a e’ capsant u j vò d’la carité cristièna, e té dmatèina t’an avrèss brisa, e quindi t’aj rubarèss nèca i bajoch ch’is dà. Nò, Don Claudio, l’é mèj che a j vèga mé... E acsé fasènd un pò ad bèn par cl’anma ad che sgrazié, in farò un pò nèca par la tù.

DON CLAUDIO # Grazie. Am possia avié?

DON ARTURO # Và pu là.

DON CLAUDIO # (Esce dalla comunex)

SCENA 14^ DON ARTURO

DON ARTURO # E quèll l’avrèbb da èssar e' mi aiutènt. (Riflessivo) Parò un pò ad rasòn u l’ha nèca lò... Che purètt, adèss l’é un mòrt e un si pò dì gnit, mo da viv quanti a n’hal fatt!

SCENA 15^ DON ARTURO ISABELLA

ISABELLA # (ERivolta a Don Arturo e facendogli veder il vestito a cui ha accennato prima)Don Arturo, um piès tant sté vstì... (Provandoselo e volteggiando in scena) Pròpi bèl!

DON ARTURO # E ut nèca bèn!

SIMONA # (Altro tono) Parò a j ho pinsé che a là, in dò cl'ha d'andé c'la ròba, forsi i n'ha piò bsogn che mé! (Altro tono)Mé di stì a n'ho, e ha j ho nèca la mi mama... A là forsi u j è una ragaza coma mé senza vstì e senza mama...

DON ARTURO # (L'abbraccia, la bacia amorevolmente sulla fronte. Si inventa un falso starnuto per avere la scusa di estrarre il fazzoletto ed asciugarsi una lacrima) Eeetttcì! Stam luntana, valà, che sinò a t'atéch e' fardor!... (Mentre Isabella Eesce volteggiando col vestito, Don Arturo ha un attimo di introspezione e fa per uscire a destra)

SCENA 16^ DON ARTURO MARIA ANTONIA

MARIA ANTONIA # (xEntrando dalla comune) Si può? Um ha dètt e’ caplan che a sì a què...

DON ARTURO # Avanti, avanti... mo guèrda ad béla surprèsa!

MARIA ANTONIA # L’éra un pò ad tèmp che a j pinsèva d’avnì... e stasèra, arculdèndum che la vostra porta l’è sempar avèrta, am sò dezisa.

DON ARTURO # Mé, la mi porta, a la lèss sémpar avèrta, spècialment par cal pigurèn mati che al và in zir da stora d’not...

MARIA ANTONIA # Avdiv... la srèbb una quèstion un pò delichèta (Si volge ripetutamente a guardare la comune)

DON ARTURO # (Notando il tutto) Et lassé fura qualquèll?

MARIA ANTONIA # Sé... e’ mi oman.

DON ARTURO # Chi, Tonino? Fal avnì avanti...

MARIA ANTONIA # Nò, prèma av voj scorar da par mé... (Don Arturo offre da sedere a Maria Antonia) Grazie. (Siede) Don Arturo, vò al savì coma che a sèn amasé mé e' Tonino...

DON ARTURO # Piò che amasé, mé a dirèbb che a sì smasé!

MARIA ANTONIA # Cosa a vliv, lò l’ha i sù prinzèpi...

DON ARTURO # E té te i tù. Ma se i tù in và dacord cun i sù, parchè a gli et sèmpar da dé vènta.

MARIA ANTONIA # Fra mé e Tonino la n’è brisa una quèstion ad vènzar o ad pèrdar. Quand che as sèn mèss insèn a l’avèn fatt par amor e quindi... mo vò forsi a farì un pò fadiga a capim...

DON ARTURO # E parché?

MARIA ANTONIA # Parché an si mai sté innamuré.

DON ARTURO # Quèst un s’pò mai savé.

MARIA ANTONIA # A vlèva dì che an sì mai sté innamuré d’una dòna... o nò?

DON ARTURO # Us dis che e’ prit e sèja e’ dutor dl’anma, e sicom che e’ dutor de còrp e pò curé toti al malatèj sènza bsogn che u gli èva avudi, nèca un prit ch'un sèja mai stè innamuré e pò bènèssum curé una malatèja d’amor... dì pù sò...

MARIA ANTONIA # Mé, Don Arturo, l’é un pézz che a viv in te' pchè murtèl...

DON ARTURO # Al sò, parò us vèd che ta j e fatt e' cal...

MARIA ANTONIA # Ma cosa a dgiv mai? L’é e’ dulor piò grand d’la mi vita!

DON ARTURO # Dì sò, se té t’avès una schèrpa strètta quant a starèssat sènza andè da e’ calzulèr par fètla slarghè?

MARIA ANTONIA # Cosa a j èntral e calzulèr adéss.

DON ARTURO # U j èntra... u j èntra. Parché té t’supurt piò avluntira e’ pché murtél che una schèrpa strètta... (Rifacendo l’intonazione di Maria Antonia) O nò?

MARIA ANTONIA # Vò a j avì una fata manira ad dì al robb che e’ pé che a dgiva dal varité nèca quand che a dgì dal stupidagin...

DON ARTURO # A savèli cunté toti al stupidagin al pé dal varité... E alora cos'èt da dim?

MARIA ANTONIA # Don Arturo, mé a j ho paura d’èssar a la fèn dal mi spèrènz...

DON ARTURO # E Parché?

MARIA ANTONIA # Parché Tonino e tè bòta.

DON ARTURO # E tè bòta in cosa?

MARIA ANTONIA # In tl’idea d’non regularizé la nostra pusizion. An prètènd miga ch'um purta in Cisa, mocché mai! Mé, in mancanza d’ètar, am srèbb accuntitèda d’un mézz matrimoni fatt in Cùmon. Mo in gné sté gnitt da fé... cun la scusa del libero pensiero...

DON ARTURO # E vò sté lèbar nèca lò!

MARIA ANTONIA # Ormai l’ha i su ènn. U j é calé la salut, la vòja ad lavuré, la vòja d’divatis...

DON ARTURO # Ha i ho capì! L’ha calé int’ignacosa, parò a lé pétt e' tèn bota!

MARIA ANTONIA # Forsi se a j avèssum avù di ragazul...

DON ARTURO # I ragazul e bsogna meritèsi, e cun una famèja zopa coma la tù... Dònca, se ha j ho capì bèn, té t’at avrèss maridé.

MARIA ANTONIA # Sò par zò la mi idea la srèbb quèla...

DON ARTURO # E mè, sò par zò, cosa a j possia fé? Té t'al sè che cun Tonino an vègh miga tant dacord...

MARIA ANTONIA # Mo mé an scureva miga ad Tonino...

DON ARTURO # (Sbalordito) Nò?!?! E ad chi, allora?

MARIA ANTONIA # U j srèbb un tèl... un oman tant par bèn... che a sò che l’avrèbb dagli intenzion seri...

DON ARTURO # Un mumènt! Mo té t’an si la dòna ad Tonino?

MARIA ANTONIA # Sò par zò l’è vèra...

DON ARTURO # E té daglia cun stè sò par zò!

MARIA ANTONIA # (Incerta) Vò che a sì un prit... a putrèssuv mèttij una quèlca parulèna dèta bèn cun stètra parsona...

DON ARTURO # (Risentito) A mé in sèminèri im’ha insigné ignacosa... fura che lavor che lé!

MARIA ANTONIA # Vèst che a la ciapì acsé... (Si avvia alla comune) a vègh a ciamé Tonino.

DON ARTURO # E lò cus’hal da dim?

MARIA ANTONIA # A nè sò... mo quand cl’ha sintù che avnèva da vò, l’ha avlù avnì par forza...

DON ARTURO # E dimm ancora un quèll... cl’oman acsè tant par bèn... quèll che l’avrèbb dagli intenziòn sèri... as pòl savé chi cl’é?

MARIA ANTONIA # E parché a vl’oja da dì, vèst ch’am avlì brisa aiuté.

DON ARTURO # Par quèll t’pù sté sicura. Ma chèvum almach ‘sta curiosité.

MARIA ANTONIA # Ecco, se a l’avlì propi savé... us tratarèbb de sgnor Daniele...

DON ARTURO # (Sbalordito) Nò!!! L’è impussèbil.

MARIA ANTONIA # Forsi l’apparenza inganna, mo a cniosal bén, us vèd sobit che l’ha un zèrt ché.

DON ARTURO # Par mé l’ha sòl e ché da pèpa...

MARIA ANTONIA # E pù l'è un tip allègar, spiritos...

DON ARTURO # Che e’ sèja spiritos a j crid... Cun tòti al zris sòta a spirit ch'um magna!

MARIA ANTONIA # Am cardeva che e’ fòss a qué...

DON ARTURO # A l’ho mandè a fé di pèch par al mission cun e' sgnor Marco... (Maria Antonia fa per uscire dalla comune. Riflessivo) E té dì che Daniele, forsi e' srèbb dispòst a maridèt?...

MARIA ANTONIA # A crid ad sé. Mò vèst che a vò ‘st’argumènt uv da fastidi...

DON ARTURO # Parò, pinsèndi mèj, e cunsidèrènd che par té la srèbb un’opra bòna...

SCENA 17^ DON ARTURO MARIA ANTONIA TONINO

TONINO # (Forte, fuori scena) A possia avnì dèntar?

DON ARTURO # Avanti... Mo a degh a dil. (xEntra Tonino) Coma a vala Tonino?

TONINO # (Che tiene il cappello un testa) Un gné mèl.

DON ARTURO # Av sivia strach d’aspité?

TONINO # Us capèss. E pù an pòss miga fém d’avdé a là, fura da la Cisa...

DON ARTURO # E parché?

TONINO # Parché a j armètt ad ripùtazion...

DON ARTURO # Mo guèrda, guèrda... (Rivolto a Maria Antonia) Maria Antonia, par piasé, và a vdé se d'ad là i ha bsògn d'ajut.

MARIA ANTONIA # Và bén. E té, Tonino, prèma d’aviét dìm quèll... (Esce a sinistraE)

SCENA 18^ DON ARTURO TONINO

TONINO # (Rivolto a Maria Antonia) Và bèn! (Imbarazzato) Don Arturo... eccoci quà...

DON ARTURO # (Facendo rimarcare il fatto che ha ancora il cappello in testa) Dgì sò, Tonino, un uv dà fastidi che capèl in t’la tèsta?

TONINO # (Strafottente) Gnèca un pò.

DON ARTURO # (Indicandogli la Chiesa) A vòj che av arculdiva che a là da là u j è la cà de' Signor...

TONINO # E se an um chév e’ capèl cosa am fal e’ Signor?...

DON ARTURO # Cosa avliv ch'uv féga... Un ha parduné tant che j era piò ignurént che vò! Parò a vòj ch'av arculdiva che a qué a sì in cà mèja.

TONINO # E cun quést?

DON ARTURO # Cun quést a vì dégh una bòta in sò che a ve fégh vulé fura da la finèstra...

TONINO # Us fà prèst a dil... l’é a fèl!

DON ARTURO # Propi dad bòn. (Minaccioso) E se insèn cun è capèl e' ciapès d’mézz nèca la tèsta... Mo, avanti, dasiglia una sudisfaziòn a ‘stè povar prit.

TONINO # Bèla manira ad rappresenté la religiòn... !!!

DON ARTURO # La religiòn a qué l’an èntra. Vò cun ‘e Signòr a sì a pèra, ma cun e prit nò... e sicoma che ‘e prit l’é un tip un pò manèsch...

TONINO # (Cedendo) E và bèn... s'us trata d’avé un riguèrd par e’ prit...

DON ARTURO # Brèv Tonino! E dazà che a sì sté acsé rasunèvul av vòj uffrì da bé...

TONINO # Un importa...

DON ARTURO # Fasì cont che e’ sèja un ètar riguèrd par mé.

TONINO # Fasèn pù sèmpar cont...

DON ARTURO # (Versa da bere in due bicchieri Cerca con lo sguardo Tonino) E acsé la Maria Antonia l’avrèbb regularizé la sù pusizòn...

TONINO # (Continuando a bere, taglia con lo sguardo Don Arturo)

DON ARTURO # Mé, coma prit, a ni pòss fé gnitt. E tucarèbb a vò... cun un pò ad bòna volunté...

TONINO # Al sò. Mo mé a j ho i mi prinzèpi...

DON ARTURO # Bòna la scusa di prinzèpi!

TONINO # Am m’in fèz maravèja che e’ sèja propi lò a dil!

DON ARTURO # Parché?

TONINO # Parché nèca lò, cumpagna mé, e rispèta e’ prinzèpi ad ‘stè ragaz.

DON ARTURO # Cun la difarènza che mé am vègh a létt da par mé sènza anciòn ch'um fèga cumpagnèja. Andì là che fra mé e vò u j é una bèla difarènza! (Brinda) A la vostra salut.

TONINO # A la sù. (Bevono. Cercando di fare lo spiritoso) Bòn sté vèn! L’ha un cùlor ch’um pé sang de' Gèval!

DON ARTURO # Stavolta a j avì propi ciap! L’é vèn Sant!!!

TONINO # (Storce la bocca e posa il bicchiere) Don Arturo, questa l’é una fraghéda che da lò an um l’aspiteva brisa.

DON ARTURO # E smitila ad fé l’eroe! Mé a se a savès in dò che i li dà, ‘stal freghedì, a j andrèbb tòti i dé a tuli. Avanti, finì e bichir... e stasì tranquèll... intant che ‘e vèn un é banadètt la vòstra reputaziòn l’agn armétt brisa!

TONINO # Lò e capirà... Quand che us trata d’un prinzèpi... Comunque ormai che a j sò la freghèla l’é mèj che a la cièpa ad pòsta. (Vuota il bicchiere imitato da Don Arturo. xDalla comune entrano Don Claudio e Riccardo i quali osservano, esterefatti, Don Arturo e Tonino che bevono vin santo)

SCENA 19^ DON ARTURO TONINO DON CLAUDIO RICCARDO

DON ARTURO # (Accorgendosi dell’arrivo di Don Claudio e di Riccardo) Tonino, avnin cun mé che andèn a finì la nostra cunversaziòn in te' mi studi (Si avviano per uscire a sinistra)

RICCARDO # (E’ evidentemente un “cattolico impegnato”. Indicando la bottiglia sulla tavola) Ma quella non è la bottiglia del vin santo?

DON ARTURO # (Che ha fatto accomodare Tonino e che non è ancora uscito, rivolto a Riccardo) Sé! A gli ho dèda da bé par avdé se a sò bòn ad cunvertil! (Esce a destraF)

SCENA 20^ DON CLAUDIO RICCARDO

RICCARDO # (Allargando le braccia, accennando all’incontro di Don Arturo con Tonino) Hai visto che roba...

DON CLAUDIO # Non credere mica che io mi scandalizzi se lui si incontra con quell’anarchico...

RICCARDO # Ma gli ha offerto del vin santo...

DON CLAUDIO # Lo spirito del nuovo Concilio è tutt’altra cosa... Vedi i preti “anziani” come Don Arturo fanno fatica a coglierne lo spirito, gli orientamenti, i mutamenti...

RICCARDO # Sono sempre più convinto che è ora di rivoluzionare tutto... la gerarchia clericale, la concettualità retrograda del misticismo sacerdotale, il modo di essere sacerdoti... tutta la religione, insomma! (xDalla comune entrano Sara e Simona)

SCENA 21^ DON CLAUDIO RICCARDO SARA SIMONA

SARA # Buonasera

SIMONA # Buonasera.

RICCARDO # Era ora! Lo sapete che se non lavoriamo con impegno, arriva il camion delle missioni e i pacchi sono ancora da fare!

SCENA 22^ DON CLAUDIO RICCARDO SARA SIMONA CECILIA ISABELLA

CECILIA # (EEntrando) Oh, finalmènt a sì ariv! Simona aj sit andèda a Bagnacavall a tù cal schèrp?

SIMONA # Nò. Incù a sò andèda vèja cun mi pé! A j andrò dman...

CECILIA # A m'aracmand non sminghét d'andèj... Riccardo arcoldaglial nèca té...

RICCARDO # Si Cecilia...

CECILIA # Ma Sara t'ci amanèda molt bèn... Et tòlt qualquèl da mudét... t'at imporbi tot quènt i vstì...

SARA # An capèss parché ch'al duvegna fé nò, e' lavòr dal Mission... Non si possono prendere degli operai...

CECILIA # Ad fati rob ch'um toca d'sintì! E cun cosa a j paghégna... Miga tott i pò avé un babb cumpagna e' tù! (Scimmiottando, risentita) Non si possono prendere degli operai...(Allarmata) Oh, Dio, e' fégat! Um é avnù una colica ad fégat! (Toccandosi il fegato) Ohhh, stavolta u s'é spaché a mèzz... La mi Madona ad fatt dulor...

ISABELLA # Pronto mama, ecco al pastègli...

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente una.) Gnit! L'an um cònta gnit! Isabella, prést vam a tù d'la murfèna... (Ingurgita un'altra pillola. Rivolta a Riccardo e la Simona) La colpa l'è la vostra! An um dasì mènt e am fasì agité! (Ne ingurgita velocemente un'altra traendone velocemente beneficio) Oh. meno male... um stà passènd... Ad fat atach ch'ha j ho avù! (Piangente) Oh, nò! Ancora...Isabella, svélta, un ciuculatèn...

ISABELLA # Ecco mamma...

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente uno, facendosene dare immediatamente un altro da Isabella) E' zocar! Um è calé, ad bota, e' zocar! (Mangiandosi un altro cioccolatino. Sollevata) Adèss a stégh mèj... j è turné a e' livèll!

RICCARDO # (Ridendo) Andiamo a lavorare che è meglio... Eh, se non ci fossi tu Cecilia...

CECILIA # (Nell'uscire, a soggetto) A duvivia avnì a gl'ott... Et vèst ch'ora cl'é! E a m'aracmand, arcolda a la Simona d'andé dman a Bagnacavall a tù... A m'avì fat avnì un atach ad fégat e e' cal di zocar!

RICCARDO # (Nell'uscire, a soggetto) Si hai ragione... No stai tranquilla glielo ricorderò... Ma no, non è niente! Forza Simona andiamo a lavorare... (EEscono)

SCENA 23^ DON CLAUDIO SARA

SARA # (Si accende una sigaretta. Scruta Don Claudio che sta leggendo il breviario. Breve paura) A lèzal e' brèvièri?

DON CLAUDIO # Sé.

SARA # Al fasèva un prit piò mudèran...

DON CLAUDIO # A sò mudèran che tant che basta. E um dispiès se par té l'é ancora poch!

SARA # Mè ha j ho vènt'ènn e lò un ha sol un qualcadòn piò d'mé...

DON CLAUDIO # A té ut ha arviné i vézi ch'ut ha dé tu pé!

SARA # Quand ch'us è la fiola de padròn de paés, una quèlca suddisfaziòn e' bsògna pù cavésla, nò?

DON CLAUDIO # Un gnè tanti dal suddisfaziòn, e quéla ad turmintè un pòvar prit l'an é ad zerta la piò béla...

SARA # Parché as bottal acsé zò? Ad solit la parola prit l'arvès tanti pòrt...

DON CLAUDIO # (Pronto) E tanti la li sèra!

SARA # Par quéll ch'um riguèrda, ch'us accomuda pù... (Con civetteria) E ch'un stèga gnéca a cmandé permesso...

DON CLAUDIO # (Indignato) Sara!

SARA # (Carezzevole) Claudio!

DON CLAUDIO # Don Claudio! Par té e par tòtt!!!

SARA # Don.. Don... L'am pé una campana stunèda... S'us fòss ciamé Giovanni, don Giovanni a l'avrèbb dètt piò avluntira...

DON CLAUDIO # Basta! Tè, adéss t'am stè manchénd ad riguérd!

SARA # Coma oman, nò! Anzi...

DON CLAUDIO # Mè, préma ad tòtt, a rapprésént un'idea religiosa...

SARA # Mo in dò as védal? A fasì ad tòtt par asarmiév a ch'jétar òman...

DON CLAUDIO # (Dominandosi) Se te vòja d'fè un'opra ad caritè, và d'ad là che u j è chiétar... o si nò vat a cà!

SARA # Riccardo e la Simona i stà tant bèn da par lò... Parché a vòl che a véga a sturbéj!

DON CLAUDIO # Parché a què t'am dè de' sturb a mè! (Riprende il breviario)

SARA # (Dopo una pausa) El stè lò che la incurragiè, dgén acsè, l'amicézia fra Riccardo e la Simona?

DON CLAUDIO # Sè, a sò stè mè! E a sò cuntént d'avèl fatt!

SARA # E mè chi soja? La fiola d'la serva! L'am farèbb bèn, néca a mè, un pò ad cumpagnèja...

DON CLAUDIO # Tè, par truvetla t'an e' bsògn dl'ajut d'anciòn!

SARA # Ma e' fatt l'è che mè ha j ho di gòst un pò particulèr... De rést, a e' dè d'incù, l'è una régula... (Si avvicina, con intenzione, a Don Claudio)

DON CLAUDIO # Mè an ho piò gnit da dì, e quéla l'è la pòrta!

SARA # Mo un in pénsa a la mi dignitè ad dòna? Un véd ch'am sò ardòta a cmandè la caritè?

DON CLAUDIO # Tè t'cì una pòvra bisculèina zénza zarvéll!

SARA # Parò ha j ho un còrp cl'è fatt a pòsta par l'amòr...

DON CLAUDIO # Basta, Sara! Basta!!! (Come uomo non sa più difendersi)

SARA # E a fè l'amòr cun un prit avrébb e' vantazz ch'am asparmiarèbb d'andèm a cunfsè... (Don Claudio colpisce Sara con un ceffone. Paura significativa. Dopo essersi toccata la parte colpita, con espressione gelida e minacciosa) Quèst l'è un gést cl'éra mèj che un l'avéss mai fatt!!! (Col movimento del piffetto, getta la cicca della sigaretta addosso a Don Claudio. Dopo una breve pausa entrano Riccardo e Simona che hanno gli abiti impolveratiE)

SCENA 24^ DON CLAUDIO SARA RICCARDO SIMONA

RICCARDO # (A Sara) E allora ti decidi a venirci a dare una mano! Se tu non fossi in compagnia di un prete, direi che ti sta facendo delle gentilezze.

SARA # (Acida) Stasera i pacchi delle missioni ve li fate da soli!!!! (xEsce, con fare sostenuto, dalla comune)

SCENA 25^ DON CLAUDIO RICCARDO SIMONA

RICCARDO # (Meravigliato a Don Claudio) Cosa ha fatto?

DON CLAUDIO # Mi è parso abbia detto che aveva mal di testa... (Esce a destraF.)

SCENA 26^ RICCARDO SIMONA

RICCARDO # A volte è strana Sara... (Con dolcezza) Come sei impolverata... Cosa ci tocca fare per meritarci il Paradiso!

SIMONA # (Dolce) A me basta essere vicino a te.

RICCARDO # Anche a me. E più ti sto vicino e più sono felice. (L’abbraccia e la bacia sulla guancia)

SIMONA # (Si divincola) Ma cosa fai? Non ci pensi che siamo in canonica? (Riesce a liberarsi)

RICCARDO # Ecco, appunto! Se non fossimo in canonica non ti avrei dato solo un bacino così...

SIMONA # (Seria) Lo sai che Don Arturo mi ha chiesto perché non vado più a confessarmi da lui?

RICCARDO # E tu cosa gli hai detto?

SIMONA # Gli ho detto che vado da Don Claudio... e invece non è vero niente. E’ già più di due mesi che non mi confesso più!

RICCARDO # E perché?

SIMONA # Perché mi vergogno.

RICCARDO # Cosa c’è da vergognarsi, poi? Quando due si amano se lo devono dimostrare, sinceramente e come tu stai facendo! (Con intenzione) Ma vuoi mettere l’ipocrisia di quelle donne che dicono di voler bene ad un uomo e poi, giorno per giorno, calcolano i centimetri di pelle che possono mettere in mostra e che posso farsi toccare?

SIMONA # (Vergognosa) E io, invece, non ho calcolato niente...

RICCARDO # E va bene! Zero in matematica e dieci in amore! (Fa per abbracciarla)

SIMONA # (Si sottrae all’abbraccio) Ma la colpa è la tua, se tu non fossi sempre lì a tentarmi... E io che non sono capace di dire di no...

RICCARDO # E cosa facciamo di male? Io mi prendo solo un qualche anticipo...

SIMONA # Un anticipo oggi... un anticipo domani...

RICCARDO # E poi ancora pas domani e quell’altro giorno ancora! Hai forse paura di calare?

SIMONA # No, dì piuttosto che ho paura di crescere!

RICCARDO # (Ridendo) Ecco, è questo che mi piace di te! La tua ingenuità così naturale. E se per caso tu dovessi crescere, come dicevi tu, niente paura io sono pronto a fare il mio dovere. Tanto fra un mese entro in pianta stabile in banca, quindi... E adesso vieni che andiamo a finire di lavorare...

SIMONA # Io dovrò lavorare a più non posso per farmi perdonare i peccati che faccio con te.

RICCARDO # E allora stasera bisogna che tu ti ammazzi di fatica...

SIMONA # Perché?

RICCARDO # Perché ho una gran voglia di fare dei peccati speciali... (Ride. I due escono Ea sinistra tenendosi abbracciati. Dopo una breve pausa entrano Fda destra Don Arturo e Tonino)

SCENA 27^ DON ARTURO TONINO

DON ARTURO # (Proseguendo nel discorso) E se lì l’av lasa, cosa a fasiv?

TONINO # Cosa a vliv che a féga? Se mé a lòtt par garantì la mi libarté, a srèbb un boja se avlèss cuntrasté la libarté d’un ètar. (Notando la faccia perplessa di Don Arturo) Mé a sò cuèrént cun mé stèss e cun ch’jètar. An sò miga cumpagna vo' prit che av butì sémpar da la pért ad chi ch’vénz.

DON ARTURO # Quésta l’é una cunsidèrazion ch'an l’avèva mai fata...

TONINO # E adèss am végh a cà...

DON ARTURO # Av'hoja da ciamé la Maria Antonia?

TONINO # Nò. Am vègh a cà da par mé.

DON ARTURO # Aspitì che a dbèn un ètar gozz...

TONINO # E nò, basta vèn sant... !!! Magara un ètra volta...

DON ARTURO # Coma ch’avlì vò. (Tonino dalla comunex)

SCENA 28^ DON ARTURO

(Si ferma a pensare, va sulla porta di sinistra e chiama Marco) Marco a pùt avnì d'quà un mumént, par piasé?...

SCENA 29^ DON ARTURO MARCO

MARCO # (Dopo quanche istante Eentra Marco)

DON ARTURO # Ad pònt a siv cun i péch?

MARCO #A j avèn quèsi finì... E pù adèss cl’é avnù nèca la Maria Antonia a dès una man...

DON ARTURO # A pruposit d'la Maria Antonia... (Prendendolo sottobraccio) Vèn a qué... A vlèva cmandét un quéll un pò delichét... (Con circostanza) A j èl mai sté gnit fra lì e Daniele... (Accosta insieme il pollice e l’indice della mano) Quand ch’j éra zuvan...

MARCO # Amor... o qualquèll de' gènar?

DON ARTURO # Sé, propi c’la roba ch’a l’é.

MARCO # (Pensa) Um pè propi! ... Lì alora, e nèca adèss a crid, l’éra una gran rumantica e lò u j fasèva ziré la tèsta cun c'al puisèj zopi che e’ scrivèva.

DON ARTURO # L’é vèra, a n’ho létt una qualcadòna nènca mé.

MARCO # E lì, difatti, sèmpar par una quèstion d’rumanticisum, la s’é andèda a ingambarlé cun Tonino e i su famus prinzèpi.

DON ARTURO # E alora an capèss parché, adess, Daniele, vèst che l'àvù la furtòna d'armasté ziòn, e' vòja ingambarlé mi suréla?

MARCO # A i al dé dal puisèj da lèzar?

DON ARTURO # An crèd. Mo cun la Maria e' srèbb tott tèmp pèrs. E basta dì ch’la lézz sol l’Artusi e e Livar di Sogn.

MARCO # E quindi Daniele, adèss, l’è a là d’ad là in cumpagneja ad dò dal sù fiam..

DON ARTURO # Dò fiam e fej lòm! U j parrà d’èssar un sant in s’l’altèr. (Ride) E invezi pù, a sintì lò...

MARCO # In gènerèl, tott i ziòn is vanta d’èssar sté di grand galétt.

DON ARTURO # U j é un pruvèrbi a posta che e' dis: “Se t’vù sté alègar e vivar bèn, non stà tni da cònt né don e né quatrèn” (EDa sinistra entrano Maria, Maria Antonia, Daniele, Cecilia e Isabella)

SCENA 30^ DON ARTURO MARCO MARIA DANIELE MARIA ANTONIA CECILIA ISABELLA

DANIELE # Cun la fadiga che ha j ho fatt, am sò scunté dùsènt ènn ad purgatori...

CECILIA # Fadiga? Té purèn se t'an mur da la paura da la fadiga t'an mur sicur!

DANIELE # Um fà mèll tòta quanta la schèina a sté a là guì a dividar c'la roba...

CECILIA # (Premusosa) Isabella, svèlta, una pellula...

DANIELE # Eh, nò! Am tégn e mì mél d'schèna!

CECILIA # Mo ad oman a sit? U j fà mèll la schèina par un pò ad lavor... E mi povar maré

DANIELE # (Fra se e non sentito)Che e' séja in te' mèzz de' Paradis!!!

CECILIA # Che e' fasèva e' manvèl da murador, quand che i muradur...

DANIELE - MARCO # I lavurèva vent'òr a e' dé e in èra maj stréch...!!!

CECILIA # Esatto! Quèl l'éra un oman! Miga fatt ad chérta sugarèina cumpagna vò!

DON ARTURO # Maria valà, và a tù qualquèl da bè! (Maria esceFa destra)

SCENA 31^ DON ARTURO MARCO DANIELE MARIA ANTONIA CECILIA ISABELLA

E nuiètar, intant, a putrèssum zughé a brèscula. (Rivolto a Daniele e Marco) C’s’in dgiv?

DANIELE # Mé a j sò sèmpar impét.

MARCO # E mé prècis.

CECILIA # (Scandalizzata, sbuffando) U j amanchéva sòl al chért! In stà Parochia e' và ignacòsa! Vargugniv! Schiavi del vizio!

ISABELLA # (Entusiasta) Mama i zuga al chért... A zughègna nèca noù?

CECILIA # (Risoluta) Alto, burdèla, vèn che a s'andèn a lètt! (Rivolta a Don Arturo) E pù dmatèina al sì e mézz an duvèn avnì a dè la zèra a i banch d'la cisa?

DON ARTURO # Nèca s'lé al sétt pù l'é l'istèss...

CECILIA # Nò... nò! Al sì e mézz in pònt a sèn a qué! Don Arturo zarchì d'livèv par tèmp ch'ans fasiva aspité... Parché quand ch'us dis un urèri l'ha da èssar quèll. Nèca stasèra i tabèch...

DON ARTURO # T'ci pézz d'una cambièla! Al sì e' mézz in pònt avnirò ad arvì la Cisa!

CECILIA # Acsé e' và bèn! Bonanott a tòtt...

ISABELLA # Bonanott...

TUTTI # Bonanòtt (Cecilia e Isabella esconox dalla comune)

SCENA 32^ DON ARTURO MARCO DANIELE MARIA ANTONIA

DON ARTURO # Strano... Un gné brisa calé i zòcar!

DANIELE # Forsi l'avèva fatt zà fatt rifurnimènt.. Alora 'sta brèscula...

DON ARTURO # Pronto! Bènèssum, mé am tòj e’ mi sòlit cumpagn e vò, Maria Antonia, a stasì cum Daniele...

MARCO # (Un pò ironico) Due coppie ideali! (Tutti si siedono)

MARIA ANTONIA # Mo mé an ho mai zughé! An cniòs gnèca i sègn...

DON ARTURO # Alora a fasèn un lavòr... mé a lès e’ mi pòst a mi suréla e am mètt a qué dacant a la Maria Antonia par insignéj un bisinì.

DANIELE # Mé, una brèscula in zénqv, an l’avèva mai vèsta.

DON ARTURO # Adéss t’a l’avdiré. Mé parò la prèma partida a dirèbb ad fèla sòl par insigné qualquéll a la Maria Antonia. (Rivolto a Maria Antonia) Dai Maria Antonia adèss la tu bursa a la cavèn da qué, intignamod t'an ne brisa bsògn... (Entra Maria da destraF. Ha in mano due bottiglie e cinque bicchieri che va a posare sul tavolo)

SCENA 33^ DON ARTURO MARCO MARIA DANIELE MARIA ANTONIA

MARCO # Maria, vostar fradèl e' vò zughé a brèscula.

MARIA # Da st’ora?

DON ARTURO # Dop a la fadiga u j vò la ricumpènsa.

MARIA # E l’é propi e sù magné. E lavor a l’avèn fat par al mission e la ricumpènsa a s’la tulèn znghénd al chért.

MARCO # E al chért, se a ne savì, us dis che u gli éva inventèdi e géval. (Distribuisce le carte. Maria Antonia alla sua destra)

DON ARTURO # Sl'é propi e’ vèra, un ha fat òna dal bòni nènca lò. Avanti Maria, quest l’é e’ tù pòst. (Indica il posto di fronte a Marco) Stavolta d'sté cun Marco.

MARIA # (Non essendo d'accordo per l'accoppiamento predisposto da Don Arturo) Mò mé. a stègh cun Daniele... E pù l'è e' mi sòlit post!

MARCO # La brèscùla l’é... (Dice il seme di briscola) E tòca a vo’ Maria Antonia. (Don Ansemo sta versando da bere nei bicchieri)

MARIA ANTONIA # C’s’oia da fé?

DON ARTURO # Zùga una chérta e guèrda sèmpar in t’i occ a e tù cumpagn.

MARIA # (Un pò seccata) La j avrà da guardé sòl s’lé necèsèri.

DON ARTURO # L’é mèj che la j guirda sèmpar. Dal volt ch'un i duvèss scapé un sègn. (Termina il primo giro di carte)

MARIA ANTONIA # Don Arturo, Daniele um ha striché un occ. E ad ségn a srèbbal?

DON ARTURO # (Rivolto a a Maria antonia) L’é un bòn sègn. Maria Antonia, l’è un gran bòn sègn! (Trovandosi distante dai quattro giocatori e rivolgendosi al pubblico) L’é propri e’ vèra che par fé e’ prit u j vo’ una chérta ad tòtt i zugh... !!! (Si chiude l'atto mentre un fascio di luce illumina solamente la parte anteriore della scena, ovvero quella occupata dal tavolo ove giocano)

FFINE PRIMO ATTOE

FATTO SECONDOE

Venti giorni dopo, di sera. Don Arturo e Marco.

SCENA 1^ DON ARTURO MARCO

DON ARTURO # (Entrando da fuori scena) Marco tè d'dì bèn, ma se mé a zirch ad cunvènzar Daniele a filé drì a la Maria Antonia, l’é parché a j ho al mi bòni rasòn.Sé. Al sò ch'un é un lavòr da prit, ma se mi suréla la s’é mèssa in t’la tèsta ‘st’idea sbaglièda, mé e’ bsògna che a gli a chèva.

MARCO # Par maridèss un è mai tròpp tèrd.

DON ARTURO # Ma se la s'ha da ardusar a fé la dama di compagnia, l’é méj ch'la stèga cun mé!

MARCO # Ma se lì l’ha sé mèssa in tèsta Daniele... c’sa si pòll fé?

DON ARTURO # Us putrèbb tinté ad cavéial da la tésta. Dai Marco, Parché t’an m’aiut té?

MARCO # Mé?!? Nò, nò! Mé a sò un vargugnòs...

DON ARTURO # Sé, propi té. Se e' tu Paruch ut cmanda un piasé parchè t'an j e fé?!?

MARCO # Mo in dèfinitiva, c’s’arebbia pù da fé?

DON ARTURO # Ta te da mèttar in cuncurènza cun Daniele. A la fèn di cont té t’ci vèduv e mi surèla la pò crèdar bènèssum che té t’èva vòja d’fè dad bon.

MARCO # Nò, nò, e' srébb un pché murtél.

DON ARTURO # Mocché mai! I pché aj cniòs méj mé che té. Ecco, (Estrae un foglio dalla tonaca) questa l’é una puisèia d’amor.

MARCO # E chi cl’ha scrétta?

DON ARTURO # Mé.

MARCO # E par chi éla?

DON ARTURO # Par la Maria

MARCO # O Dio e’ pù i dis che la rèligiòn l’è in ribass!

DON ARTURO # Ma cus’ét capì? 'Sta puiséja tè da fé cont d’avéla scrètta té.

MARCO # Nò, l’é impussèbil. Am’arcùld che nèca da burdèl an sò mai sté bòn d’lèzzar gnèca e’ sarmòn ad Nadél.

DON ARTURO # Un cònt l’é lèzzar e un cònt l’é scrivar. Ciapa... quand che la vèn d’quà mi surèla ta ne da fé ètar che lézaglia dgènd che ta l’è scrètta té par lì. Mé, a vidat, la Maria a la cniòs bèn e a sò sicur che se t’aj mètt un po’ ad sèntimént t’aj faré zirè la tèsta.

MARCO # E lì la ma farà ziré a mé a forza stiafòn!

DON ARTURO # Mo gnèca par sògni. Mèl c’la vèga l’at ridarà in t’la faza.

MARCO # A mé um pé ad sugné! (Altro tono) Ma e’ bsugnarà che immanca a m’la leza.

DON ARTURO # Naturalmènt. (Porge il foglietto a Marco che l’afferra con due dita come fosse una cosa ripugnante) Anzi, fa un bél lavor... adéss t’vé a cà a pù t’at la copi cun la tù caligrafèja e pù dìturan a qué a lèzzaglia.

MARCO # E se Daniele s’l’avèss da crèdar che mé a fil drì a la Maria, cosa a cardiv che e’ féga?

DON ARTURO # Sta tranquéll che par lò a stégh parparénd una sistémazion che e’ srà a pòst par tòta la vita.

MARCO # S’l’é una sistémazion cumpagna la mi, povar Daniele (Entra Maria da destraF)

SCENA 2^ DON ARTURO MARCO MARIA

MARIA # (Guardandosi attorno) A i ho sintù arcurldé Daniele... él zà arriv?

DON ARTURO # Nò, l’è ancora prèst par la brèscula. (A Marco) Té intant và pù par e’ tu intèrèss...

MARCO # Vèramènt, mé di intèrèss an ho brisa...

DON ARTURO # Um parèva d’avé sintù che duvivtia andé a cà a scrivar una lèttra...

MARCO # (Arrendevole) Ohja détt acsé?... Alora a vègh. (Sulla comune si volge) Quand ch’a j ho finì a turan... (Escex)

SCENA 3^ DON ARTURO MARIA

MARIA # Cosa hal fat? L’avèva una fata faza...

DON ARTURO # A i ho vést nèca mé. E pù um'ha fatt di fétt scurs...

MARIA # Sora a ché?

DON ARTURO # Sora al dònn in gènèrél. Mé zà, s’an savèss chi cl’é a dirèbb cl’é innamuré.

MARIA # Chi Marco? Mo sl’é sèmpar sté giazé cumpagna un candlòt!

DON ARTURO # E té coma a fétt a dil? A l’ét tasté?

MARIA # Una dòna, zerti ròb la li capèss a e’ vòl...

DON ARTURO # C’sa vùt ch’a t’dègga? Us vèd che sòta a la zèndra u j è ancòra un po’ ad brésa...

MARIA # Mocché mai! A e’ massum u j srà sté un fumaròl. La brésa l’é un ètar quéll... la j starlòcca int’i occ!

DON ARTURO # E, invezi, sgond a té, Daniele l’ha la brésa?

MARIA # Sè, a Daniele la si véd.

DON ARTURO # A stènt a crèdal. Sé parché la su zèndra u la d’avé fata nèca lò, e se u l’ha avluda cavè tòta chissà quand che u j é tuchù ad sdadilela!

MARIA # E bsògna pù avdé... E pò dés cl’l’èva tròv òna ch’la j ha dé una man... (Esce a destraFcanticchiando soddisfatta.)

SCENA 4^ DON ARTURO

DON ARTURO # L’é propi e’ vèra che dal dòn u j n’avrèbb òna par parocchia; e ch’us la tulèss e' parùch!. Mo, c’sa dèghia, e’ parùch a sò mé. (Entrano dalla comunexCecilia e Isabella con un pacco di addobbi di carnevale)

SCENA 5^ DON ARTURO CECILIA ISABELLA

CECILIA # (Udendo il soliloquio di Don Arturo. Scandalizzata) Mò cosa a disal mai, Don Arturo! E scarzarà... (Scandalizzata) Lò us vò maridé?!?!

DON ARTURO # Ma nò...

CECILIA # (Quasi svenendo) Oh, Dio! Um vèn mél! (Toccandosi il petto) E mi còr... (Allarmata) Al sént... ecco cl'arriva...

ISABELLA # (Preoccupata) Cosa, mama.. cosa?

CECILIA # L'infarto! Sènt... sènt... un batt piò e' cor! Oh, Dio! Um'é avnù un infarto!

ISABELLA # Pronto mama, ecco al pastègli...

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente una traendone velocemente beneficio) Oh. meno male... um é zà passé! Ac fata infartòn cum e' avnù! (Rivolta a Don Arturo) E se a murèva la colpa l'èra tòta la sù!

DON ARTURO # La mì?

CECILIA # Sé, la sù! Ha l'ho sintù, sal, prèma! Us vò maridé?

ISABELLA # Propri in te sèri us vò maridé?

CECILIA # (Incalzante)Sé, us vò maridé!

ISABELLA # Us vò maridé?!?!

DON ARTURO # (Interrompendo il crescendo delle due donne) Mortì la radio! T'an cardaré miga che mé, cun tòtt l'inzègn che ha j ho méss insèn in te' invcièm, a j èva voja d'avé d'chinfé cun una dona! Piòtost, cus'él che t'vù?

CECILIA # Guardì, Don Arturo, cosa che ha j ho trov in te sgumbré la suffètta d'la Vittoria... Di adòbb ad Nadèl! A pinsiv che is pòssa adruvé da abubé l'èlbar ad Nadèl? (Incalzante) Guardì a qué quant ch'un gné!... Quant strosci! Un è che a curègna e' parèqual di "mescolare il sacro col profano?" E la zènt cosa apinsarala pù!

DON ARTURO # (Interrompendola) Tè mettij listess!

CECILIA # (Sentendosi nuovamente male)Oh, Dio! Isabella dam sòbit un ciuculatèn...

ISABELLA # Pronto mama, ecco e' ciuculatèn...

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente uno, facendosene dare immediatamente un altro da Isabella) E' zocar! Um è calé, ad bota, e' zocar!

DON ARTURO # (Ridendo)Da coma t'biès chi ciculatèn, quèsta l'é una malatèja che l'at ciapa spèss!

ISABELLA # Sì, per la mia mamma, é una malattia ricorrente...

DON ARTURO # (Esaltandone la stazza fisica)A vègh magara...! Comunque nèca se i cala, i zocar, t'an e' ancora ad riserva, e purassé! (Dalla comunexentra Maria Antonia)

SCENA 6^ DON ARTURO CECILIA SIMONA MARIA ANTONIA

MARIA ANTONIA # Buonasera... (Accorgendosi della presenza di Cecilia e Isabella) Oh... scusim... an avleva brisa sturbé!

DON ARTURO # Mo quèl sturb...

CECILIA # (Con chiaro tono provocatorio) Un gné piò rèligiòn! Nèca al dònn di anèrchich al vèn in Canonica (Con tono risoluto a Isabella e chiaramente rivolto ad Maria Antonia) A qué u j é l'aria pèsa!

ISABELLA # (Smarrita) Mo mé, mama, an ho miga gnit par l'aria pèsa!

MARIA ANTONIA # (Ribattendo)Mé a srò la dona d'un anarchich, parò vò a sì una dona cativa!

DON ARTURO # (Rivolto a Isabella ma col chiaro intento di arrivare a Cecilia) E t'pù d'fé d'manch ad zarché la midgèina, a l'é in cla bursa l'an gné brisa!

CECILIA # (Con un alzata di spalle) Vèn ch'andèn ataché j adobb! (EsconoE)

SCENA 7^ DON ARTURO MARIA ANTONIA

DON ARTURO # (Come per stemperare) Ma quale sorpresa!

MARIA ANTONIA # (Agitata) Don Arturo, l’é propi coma che a j avì détt vò.

DON ARTURO # E cioé?

MARIA ANTONIA # Tonino e’ sà che mé al voj lassé.

DON ARTURO # E coma èt fatt a capil?

MARIA ANTONIA # Da e’ sù cumpurtamènt acsé divèrs da e’ solit (Imbarazzata) e pù, s'an fòss sicura d’non ufèndar la vostra cusciènza d’prit a putrébb cuntèv nènca di particulèr...

DON ARTURO # Dì pù sò. Dop a trént’ènn che a cunfèss dal dònn, a poss dì d’avé a gli urécc frudèdi d’lamira.

MARIA ANTONIA # Ecco... air sèra quand ch'as sèn andé a lètt, l’é stèda una fata roba, mo una roba dl'étar mond. Par la prèma...

DON ARTURO # (Interrompe) Alt. E basta a lé. Un pò d’fantasèja a l’ho nènca mé.

MARIA ANTONIA # L’é sté un fatt lavòr... mo acsé un fatt lavor che e’ parèva ch'l’avèss da èssar l’ultma vòlta.

DON ARTURO # So par zò e srà sté cumpagna la prèma volta.

MARIA ANTONIA # Bèh, quella ormai an un’arculdeva piò! Povar Tonino, s’un fòss ch’al voj d’pianté, a j avrèbb un bèn dl’anma.

DON ARTURO # Cunsidèrènd ch'l’é fat da una dona, e pò èssar logic nèca e’ tu rasunamènt

MARIA ANTONIA # E cun Daniele a j aviv détt gnint?

DON ARTURO # Coma a vut che a fèga? Té t’al sé che e' fila drì a mi surèla... (xDalla comune entra Daniele) Oh... Zént arculdèda, zént arivèda...

SCENA 8^ DON ARTURO MARIA ANTONIA DANIELE

DANIELE # Bòna sèra

MARIA ANTONIA # Bòna sèra, Daniele...

DANIELE # A stasivi d’scurrènd ad mé?

DON ARTURO # U j èra la Maria Antonia c'la fasèva un paragon fra té e Tonino.

DANIELE # L’é tòtt tèmp pèrs. Fra mé e' Tonino l’é tròpa la difarènza.

DON ARTURO # A posta bèn. E li l'am stasèva dgènd che se l’an's foss sbaglièda alora, quand c'la fasé la su scèlta, chi lo sa? (Sospira rumorosamente)

DANIELE # Ma ormai a gli é totti ciacar inutili.

DON ARTURO # Quést l’é vèra. Parò se a pinsèn che Tonino l’é un po’ ad tèmp che e’ dà i nòmar...

DANIELE # I nomar ad ché?

DON ARTURO # A voj dì che l’ha cambié caratar. E in pézz. Stanot, par èsèmpi, e um pianz e’ cor a dil, stanòtt u in ha fat passé d’tott i culur.

MARIA ANTONIA # Mo mé vèramènt...

DON ARTURO # Stà zétta! Et ancora e' curagg ad diféndal?

MARIA ANTONIA # Mo mé a vldva di...

DON ARTURO # Stà zétta! (A Daniele) Al sét cosa ch'u j ha fatt stanòtt? Us n’éaprufité parché li l’é una dona. (A Maria Antonia) Avanti, di d’no se te e’ curagg

MARIA ANTONIA # Mò, mé vèramènt...

DON ARTURO # E stà zétta! (Maria Antonia sbalordita tace. A Daniele) A la vidat coma cl’é ardota? La fà pèna.

MARIA ANTONIA # Ma se vò am parmitì ad dì qualquèll...

DON ARTURO # A vùt pù sté zétta, sé o nò! Mo se stanot, in te tù pòst u j fòss sté Daniele, l’avrèbb fatt manch e’ gall e tù Tonino!

DANIELE # Quést l’è pòch ma garantì!

DON ARTURO # Par té, Maria Antonia, u j avrébb un’anma bòna, un galantom...

DANIELE # Par fé ché?

DON ARTURO # Par risolvar una situaziòn cuntrèria a e’ bon sèns e a la murèla. Té t’vì bènèssum che la Maria Antonia l’é ancora una dunèna méssa bèn, pulida, urdinèda e fata coma ch’us dèv par mandé avanti una famèja...

DANIELE # Sé,mé a véggh ignacosa, mo mé, c’sa j èntri?

DON ARTURO # Té, gnint... L’é un scors ch’us stasèva fasénd acsé... e sicoma che t’ci a qué (Maria entraFda destra col biccchierino di ciliege)

SCENA 9^ DON ARTURO MARIA ANTONIA DANIELE MARIA

MARIA # Bòna sèra Daniele. Um’èra pèrs d'sintì la vostra vòs...

DANIELE # Bòna sèra Maria.

MARIA # (Un pò seccata nel vedere Maria Antonia) Ohi, aj sì nènca vò...

DON ARTURO # (Prende il bicchierino di ciliege) Quésta l’épròpi una bòna idèa!

MARIA # Mo mé, vèramènt.a gli aveva purtedi par Daniele...

DON ARTURO # (A Maria Antonia) La gulusité l’é e mi difét piò grand e s’um tucarà d’andé a l’infèran la colpa la srà ad mi surèla. (Mangia le ciliege)

MARIA # E par Daniele?

DON ARTURO # A Daniele a j pèns mé. (A Daniele) I burdèll de zirqual i stà parparènd i pécch d’la chérta straza, parché té e la Maria Antonia an'andì a dè una pulidèna a la Cisa, vést che a sèn par Pasqua!

DANIELE # Vènt dé fà u j éra i péch dal Mission... adés u j é la cisa da pulì...E la pèga éla sèmpar quéla?

DON ARTURO # Sé! E signòr uv rèndarà merit. E che po’ d'fadiga che a fasì, l’è quèll che u j vò par scunté qualcadòn di vostar pchè.

DANIELE # Andèn pù a lavuré! (Si fa precedere da Maria Antonia e la segue verso la ChiesaU)

SCENA 10^ DON ARTURO MARIA

MARIA # Té, zà, l’é un pò ad témp che pé t’at divirta a fèm di spét.

DON ARTURO # Parché a dit acsé?

MARIA # Parché t’fé d’ignicosa par sdigném Daniele.

DON ARTURO # Nò! L'é una tù imprèssiòn.

MARIA # Arcòldat che un amor cuntrasté e’ pò avé dal broti cunseguènz.

DON ARTURO # Mo mé a spèr d’nò.

MARIA # Té pènsa a e’ fatt d’Giulietta e d’Romeo. Quèla la fò una tragèdia pruvuchéda da l’incumprènsiòn dal famèj...

DON ARTURO # Sé, mo Giulietta l’aveva 15 énn e Romeo un aveva 17.

MARIA # A posta bén! Lò is srèbb putù rassègné, cun tòt e’ tèmp ch'i avèva d’ad nènz, mo a mé, s’um scapa Daniele, c’sa m’avanzal?

DON ARTURO # Stà da sinti Giulietta... a vlèva dì Maria... Stà da sintì... se u t’avèss da scapé Daniele, e tù post l’é a qué, dacant a mé.

MARIA # Mo té t’ci mi fradél.

DON ARTURO # E un’t basta?

MARIA # Nò ch'un um basta! Té t’è fatt un patt cun e’ Signor, e par che patt te arnunzié a l’amor matèrièl. Mo mé di pétt an'ho fatt cun anciòn e a sò incora lèbra, dispunèbila, fiduciosa e cun tòta la mi curiusité intatta.

DON ARTURO # S’l’è par quèll, totti al don a gli ha la curiosità intatta... lntatta e svilupèda...

MARIA # Oja da ridar nènca mé?

DON ARTURO # A vidat, Maria, zèrti robb al và fati quand ch’us é zùvan, o si nò, cun tòta la curiusité che te' méss insèn, la tù dèlusiòn la putrèbb èssar tropa granda. E pù té ta nè anciona èsperiènza... lntant ch’us é zuvan, l’amor matèrièl, coma d’dì té, l’ajuta a pardunès i difétt... Ma se e' vnès che té e Daniele a j avèssuv bsogn ed pardunèv qualquéll...

MARIA # Mé di difètt an'ho, e gnèca lò!

DON ARTURO # Adèss parché av’avdì una ciòpa d'or a e' dé, zughènd a brèscula, biassènd dal zris sota spirit, (Ironico) baland e' tango... mo quand cheav'aréssuv da supurté da la matèna a la sèra, (Spingendo) e da la sèra a la matèna...

MARIA # Adés sté dvintènd vulghér.

DON ARTURO # Mo té che te passé totta la tu vita a l’ombra de campanil, cosa sèt d’stal ròb? Cosa sèt, té, di oman?

MARIA # (Scandalizzata) Oh! Ad fati ròbb ch’um tocca d’sintì, e da un fradél, par zònta! (Esce a destraFagitatissima)

SCENA 11^ DON ARTURO

DON ARTURO # Forsi la n’m’ha capì bèn... O che a sò sté mé ch’an um sò spieghé bèn... (Dalla comunexentra Tonino. E’ senza cappello)

SCENA 12^ DON ARTURO TONINO

TONINO # Bòna sèra... sgnor Arturo

DON ARTURO # Bòna sèra... don Tonino.

TONINO # Don Tonino a mé? Mo cosa a val a tiré fura?

DON ARTURO # E prém a sbaglièv a sì sté vò: e mé av sò avnù drì.

TONINO # Alòra a sén a pèra.

SCENA 13^ DON ARTURO TONINO CECILIA ISABELLA

CECILIA # (EEntra assieme a Isabella. Vedendo Tonino si fa immediatamente il segno della croce) Vade retro Satana!

ISABELLA # (Imita la madre nel farsi velocemente il segno della croce. Rivolta alla madre) Parché pù, mama, as segna fétt e' sègn d'la cros?

CECILIA # Parché la canonica è infestata da infedeli... Viva le sante crociate!!! (Va per uscire velocemente seguita da Isabella)

DON ARTURO # (La ferma, ridendo)Cus'él che t'avlivtia?

CECILIA # Mé, cun vò, an scòr piò, Infedele! Viva le sante crociate!!!

ISABELLA # Viva le sante crociate... (Alla madre sottovoce) Cus'élì mama 'stal crociate...??? (EsconoE)

SCENA 14^ DON ARTURO TONINO

DON ARTURO # (Ridendo)A j dbègna sòra?

TONINO # Nò, basta cun i pché!

DON ARTURO # A proposit ad pché, c’s’aviv magné a ir sèra?

TONINO # Parché?

DON ARTURO # Mé a j ho l’imprèssiòn che vò a siva piòtòst gulòs.

TONINO # Stavòlta l’ha indviné. Dònca, air sèra... air sèra... Ah, la Maria Antonia la m’ha parparé un brudétt d'pèss ch’l’èra la fèn de' mond.

DON ARTURO # Am scumétt ch’u j èra un bél pò d’pévar.

TONINO # L’ha vuté la piviròla. E mé a j ho dé l’azonta cun un mézz bichir d’asé!. Parché hoja fatt qualquèll d'mèll?

DON ARTURO # A magné un s’in fà mai de' mèll. Mò quand ch'us ha una zèrta eté e bsògna ‘sté attènt al cunsèguènz...

TONINO # Al ringrèzi par al sù prèmur, mò mé ha i ho una salut d'férr.

DON ARTURO # Méj par vò! Us vèd che e’ Signòr da là sò uv tèn una man...

TONINO # Par sté bèn d’salut e’basta avé la cusciènza tranquèlla cumpagna quèla ch'ha j ho mé e i mi soci...

DON ARTURO # Da bon? Quèsi quèsi am ségn nèca mé. Aj tuliv i prit in t’i anèrchich?

TONINO # U j é sté dal vòlt che an avèn tòlt di pézz.

DON ARTURO # (Ironico) A sò cunvènt nèca mé!

TONINO # E la Maria Antonia, dov’éla?

DON ARTURO # In cisa c'la pulèss... ormai l'é Pasqua...

TONINO # Mé a sò avnù par dij ch’a farò tèrd parché a j ho una riuniòn in te zirqual...

DON ARTURO # D'in dòv, in te zirqual Togni?

TONINO # Nò, in t’è zirqual di anèrchich.

DON ARTURO # A sò ch'ha l’avì avèrt da pòch e am scumètt ch'an l’avì gnèca fatt bandì?

TONINO # (Fingendosi meravigliato) Ha j ho propi fèd...

DON ARTURO # Oun ad ‘stì dé che a pèss da lé e a vègn mé a bandil!

TONINO # (Continuando lo scambio li ironie) Lò forsi un j cardarà, mo Gesù Crést l’era di nòstar!

DON ARTURO # (Fingendosi meravigliato) Da bon?!? U j era e’ Vèscuv cl’èra curiòs ad savèl. La prèma vòlta che a j vègh a j ha dègg. (Entra Sara dalla comunex )

SCENA 15^ DON ARTURO TONINO SARA

SARA # Bòna sèra.

DON ARTURO # Bòna sèra, Sara... A sit avnuda par dé una man a chi burdèll a fé l'èlbar d'Nadèl?

SARA # Sè, ma préma a vléva scòrar cun Riccardo. A s'èl vést?

DON ARTURO # Nò, mo a crid che e’ tardarà pòch.

TONINO # Alora, mé a vègh... bòna sèra...

DON ARTURO # Aspitì, Tonino, che a végn fura nenca mé. (Escono Don Arturo e Tonino dalla comune x)

SARA # Buonasera

SCENA 16^ SARA

SARA # (Dopo un pò va a curiosare alla porta di sinistra. Poi chiama) C'è Riccardo? (Si riporta al centro della scena, mostrando di attendere l’arrivo di qualcuno. Don Claudio compare a sinistraE )

SCENA 17^ SARA DON CLAUDIO

DON CLAUDIO # Nò, Riccardo un gnè, parò a j sò mè!

SARA # (Con disprezzo) Quand che ha j ho bsògn d'un prit a végh da don Arturo.

DON CLAUDIO # Sara mè at vòj dì dò paròl...

SARA # Sintén pù...

DON CLAUDIO # Parché at cit mésa cùn Riccardo?

SARA # In t'un chés de' génar l'è sémpar l'oman che e' tò l'iniziativa. Parchè un e' cmanda a Riccardo?

DON CLAUDIO # Parché, stavòlta, l'iniziativa ta lè avuda tè!

SARA # Par sù norma e régula mè an um sò maj ufférta ad anciòn! (Don Claudio la guarda quasi incredulo) Bèh, us capéss, an um sò maj uférta ad anciòn ch'un um stasés a còr in t'una manira particuléra... Mo us vèd che an simia adétt l'òn par cl'étra.

DON CLAUDIO # (Con forza) Nò, an simia adétt par anciòn virs!

SARA # Comunque um è bastéda c'la murtificaziòn che lè, e adéss se qualcadòn l'ha bsògn ch'us fèga avanti! (Fa per uscire, ma Don Claudio la prende per un braccio)

DON CLAUDIO # (Con lieve minaccia) Sara!

SARA # (Sorpresa e compiaciuta) A m'hal zà ciàap in paròla? (Don Claudio abbandona il braccio di Sara) Parché a s'aférmal? Mè, quand che a vòj, am li sméng sòbit agl'uffesi...

DON CLAUDIO # Sara, tè t'al sè che Riccardo l'èra impignè cun la Simona.

SARA # Impignè? Mo a j péral la paròla adata?

DON CLAUDIO # Tè lassa stè al paròl! Mè, forse, am séra sbaglié, ma se t'an ti fòss méssa in tè mèzz tè par mandè a mònt ignacosa, mè a sò sicur che Riccardo l'avrébb fatt e' su dvér.

SARA # E invézi... L’uomo propone e la donna dispone.

DON CLAUDIO # Sara, parché a l'èt fatt? Riccardo l'éra in obbligh cun la Simona!

SARA # Parché, cosa a j hala dè lì, piò che mè?

DON CLAUDIO # Cosa che la éva dè, an e' sò... (Con rabbia che non sa reprimere) parò la gl'ha dè préma che tè!

SARA # E và bèn! Se la Simona l'ha un dirétt ad précedénza, mè am pòss néca tirè indrì. Mo e' prémi ad cunsulaziòn, a mè, chi cmè dà?

DON CLAUDIO # (Disgustato) Tè t'an sì una dòna, tè t'ci una...

SARA # Basta acsè! An voj che e' féga di pchè par còlma mèja.

DON CLAUDIO # E pchè piò grand, dal vòlt, l'è quéll ad non éssar bòn ad dili, zérti paròl!

SARA # Còsa as cardéval, forsi, che la vita la fòss quéla che l'ha stugiè in ti livar, in Semineri? Nò, povar e' mi pritén inéspért e inconcludént. La vita l'è quésta! (Dalla comune entra Don Arturox)

SCENA 18^ DON CLAUDIO DON ARTURO SARA

Bona sera Don Arturo.

DON ARTURO # Bona sera. (Sara escexdalla comune. Don Arturo la osserva incuriosito)

SCENA 19^ DON CLAUDIO DON ARTURO

Mé c’la burdèla che là an sò mai st’ébòn d’capila. E té?

DON CLAUDIO # Gnèca mé. (Esce a sinistraE)

SCENA 20^ DON ARTURO

DON ARTURO # Mo quèla d'capì e d'fès capì da j zuvan l’é un problèma che e’ crèss tòtt i dé! Fòrsi la còlpa l’é de’ tèmp che e’ còrr tròpp in prissia (Si siede al tavolo, prende il mazzo delle carte, le rimescola e le dispone per fare un solitario. Don Claudio, agitatissimo entraEda sinistra. Ha in mano una busta aperta e un foglio)

SCENA 21^ DON ARTURO DON CLAUDIO

DON CLAUDIO # Don Arturo, chi él cl’ha purté ‘sta lèttra?

DON ARTURO # Me a créd ch’la sèja stèda la Maria de' fabar...

DON CLAUDIO # E quant'éla cl’è avnuda?

DON ARTURO # E srà una mèzz’ora... .

DON CLAUDIO # (Disperato) Oh purétt mé! (Si butta a sedere)

DON ARTURO # O insomma, as pol savé... (Prende la lettera dalle mani di Don Claudioe la legge) C's’ala fatt?! (E’ molto emozionato) Mò allòra e’ bsògna còrrar...!!!

DON CLAUDIO # (Sta quasi per piangere) Ormai l’étrop tèrd.

DON ARTURO # Alto, vèn cun mé! (Fa per uscire dalla comune, ma poi esce a destraFe rientra subito con un rotolo di corda. Via dalla comunexseguito da Don Claudio che si regge a stento.)

SCENA 22^ MARIA

MARIA # (Entra da destraF ) C’sa sral sté tott st’arméscul? L’arà avù qualquèll da dì c’un don Claudio. E mi Signor, ch’fat oman insupurtabil... (Si siede al tavolo, raccoglie le carte, le rimescola e le dispone una alla volta su due mucchietti per fare un gioco di divinazione) Questa l’épar mé e questa l’épar lò... questa l’épar mé e questa l’épar lò... (Indicando le carte) E difatti nènca al chért a gli um dà rasòn... Questa l’épar mé, questa l’é par lò... Ecco e’ pinsir fèss cl’ha lò... un amor viulènt e passiunèl... E c’l’eguièsta d’mi fradèl ch’un's vò cunvènzar... Questa l’épar mé, e questa l’épar Daniele... (Quasi impaurita) Eh! una furia scadnèda adirittura! (Sospira) D’zèrta che a vdèl acsé e’ parrèb quèsi impussibil... Mo se al chért al dis acsé, mé a n’i pòss fé gnint. Questa l’épar mé e questa l’épar Daniele. (Indica le carte) Ecco... ecco che l’ariva mi fradèll... e' solit rompiscatul... (Scocciata andrà al giradischi e rimetterà su lo stesso tango che ha fatto con Daniele. Ballerà da sola in maniera molto ridicola e in un casque si scontra con Riccardo che sarà entrato dalla parte del CircoloE )

SCENA 23^ MARIA RICCARDO

RICCARDO # (Chiederà preoccupato) Ha bisogno di qualcosa, signorina Maria?

MARIA # (Cercando di minimizzare, vergognosa ed imbarazzata) Nò.. um era casché e... didèl e a steseva zarchendal... (Si avvia verso il giradischi per spegnerlo)

RICCARDO # Non deve vergognarsi... Anch'io sono innamorato e faccio il poeta... (Sospirando) Eh... L’amore è come l'ispirazione per un poeta... se non la cogli al volo... addio poesia.

MARIA # L'ha rasòn! Coma che u li capéss bén lò, al dònn! Mo quant èla furtunéda la Simona...

RICCARDO # (Con circostanza)No... vede, adesso mi interessa la signorina Sara.

MARIA # (Meravigliata) O0hi... mé invèzi ch'am cardèva. che...

RICCARDO # Anch'io mi credevo... si vede che mi ero sbagliato! (Sospirando) Certo che l'amore è come un gelato, se non te lo mangi subito si scioglie come acqua.

MARIA # Pazienza. Alora mè a m’accuntitarò d’un semifreddo...

RICCARDO # (Altro tono)Si è vista Sara?

MARIA # A qué in canonica nò. Se la n'é in t’è zirqual cun i burdèll...

RICCARDO # Non c'è. Sono passato poch'anzi e non l'ho vista. I ragazzi stanno preparando gli addobbi e in Chiesa ci sono il signor Daniele e la signora Maria Antonia...

MARIA # La Maria Antonia e Daniele in Cisa... Da par lò?

RICCARDO # Sì, sono da soli!

MARIA # (Preoccupata) Alòra l’é mej ch’a i vèga a déuna man.

RICCARDO # Verrei tanto volentieri anch'io, ma stasera ho una riunione alla quale non posso assolutamente mancare.

MARIA # Che vèga pù là. (Ha fretta di spedirlo)

RICCARDO # Quando vede Don Claudio gli dica, per favore, che verrò domani sera.

MARIA # A j 'e dirò senz’étar.

RICCARDO # Bona notte.

MARIA # Bòna nòt. (Via Riccardo dalla comunex )

SCENA 24^ MARIA

La Maria Antonia e Daniele j è d'ad là, da par lò, in cisa? (Minacciosa) A gli a dègh mé! E che stopid d’mi fradèl ch'u j incuragia..!! Brotta schifosa d’una zvétta spnacièda, adès at métt a post mé!(Esce dalla parteU della Chiesa. Dopo una decina di secondi entra dalla comunex Don Arturo. La sua tonaca appare bagnata e infangata.

SCENA 25^ DON ARTURO

ed esce in fretta aF destra. Rientrax con un paio di coperte di lana, un telo da bagno e va alla comune ad attendere qualcuno).

DON CLAUDIO # (Dall’esterno) A i él inciòn?

SCENA 26^ DON CLAUDIO DON ARTURO SIMONA

DON ARTURO # Nò.

DON CLAUDIO # (Entra Don Claudioxdalla comune. Ha sulle spalle Simona svenuta, caricata come un sacco. Don Claudio fa scendere Simona e la sistema su di una sedia vicino al tavolo. E’ molto emozionato) Ch’la sèja ancora viva?

DON ARTURO # A mé um pé d’sé. Sènt seu j bat e’ cor (Si asciuga nel telo)

DON CLAUDIO # (Tasta un polso a Simona) Mé an sènt gnit...

DON ARTURO # Mo él a lé e’ còr? Sènt in te pètt (Don Claudio, imbarazzato, non sa dove posare la mano sul petto di Simona) Non cun al man... cun l’urècia! (Don Claudio appoggia un orecchio sul petto di Simona)

DON CLAUDIO # (Dopo aver ascoltato per un pò) E bat!... E bat!

DON ARTURO # A m'aracmand aglopla par bén in t’la quérta. (Don Claudio avvolge Simona in una coperta.) Par fortona che dl’acqua u j n’èra pòca.. Mo Parché a l’avral fatt? Té a sét gnint

DON CLAUDIO # (Imbarazzato) Mé nò. Mo spèrèn c’la sè dégga lì.

DON ARTURO # (Andando a prendere il vin santo) Prova d’avdé s’t’sì bòn d’féj arvì la bocca...

DON CLAUDIO # Par fé ché?

DON ARTURO # Par déj da bé un pò d’vèn sant. T’an vi coma cl’é sbiavda? Adèss ch’a j ho fatt la fadiga a tirèla fura d’in te pòzz, an avrébb che la murèss da e’ frédd. (Don Claudio sì dà da fare per aprire la bocca a Simona)

DON CLAUDIO # An a gli a fégh... L’é ingiarida coma un bacalà.

DON ARTURO # S’l’an fòss una fazènda sèria u j srèbb da ridar.

DON CLAUDIO # Parché?

DON ARTURO # Parché, d’solit, c’un cal don, la fadiga piò granda l’è quèlla d’fèglia asré, la bocca! (Dà il bicchiere a Don Claudio) Lassa ch’am prova mé. (Tenta di far aprire la bocca a Simona) Mé a sò piò pratich... Una vòlta a i avèva e sumar... Et vést ch’a gli ho fata? Dai, bòta zò! (Don Claudio dà da bere a Simona la quale tossisce violentemente) Incora una bcunè. (Don Claudio fa bere Simona. La ragazza tossisce, poi, quasi soffocata, finalmente apre gli occhi)

SIMONA # (Si guarda attorno. Parla a fatica) In dò a soja?

DON CLAUDIO # Sta tranquèlla, Simona, ormai t’sì fùra parèqual. (L’assiste)

SIMONA # An sò piò in te' pòzz?

DON CLAUDIO # Nò, adèss t’cì in canonica e t’sté bèn.

SIMONA # (Quasi implorando) Ma parché an sò piò in tè pòzz?

DON ARTURO # S’l'al dis un’ètra vòlta a gli a végh a buté nènca!

SIMONA # (Rabbrividendo) Oh, ad frèdd!!!

DON CLAUDIO # Bév un ètar po’ (La fa bere) Quest ut’arscaldarà... ut farà turné a e’ mònd.

DON ARTURO # (A Simona) Nò, a e’ mond a t'ho fat turné mé. Ma adès a voj savé e’ parché... (Simona non risponde) Avanti, la j sarà pù una spiègaziòn... E mi pòzz un srà miga la piscina Cumunèla (Simona si mette a singhiozzare. Rivolto a Don Claudio) Duv’ela c’la lettra? (Don Claudioporge la lettera a Don Arturo, il quale la esibisce alla Simona) Ma cosa èt scrètt ch'an ho capì gnit!? (Versa il vino in un bicchiere)In t’e’ pozz... cumpagna un gombar da tnì a mòll... Anzi, a simia dù i gòmbar a mòll... eeeeee...tcii... (Starnuto) Ecco, e quèst l’é e’ prèmi ch'um e’ tòch! (Don Arturo uscirà aFdestra, recupererà una tonaca ed un paio di pantofole e rientreràxsubito in scena)

DON CLAUDIO # Mo almanch scòrr, dì quaiquell (Simona tace.) Mo parché a l’ét fàtt?‘El stè par colpa ad Riccardo?

SIMONA # Mè av cmand pardòn... (Piange)Parchè an m'avì lass murì?

DON CLAUDIO # O insomma, u j srà pù un parché.

SIMONA # Sè, am sò butéda in te' pòzz parché Riccardo un um vò piò!

DON ARTURO # E at pèral d’avé fatt un bèl quèll? Se tòtt i ambrus ch’is lassa i s’andèss a butè int’e’ pòzz, un j srèbb piò una gòza d’acqua in vèll!

SIMONA # Mo lò un duvéva brisa lassèm (Piange) Mè a j avleva tròpp bèn!

DON ARTURO # Forsi l’avrà cardù d’avlètan nèca lò, e pù invèzi... (Starnutisce)

DON CLAUDIO # Salute.

DON ARTURO # Grazie. Et capì Simona? Lò l’é zovan e té t’ci zovna; e se av sì sbaglié una volta, a sì incora in tèmp, tott dù, par fé dagli amicezi novi. Lò u’s’travurà un’étra ragaza, tè t'at t’truvaré un ètar zùvnòt... E un pò a la volta, 'stè grand'amor t’an t’l’arculdaré piò.

SIMONA # Nò, l'è impussébil.Parchè mè a sò incinta.

DON ARTURO # (Interrompendo violentemente uno sarnuto che sta uscendo) Ah un capar!!

DON CLAUDIO # Oh no! (Si abbandona affranto su di una seggiola)

DON ARTURO # Mo a sìt propi sicura?

SIMONA # Purtropp sé.

DON ARTURO # E lò al sàl?

SIMONA # Nò.

DON CLAUDIO # E allora, parché t’an ha glié dètt?

SIMONA # Parchè an voj che lò um voja bén par cumpassiòn...

DON ARTURO # Don Claudio l’è un sù grand amigh, t’avdiré che u j pinsarà lò a fèl rasuné.

SIMONA # S'un sfòss méssa in te' mèzz la Sara e' srébb sté ignacòsa a pòst. Mò parché a l'hal fatt? Par lì Riccardo un é maj stè gnit.

DON ARTURO # Purèna, da una dona a j é da aspitès ignacòsa...

SIMONA # A sò pù una dòna néca mè e zerti ròbb an sò brisa bòna ad féli!

DON ARTURO # Té t’sì bòna d’fèn dal pèzz (Starnatisce) Eeecctttì! E questi a gli é al cunsèguènz.

SIMONA # La Sara la dis che i quatrèn i fà andè l'acqua pr'in sò.

DON ARTURO # Mocché mai. Dal volt e’ basta una bona pompa. Mo quatrèn o non quatrèn, Riccardo l’ha da fé e’ su dvèr. Don Claudio, accumpagna a cà la Simona e trova una scusa cun i sù

DON CLAUDIO # Va là, Simona, stà querta t'an cièpa frèd...

SIMONA # Don Arturo, an sò coma cl'andrà a finì 'sta fazénda, mo par adéss grazie!

DON ARTURO # Ringrazia Nostar Signor che stamatèna um'ha mandé a cumpré c'la corda par adubé la cisa, sinò addio Simona...

SIMONA # (Si alza in piedi) E forsi e' srébb stè mèj acsè.

DON ARTURO # E nò, carina! (Indica il ventre di Simona) Adèss té da pinsè che u j é lò, o lì cl’a seja!

SIMONA # (Un pò rasserenata) Quést an l'avéva cunsiderè... Grazie Don Arturo. Grazie par mè, par lò... o par lì c'la séja. (Si avvicina al prete non sapendo come esprimere la propria gratitudine.)

DON ARTURO # (Don Arturo afferra il volto di Simona fra le mani, la guarda intensamente e si stringe quindi la ragazza al petto. Mentre la ragazza riprende a singhiozzare, si emoziona a sua volta, si asciuga gli occhi e tira su rumorosamente col naso. Poi, staccandosi dalla ragazza volgendole le spalle per non mostrare la commozzione finge un falso sternuto) Mò guèrda ad raza ad fardor ch'ha sò andé a ciapé!

DON CLAUDIO # Vèn Simona. (Trascina Simona, avvolta nella coperta, fino alla comune. Simona si ferma e si volge)

SIMONA # E se 'stè fatt ul duvéss imparè un qualcadòn?

DON CLAUDIO # Stà tranquèlla. Al savèn nujétar tri... E incion ad nou e dirà gnitt!

DON ARTURO # (Grottesco, anche per stemperare una situazione fin gia troppo tesante) Al savén nujétar trì e San Jusèf... mò stà tranquélla, par lò a garantéss mè che un dis gnit!

SIMONA # Grazie incora, e bòna nòtt. (Esce dalla comunex accompagnata da Don Claudio)

SCENA 27^ DON ARTURO

DON ARTURO # (Solo. Si versa un bicchiere di vin santo. Beve tutto di un fiato. Entra MariaU come una furia, senza guardare Don Arturo, esce a destraF ) Còsa avrala fat? (Chiama) Maria... Mariolina... Marioluccia...

SCENA 28^ DON ARTURO MARIA

MARIA # (Seccata, appare da destraF) C’sa i él?

DON ARTURO # An zughén a brèscula stasèra?

MARIA # Mé e té?

DON ARTURO # Nò, i solit. Marco l’arebb da tardépòch, Daniele l’é a là che e’ sta fasènd un’opra d'carité!

MARIA # (Indignata) Dì piòtost che e’ sta fasènd un’òpra d’schivité!

DON ARTURO # (Facendo il tonto) E cun chi?

MARIA # Cun c’la spurcaciòna d'la Maria Antonia. Lò u j còrr drì e lì la scapa par non fès ciapé!

DON ARTURO # E alora, còs’et paura? lntant che lì l'an s’afèrma... un suzèd miga gnint...

MARIA # Arturo... Et fèd che la Maria Antonia l'as sèja fata ciapé?

DON ARTURO # Mé a spér d’nò.

MARIA # S’la s’éfata ciapé l’é una vigliaca!

DON ARTURO # Parché?

MARIA # Parché a sò sicura che al gamb la gl'ha piò boni lì.

DON ARTURO # Va là Maria, lé mèj che t’aj mèta una pré in sòra...

MARIA # La colpa l’é la tù! Té tèfatt ignacòsa par stachèl da mé.

DON ARTURO # Mé ha j ho sòl zarché d’fèt arvì j occ...

MARIA # Bròtt traditòr ch'un é ètar! Se a pèns a totti al vòlt ch’um ha lusinghé...

DON ARTURO # E mé se a pèns a tòti al zriz sòta a spirit ch’um ha magné!

MARIA # (Commossa) E pinsé che mé, par Daniele, an’ srébb butéda in t’é pozz!

DON ARTURO # Eh nò, basta cun i pozz!!! An n'in vòj piò sintì scorar (Entra Marco dalla comunex )

SCENA 29^ DON ARTURO MARIA MARCO

Ohi, Marco, a sit avnù par fé la brèscula?

MARCO # Sé, mé a srèbb avnù par c’la rasòn che lé. (Lascia cadere un foglio)

DON ARTURO # Ma cosa j èt in t’al man? Lassa che a vègga. (Prende il foglietto e lo legge) Tohhh!... Una puisèja?!? 'Ela un’imprèsa d’la tù zuvantò?

MARCO # Nò, l’é una surprèsa d’la mi vciaja...

DON ARTURO # Parché t’an s’la lèzz? Avanti, dijal nèca té Maria!

MARIA # Sintèn pù... .

MARCO # Mo sé, quést l’é un dènt cl’é mèj cavès sòbit. (Legge) “Presentimento” (Dalla Chiesa entra DanieleU )

SCENA 30^ DON ARTURO MARIA MARCO DANIELE

DON ARTURO # Oh, Daniele, vèn avanti! U j é Marco che e’ lèzz una puisèja d’amor a mi surèla. La s’intètula “Presentimento”... E adèss us la lèzz...!

DANIELE # (Meravigliato) Mo... ha l’al scrètta par lì?

MARIA # (Per far dispetto a Daniele) Un capèssl A j él da fèssan maravèja?! Par fébèla figura cun al donn, u j é chi ch’adrova al gamb e chi ch’adrova e zarvèl. Avanti sgnòr Marco, ch’u j dèga la mòla a la puisèja...

DON ARTURO # (Sbalordito) Quèsta pù a n’um l’aspitèva brisa!

MARCO # (Legge) “Presentimento. Dolce mi strugge un ansito di gioia ed erompe spretato dal mio petto...

DON ARTURO # Cum'ét dètt? (Prende il foglio e lo legge) Mocché spretato! “Ed erompe spietato dal mio petto... ” Ad fatt tip, un é gnèca bòn ad lèzzar la su scrittura... (Riconsegna il foglietto a Marco)

MARCO # (Legge) “... ed erompe spietato dal mio petto; io lo mando del core al mio diletto e gli dico: Va, va, prima ch’io muoia!” (Daniele indispettito, esce dalla comunex )

SCENA 31^ DON ARTURO MARIA MARCO

DON ARTURO # Và, và! E Daniele u s’é aviè! (Maria si asciuga una lacrima) Et vèst Marco... T’a l’è fata pianzar!

MARCO # Maria; mé av cmand scusa...

DON ARTURO # Va là ch’a t’cniòss bèn! Té, cun la tù faza da pèss in scatla, d’pèr l’individuv piò innuzént de’ mònd, mò quand ch'us trata ad dònn, té... te l’occ che e’ fa la spèja!

MARCO # Cus'hoja fatt mé? Mo vò a j avì voja d’scherzé!

DON ARTURO # L’é la brèsa! L’é la brèsa c’la dà fùra! Vèn a vdé Maria! Vén a vdé d'fatt fènoman... (Scrutando gli occhi di Marco imbarazzantissimo) Sé, l’é vera che in tl'òcc drètt u j é un prenzèpi d'cataratta, mo l’òcc stanch 'e starloca cl’é un piasé. Vèn a vdé Maria! (Fra sè.) Il gregge pastorale? Mocché mai: quèst l’é un branch ad piguar mati (Rivolto a Maria) E quèla là, c'la sgagnòla, l’é la pigra piò mata d'tòtt! (Cala la tela)

FFINE SECONDO ATTOE

FATTO TERZOE

E’ la vigilia di Pasqua. In scena sono Maria, Simona, Cecilia e Isabella.

SCENA 1^ MARIA SIMONA

SIMONA # (Che sta lavorando all'uncinetto) Sgònd a vò, Maria, e lavòr a val bèn acsé?

MARIA # (Controllando) Sicura. T'cuntenuv un etar pò e pù t'cmènz a cresar...

SCENA 2^ MARIA SIMONA CECILIA ISABELLA

CECILIA # (Entrando velocemente in scena, seguita da Isabella) In dò a s'él mèss Don Arturo?

MARIA # E tardarà pòch...

CECILIA # (Piccata ed irata) L'avèva détt che al sétt e' srèbb sté a cà!... L'é ormai agl'òtt!...

MARIA # Us vèd che e' Vescuv u l'ha tartnù piò de solit.

CECILIA # Ma coma as parmettal e' Vescuv! Un e' sà che ha j ho bsògn mé ad Don Arturo? L'é mèj ch'un spruva piò a fém un quèl de gènar... Se u j è una cosa cl'am fà andé zò ad tèsta l'é aspité!

SIMONA # Calma Cecilia... La calma è la virtù dei forti...

CECILIA # (Irata) Parché an srò miga agiteda? An sò mai stèda chélma acsè tant in t'la mi vita! (Piccata ed irata, rivola a Maria) Dgil vò... A sòja chélma?

MARIA # Cumpagna una pignata quand c'la bòll!

ISABELLA # La mia mamma non è mai stata così calma... (Rivolta alla madre) 'El a vera, mama, che t'ci chélma!

CECILIA # (Allarmata) Oh, Dio! Um vèn mél! (Toccandosi il polso) La pressiòn... (Toccandosi il polso) Oddio nèca l'infarto... am mur...

ISABELLA # Pronto mama, ecco al pastègli...

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente una.) La colpa l'é ad Don Arturo e de Vescuv! (Ne ingurgita velocemente una traendone velocemente beneficio) Furtona ch'um stà passènd... stavolta a sò stèda a lé lé par barandlé! (Sentendosi male di nuovo) Oh, Dio! Isabella dam sòbit un ciùculatèn...

ISABELLA # Pronto mama, ecco e' ciùculatèn...

MARIA # (Farà da eco a Cecilia, non sentita)E' zocar! Um é calé, ad bota, e' zocar!

CECILIA # (Ne ingurgita velocemente uno, facendosene dare immediatamente un altro da Isabella) E' zocar! Um é calé, ad bota, e' zocar! (Altro tono) Adèss am vègh a cà a magné, mo dop zèina a sò qué nèca e Don Arturo um duvrà dé dal spiègazion... L'é mèj par lò!

ISABELLA # L'é mèj par lò! (Esconox)

SCENA 3^ MARIA SIMONA

MARIA # An sò se ridar o sté sèria! Dal vòlt l'é una comica e dal vòlt l'é una pèna...

SIMONA # (Avvicinandosi a Maria con discrezione. Tono confidenziale e riservato) Maria, dgì sò, mo che sèja a vera e' fatt ad Daniele e d'la schèla?

MARIA # (Convinta) Mo us capèss cl’é vèra! Cun che pirol d’la schéla ch’us và a rompar propi in se piò bèll... Mé a l’ho bandètt zént vòlt che piròl! L'èra da dì... Us sà che e' gèval e’ fà al pignat e brisa i quirc! Mo mé, quèll ch’an sò stèda bòna d'capì, l’é coma cl’èva fatt che scalòn da muradòr a èssar a l’éd’acant a la finestra d'la Maria Antonia.

SIMONA # Fòrse u gl'avéva purtéda Daniele...

MARIA # L’é impussèbil! I muradur i larurèva a piò d’zinquanta mètar da lé, e par spusté che scalòn u i srèbb avlù, a dì pòch, dù o tri òman, mo ad quij rubòst! (Guarda fuori della finestra) La mi Madunèna se e' nèva... e Don Arturo che un's vèd ancora...

SCENA 4^ MARIA SIMONA DON CLAUDIO

DON CLAUDIO # (Entra dalla comunex) Bona sera!

MARIA # Bona sera!

SIMONA # Bona sera!

DON CLAUDIO # El zà turné, Don Arturo, da e’ Vescuv?

MARIA # Non incora! (Altro tono) Mé a vègh avdé se la cisa l’é a pòst. (EsceU)

SCENA 5^ SIMONA DON CLAUDIO

SIMONA # Dman l'è Pasqua... Coma cl'è béla la Cisa acsé adubèda!(Sorridendo) Hal vést San Jusèff... cun c'la faza surridénta e che bastòn in t'al man!

DON CLAUDIO # San Jusèf u l’avrèbb d'adruvé mèj e sù bastòn e picié adòss a tòtt quij che i sgarra! (Faccia perplessa di Simona) E zò bot a Riccardo e a la Sara! E bot a tott quij ch’i si arasmèja! A té par la tù tèsta balzana, a mé che a sò e’ piò imbezèll de' branch. E bòtt infèna che e’ bastòn un ha fatt e’ stupazz.

SIMONA # Don Claudio, lò a j hal scòrt cun Riccardo?

DON CLAUDIO # Sé, e e’ baston d’San Juséf e’ srèbb ancora pòch! (Simona china la testa rattristata). Par la Sara l’é sòl un caprèzi... Mo se Riccardo l’ha fatt e’ mèll e’ srà mané ad fé la pènitènza!

SIMONA # E la péniténza e' srébb quéla ad maridés cun mè!

DON CLAUDIO # Ma còsa èt capì!. Pòvra Simona! E pinsé ch’a sò sté mé che ha t’ho mèss in sté pastèzz.

SIMONA # Nò, la colpa l'è la mì e ad Riccardo.

DON CLAUDIO # Ma se mé a l’avèss cniunsù bèn.

SIMONA # Ma còsa a vòl... Se an sò steda bòna ad cniòssal mè che a l'avéva sémpar a lè d'acant...

DON CLAUDIO # Trop d’acant, Simona, trop d’acant! E stà ti fòss tnuda un po’ piò scosta adèss t’srèss un po’ piò alègra... (Improvvisamente dalla comunexappare il Miserabile.E’ di età indefinita. Ha capelli lunghi. Porta un cappello in testa. Alle mani un paio di guanti. Don Claudio e Simona appaiono scossi dall’apparizione)

SCENA 6^ SIMONA DON CLAUDIO IL MISERABILE

IL MISERABILE # Buona sera

DON CLAUDIO # Buona sera

SIMONA # Buona sera

IL MISERABILE # Am scusarì, mo la porta l'èra avèrta e a sò avnù dèntar. Am sò parmèss d'sturbé par cmandé la carité d’un pézz d’pan o d’un piatt d’amnèstra chèlda...  Fura l'é un frèd boia e se e' piòv a zilrott...

DON CLAUDIO # (Colto da carità cristiana) Che vègna pù avanti... E' Nòstar Signòr l'ha détt: Bussate e vi sarà aperto! Intant che av ascaldì un pò a vègh a sintì da la Maria. (Via a destraF)

SCENA 7^ SIMONA IL MISERABILE

IL MISERABILE # Incù l’é la vzèglia d'Pasqua... Chissà ch’un j sèja un bèl piat d’amnèstra cun i fasùl... Oh, sgnurèina... mo coma mai l’é acsé sèria? L’ha dù òcc scùr, che a guardèj in dèntar, e pè d’truvèss a cavàl dl’imbuccadura d’un pòzz sènza fònd. (Simona lo guarda impressionata) Ma fòrsi l’é mèj cambié argumént parché a scarzé cun i pòzz l’é fadiga savé quèll che e’ possa suzzèdar. (Da destra entrano Maria e Don ClaudioF)

SCENA 8^ SIMONA IL MISERABILE MARIA DON CLAUDIO

IL MISERABILE # Bòna sèra sgnurèina. A j hal dètt gnint e caplan?

MARIA # Sé, mo mé, piò d'un piatt d’amnèstra cun i fasul, d’prònt a n’ho ètar...

IL MISERABILE # Par al mi èsigènzl’é tròpp nènca quèll.

MARIA # Ch'us acomuda pù... (Precede Il Miserabile nell'uscireF)

SCENA 9^ SIMONA DON CLAUDIO

DON CLAUDIO # Prego... E bòn aptit!... (Altro tono) Mo chi sral che tip acsé uriginèl?L’ha quaiquèl d'misteriòs ch'an sò bòn ad spièghèm... (Altro tono) Forsi l’é colpa d’la fam. Adèss u j pènsa la Maria! (Dalla comunexappare Daniele. Ha un piede ingessato e si regge con un bastone)

SCENA 10^ SIMONA DON CLAUDIO DANIELE

DANIELE # Si può?

DON CLAUDIO # Avanti

DANIELE # Bona sera. A j él Don Arturo?

DON CLAUDIO # Nò, mo l’arébb da tardé pòch. Ch’us mètta insdé.

DANIELE # Grazie (Si siede)

SIMONA # Vò am scusarì, ma u s'è fatt térd e e' bsògna ch'am véga a cà!... A s'avdén piò térd a la Messa ad mezzanòtt... (Si avvia all'uscita)

DON CLAUDIO # Bona sera!

DANIELE # Bona sera! (Via Simonax )

SCENA 11^ DON CLAUDIO DANIELE

DANIELE # Quella l’é propi una gran bòna burdèla (Nasconde il piede ingessato. Continua il suo discorso facendo finta di ignorare gli sgardi di Don Claudio al piede) S’la fòss un oman, la Simona a la putrèbb paraguné a un péz d'pan, ma sicome l’é una dòna, a dirò cl’é bòna coma un pèzz ad brazadèla. (Ride da solo. Don Claudio indicherà il piede di Daniele.) A j ho capì, a lò u j intèrèssa piò e’ mi pì che la Simona...

DON CLAUDIO # Ma ganch par sogni!

DANIELE # Um pé quèsi impussèbil... cun tòti al ciacar che u j é sté in te’ paès... (Sospirando) Forsi l'é sté un sègn de' distèn. Mé che a pasèva da là, la Maria Antonia che la m’ha fatt un sègn da la finestra, che vigliach d’un scalòn da muradòr che e’ parèva piuvù da e’ zil... . Lò, don Claudio, ch’us mètta in ti mi pènn...

DON CLAUDIO # (Ridendo) Mé, vèramènt a sò un prit...

DANIELE # Eh, al sò che pé un quèll da ridar! Mo a mé che um è tucché la baza ha j ho ridù pòch! Ch’fat disastar... mé che a sèva armast ingambarlé in t’la schèla, la Maria Antonia che cardènd ch'am fòss amazé la s’èra a mèssa a stridar còma una tachèna, I vsèn d’cà ch'i sèra fètt tòtt a la finèstra par avdè e’ spettacul... E parèva d’essar a l’Arena d’Verona...

DON CLAUDIO # E adès cos'aviv intènziòn ad fé?

DANIELE # Coma a disal e’ pruvèrbi? “Chi rompe, paga”. E sicoma la Maria Antonia la dis che a l’ho cumprumèssa...

DON CLAUDIO # (Convinto) E l’ha rasòn... !.

DANIELE # Ma a l’ho cumprumèssa un quèll da gnint. Ch’fati rob! U j é d’la zènt che i dura di mis e di ènn ad andé a truvé dal sposi e la j và sèmpar lèssa, mé, cl’èra la prèma vòlta, guèrda quèll ch'um và a capité! E pù, sènza cunté che ch’i etar i passa da la pòrta e a mé invèzi um tuchèva ad passé da la finèstra...

DON CLAUDIO # E adés la Maria Antonia duv’èla?

DANIELE # L’é andèda a sté cun sù fradèl. A starèm d’avdé... Miga che a sèja incuntrèri a maridèmla... parò an pòss gnèca dì d’avé acsé una granda cuntintèzza! (Entra dalla comune Don Arturox)

SCENA 12^ DON CLAUDIO DANIELE DON ARTURO

Oh, ben arrivato!

DON ARTURO # Bona sera

DON CLAUDIO # Bona sera

DANIELE # A stasèva cundènd a don Claudio e’ fatt d’la schèla...

DON CLAUDIO # Fàtt e’ méll, e’ bsògna fé la penitènza!

DANIELE # La srèbb giòsta! Parò mé um tòca fé la penitènza sènza avé fatt e’ mèll! Anzi, mé, e’ mèll ha l’ho sintù!

DON ARTURO # L’é magara e’ vèra. Mo, tè, c’la sèra, l’amor u t'avèva dé a gl’èl...

DANIELE # S’a j avèss avù a gli èl, an avrèb miga e’ pì ròtt! Mé a sèva avnù a sintì par c’al chèrt ch’u j é da fé... .

DON ARTURO # Avrèn tèmp a scorar cun chélma. Prèma ad fé un pass e’ bsògna savé in dò ch’us mètt i pì!

DANIELE # A méttar i pì a duvèva sté atènt a andé sò par c’la schéla!

DON ARTURO # Beh, va mo là che mé, adèss, ha j ho quèll ètar da fé! A in scurarèn oun ad stjètar dé.

DANIELE # Basta che a fasegna prèst si nò, questa, l’é una fazènda c'la và a finì pèzz che i Promessi Sposi.

DON ARTURO # Mo gnèca par sògn. Bòna not.

DANIELE # Bòna nòtt...

DON CLAUDIO # Bòna not (Esce Daniele dalla comunex)

SCENA 13^ DON CLAUDIO DON ARTURO

DON ARTURO # Daniele u l’ha dètt par ridar, mo quèst l’épropi un fatt una spézi di Promessi Sposi. Anzi, l’é incora piò cumpliché. E, naturalmènt, u j é un prit vigliach e inconcludènt ch’us rassègna a féla pèrt de' don Abbondio

DON CLAUDIO # E chi él 'ste prit?

DON ARTURO # A sò mé.

DON CLAUDIO # (Meravigliato) Um pé quèsi impussèbil.

DON ARTURO # E fat l’é che la mi upinion l'an và d’acòrd cun quèlla de Vescuv... . Al sét còma ch'i dis in Germania? “Il superiore ha sempre ragione, specialmente quando ha torto.”

DON CLAUDIO # Mo d’prècis, c’s’al dètt?

DON ARTURO # L’ha cminzé a dì che mé e té a j avèn trasfurmé la canonica d’San Jusèf in t’un ufézi d’culucamènt per cuori solitari. Té, par Riccardo cun la Simona, mé par Daniele cun la Maria Antonia...

DON CLAUDIO # Mo totti stagli infurmaziòn acsé precisi, da chi agli hal avudi?

DON ARTURO # Da chi a vùt che ugli èva avudi? Da che pòrch de sgnòr Michil e da la Sara cl'é la sù dègna fiòla!

DON CLAUDIO # (Indignato) Ah brotta...!

DON ARTURO # (Lo interrompe) Alt! Batzènd e' babb ha j ho batzé nèca la fiòla!

DON CLAUDIO # E adès, cosa as fall?

DON ARTURO # In te' prèm artècul de’ nòstar regulamènt u j ésol una parola: Obbedienza!

DON CLAUDIO # Ma se l’obbedienza l’é in cuntrast cun la giustèzia, mé a sò pront a cumbattar e a suppurté nèca tòti al cunseguènz!

DON ARTURO # A sò mé che, coma paruch, a sò sota querèla con e' Vescuv...

DON CLAUDIO # E mè, invezi, an sò brisa in pèzz cun la mi cusciènza, e l'é un bèl po' pèzz!

DON ARTURO # Ad colpa a n'èt, té, se la Simona la s'é fidèda ad Riccardo?

DON CLAUDIO # Mé am sera zà pruspetté tòtt quèll che e' putèva suzzèdar, e in t'un chès cumpagna quèst a srèbb sté custrètt a fé un att ad giustèzia.

DON ARTURO # E cioè?

DON CLAUDIO # E cioè truvé un qualcadòn ch'us toja la Simona.

DON ARTURO # E chi putrebbal essar "stè qualcadòn"?

DON CLAUDIO # A putrèbb èssar nèca mé.

DON ARTURO # (Sbalordito) Té?!? A voj t'at arculda che té t'ci un prit!

DON CLAUDIO # E cun quèst?

DON ARTURO # Mé a voj t’cunsidèra ch'a sèn zà armèst tant puch...

DON CLAUDIO # E a fé i vigliéch a j èl la spèrenza ch'a carsègna? E che povar babèn cl'ha da nèssar, a l’hal d’avé un bab?

DON ARTURO # Un bab u l’ha zà. Anzi, un ha dù.

DON CLAUDIO # Chi él e' sgònd?

DON ARTURO # Mé che ha j ho salvé la vita a la su mama.

DON CLAUDIO # Va bèn. E allòra mé a srò e' tèrz!

DON ARTURO # Parò l’é boffa, un é ancora avnù a e' mònd e l'ha zà tri bèbb. (Viaxdalla comune. Dopo poco appare il MiserabileF)

SCENA 14^ DON ARTURO IL MISERABILE

IL MISERABILE # As pol avnì avanti?

DON ARTURO # (Sbalordito) E quèst chi él?

IL MISERABILE # A sò un purètt cl’é vulté in cà sù par cmandé la carité d’un piat d’amnèstra.

DON ARTURO # El sté acuntinté?

IL MISERABILE # Sé, e l’èra propi bona.

DON ARTURO # Alora... s’un ha bsògn d’ètar... (Tenta di congedarlo)

IL MISERABILE #(Fingendo di non capire) E acsé, e' nòstar caplàn, l’ha una gran voja ad fé da bab a che pòvar burdèl...

DON ARTURO # (Meravilgiato) Mo a lòc’sa i interèssal?

IL MISERABILE # Magari us putrèbb pinsé cl’èva nènca una gran voja d’fé da maré a la Simona.

DON ARTURO # Zuvnot, ch’um fèza e piasé d’dèi un taj

IL MISERABILE # Mo se Riccardo un vò fé e' sù dvèr e bsogna che puva lò, Don Arturo, a cunvenzal...

DON ARTURO # L’é tott tèmp pèrs... I mi argumènt a l’antiga, ch'un un catolich avanguardèsta cumpagna Riccardo, in fà ancion efèt. (Altro tono) Mo lò coma a fal a savé totti st’al rob?

IL MISERABILE # Am sò parmèss d’asculté la sù cunvèrsaziòn cun e' caplan.

DON ARTURO # E al sàl ch'us avrébb da vargugné?

IL MISERABILE # Mé a vlèva dì che e' putrèbb èssar pròpi un argumènt a l’antiga a cunvènzar Riccardo... On d’chi argumènt che méj ad lò un è bon d’adruvèj anciòn.

DON ARTURO # E cioé?

IL MISERABILE # Mé a pèns che quatar sganasson, in difesa d’la murèla cristièna, i srèb l’argumènt piò adat.

DON ARTURO # (Meravigliato) Quatar sganasson?

IL MISERABILE # In difesa d’la murèla cristièna. E s’un basta chi quatar, us pò crèssar la dos.

DON ARTURO # Mo lò, as pòl savé, par chi a m'hal tòlt?

IL MISERABILE # S'a j ho détt quèll che ha j ho dètt, l’é sègn ch’a sèra sicur d'putèl dì!

DON ARTURO # O insomma, a l’al avù e sù piat d’amnèstra?

IL MISERABILE #

DON ARTURO # E alora quèlla l’é la porta.

IL MISERABILE # Don Arturo, mé lò al faseva un tip manch parmalòs... Forsi am sèra sbaglié a giudichèl... Sé, parché quand ch'un prit us divèrt a zirandlé la nòtt cun un scalon da stanta-otanta kilo a caval d’la schéna... E adéss a vègh par e' mi distèn.. (Fa per andarsene)

DON ARTURO # (Agitato ed innervosito) Un mumènt. Mo lò chi él, un puliziòt in burghès?

IL MISERABILE # E che povar Daniele ch'us cardèva che c'la schéla u l'avèss purtèda a là la Pruvidènza...

DON ARTURO # Che dègga pian, ch’un sènta mi surela...

IL MISERABILE # E che pirol che rumpèndas l’ha arviné e' pé e la reputaziòn d’Daniele, chi cl'aveva sghé? (Don Arturo appare impaurito)

DON ARTURO # Lò l'é pèzz d'un puliziòtt. L'é e' Gèval in parsòna!

IL MISERABILE #(Ride) Stavolta u j ha quèsi indviné! E quindi ch’um lassa dì che se lò l'ha fat un schérz de' genar a un galantoman coma Daniele, an vègh e' parché che lò us'èva da vargugné a dé quatar sgnanasson a un disunèst!

DON ARTURO # Un é miga che mé am vargògna... l’é che e' Vescuv um'ha dètt ch’a lassa andé al robi par la su stré.

IL MISERABILE # Mo chi él e' Vescuv?

DON ARTURO # Par un povar prit d'campagna cumpagna mé, e' Vescuv l'él’istéss che seja e' Pèpa.

IL MISERABILE # E chi èl e' Pèpa?

DON ARTURO # (Scandalizzato) E Pèpa?!? Mo e' Pèpa... . l’ée' Pèpa!

IL MISERABILE # E par d’sora de Pèpa, chi chi é?

DON ARTURO # U j é e' Signòr. E cun quèst? Se e' Signor e' fòss a qué e um dgèss ”Té fà a l’arvèrsa ad quèll che e' dis e' Vescuv”, mé a j darèbb mént sòbit!

IL MISERABILE # E lò che e' fèza cònt...

DON ARTURO # Ch’a fèza cont?!? Nò, e' mi zuvnòtt, adèss a n'i sèn piò!. Mé an n’ho miga de' tèmp da pèrdar...

IL MISERABILE # Don Arturo, se lò un dà mènt a e' Vescuv, c’sa suzzèdal?

DON ARTURO # Gnint...

IL MISERABILE # Indò hal dètt ch'ul manda, Sua Eccellenza, par puniziòn?

DON ARTURO # (Impressionato) E lò coma a fàl a savèl?

IL MISERABILE # E alora, indò hal détt ch’ul manda?

DON ARTURO # Mé an dègh gnint, intignamod ha sò sicur che lò ul sà zà!

IL MISERABILE # A Santa Maria in Purocielo... una parochia sperduda in ti mònt fra Brisighéla e Maré... A dègghia bèn?

DON ARTURO # L’é impressiunant!

IL MISERABILE # Se a n’um sbèli, i sù vècc i fasèva i cuntadèn pròpi a là da chi chént...

DON ARTURO # L’è incredèbil!

IL MISERABILE # Nò. Quèst l’éun particulèr ch’a l’ho savù in t’un pòst indò ch’am sèva farmé a cmandé la carité d’un piat d’amnèstra.

DON ARTURO # Ma lò a magnal sòl d’la mnèstra?

IL MISERABILE # I dis che la fà bòn par svilupé l’inteligènza. E acsé e' nòstar Don Arturo, par la paura d’andé a respiré un po' d'aria d'muntagna, un s’arisga brisa ad fé gnint par cunvènzar Riccardo a maridèss cun la Simona.

DON ARTURO # Mo se nènca a l’amazézz ad bòtt, e’ putrèbb sèmpar di d’nò.

IL MISERABILE # Ma e’ putrèbb nèca dì d'sé!. E bastarèbb che una zèrta parsòna la dgèss la varité sora l'impruvvis innamuramènt che l'ha avù la Sara par Riccardo. E forsi u gni sarèbb gnanca sbogn d’mèttar in ovra i sganassòn

DON ARTURO # Ohi! E chi éla sta parsòna?

IL MISERABILE # Che sènta da Don Claudio, mèj d'lò un e' sà inciòn!

DON ARTURO # Parò mé a putrèbb zarché d'amasé al ròbb cun al bòni...

IL MISERABILE # E pinsé che a j avèva acsé un piò bèl cunzètt ad lò, dòp che fatarlèn de' pòzz... (Via dalla comunex)

SCENA 15^ DON ARTURO

DON ARTURO # (Sbalordito) E quést còma a fàseval a savèl?!? (Entra Maria da destraF )

SCENA 16^ DON ARTURO MARIA

MARIA # (Come trasognata) A s’él avié?

DON ARTURO # Sé.

MARIA # L’avèva un mod ad fé c’um dasèva sudiziòn. A t’al détt chi cl’é?

DON ARTURO # Mocché mai. Un ha fatt ètar che scòrar di mi afèri, e at garantèss cl’in savèva piò lò che la sèrva de' Vescuv.

MARIA # E cun mé l'ha fatt prècis. Mo quèll che um ha fatt piò impressiòn l'é sté quand cl'ha scòrt d'Daniele...

DON ARTURO # (Un po' intimorito) E... c’sa t’hal détt?

MARIA # L’ha tinté ad cunvènzum che Daniele e' fà bèn a maridèss cun la Maria Antonia parché u la sèlva da e' pché murtèl, e mé am farèbb un merit ancora piò grand a lassèl lèbar... Mò um l'ha dètt in t'un fatt mòd... Al sét che e’ sà nèca e’ fatt d’la schèla?

DON ARTURO # Nò!!!!

MARIA # E pù e' sà nènca chi cl’ha purtèda fèna sòta a la finestra d'la Maria Antonia...

DON ARTURO # E... A t'hal dètt?

MARIA # Nò. Mo ormai, par mé, un ha piò inciona impurtènza...

DON ARTURO # (Tranquillizzato) Méj acsé. (Pausa)

MARIA # Arturo, té a j cridat in ti mirèqual?

DON ARTURO # Don Claudio e' dis che j é al figurèn a prèmi in te' cuncòrs d'la religiòn!

MARIA # Don Claudio l’é un miscredènt. Mo t’é a j cridat, sé o nò?

DON ARTURO # Sé, mé a j crid!

MARIA # E mé, stasèra, am sò cunvènta d'pòsta. Che zuvnot cun che sguèrd acsé misterios, cun che mod ed fés capì prèma ancora d’arvì la boca, cun chi occ che i parèva che it lizzès fèna in t’e' fond d’l’anma... Mé, s'an avèss paura d’fé un sacrilégi at farèbb una cunfèssiòn...

DON ARTURO # Di pù sò...

MARIA # Arturo, sòta a che caplèn ridècul... cosa a j èral? E parché un s'l’é cavé gnèca a qué in cà, e gnèca i guènt?

DON ARTURO # Mé a pèns cl’avèss qualquèll da tnì nascòst... Mo c’sa vùt ch’a sèva!

MARIA # (Prende un Crocefisso) Arturo, a qué i spèn i ha lassé di brott segn...

DON ARTURO # (Spaventato) Ma còsa at vèn'l in t'la mènt!

MARIA # (Tocca le mani e i piedi del Crocifisso) A qué in t’al man e in t’i pì... i giùd i ha trapassé la chèrna.

DON ARTURO # Nò, basta!!!

MARIA # Parché, èt paura?

DON ARTURO # Nò, mo la srébb tropa grosa.

MARIA # Par on cl'é uniputént e dvènta fazil nènca l’impussèbil...

DON ARTURO # Nò, té t'còr trop cun la fantasèia!

MARIA # O insomma, té a i cridat, o nò?

DON ARTURO # Se un i crèd un prit, chi ch’i ha da crèdar? (Maria posa il crocefisso sul tavolo) Mo alora, se fòss acsé u s’arivarèbb a capì tòtti c'al ròb che l'ha dètt e che parèva che u li avèss vèsti cun i sù occ!E c’la fòrza d’cunvinziòn ch’l’avèva ados...

MARIA # A mé um ha cunvènta cun dò paròl!

DON ARTURO # Se un é un miraqual quést! E pù, aspèta, u j é sté un mumènt ch'um ha dètt che a fasèss cònt che e' Signòr e' fòss a qué.

MARIA # (Emozionata) E té?

DON ARTURO # Mé a j ho dètt ch'um parèva che e' fòss e' gèval.

MARIA # (Si fa il segno della croce) Libera nos Domine!(Si butta in ginocchio) Grazie Signor! Grazie ch’am avì parmèss d’avdèv cun i mi occ! (Dalla comune entrano Riccardo e Sarax)

SCENA 17^ DON ARTURO MARIA RICCARDO SARA

RICCARDO # Beh, cosa ha fatto la signorina Maria?

DON ARTURO # Gnint, la stà fasènd una nuvèna (Aiuta Maria a rialzarsi) Adès té và d’là che mé ha j ho da fé dò ciacar cun 'sti dù zuvnòtt.

MARIA # Ma a j èt mandé a ciamé té?

DON ARTURO # Nò. E nènc 'st’ariv impruvis l’é una cunfèrma d’la tù teurèja.

MARIA # Bona sera.

RICCARDO # Bona sera.

SARA # Bona sera. (Via Maria a destraF)

SCENA 18^ DON ARTURO RICCARDO SARA

RICCARDO # Io, Don Arturo, le chiedo scusa per l'ora tarda, ma siccome dobbiamo parlare del nostro matrimonio...

DON ARTURO # (Deciso) Par adès lassa sté la Sara, e scurèn sòl de tù matrimòni...

RICCARDO # Ma non è la stessa cosa?

DON ARTURO # Tant par cuncludar a la svèlta, té cun chi èt intènziòn d'maridèt?

RICCARDO # (Ride) Ah, ho capito, lei Don Arturo ha voglia di farmi ridere.

SARA # Io credo, invece, che Don Arturo ti voglia tirare in un tranello.

DON ARTURO # In tè tranél ta gli 'e tirat té, e stà atènta coma d'scòr, sinò at dègh quatar sgnasson ch'in cuntarà quant ad quij ch'un t’ha maj dé c'l'imbazèl ad tù pé!

RICCARDO # Ma le pare che sia un linguaggio da prete?

DON ARTURO # Sé. E adès, s’té voja d’fè al chért par maridèt, mé a sò pront. Mo la spòsa té t’al sé chi cl’ha da èssar!

SARA # Ancora con quella sbambocciata? Basta! Io ormai sono piena fin sopra agli occhi!

DON ARTURO # Nò, l’é la Simona cl’é pina! E che disunèst che lé... (Indica Riccardo) l’é quèll ch’u j ha fat fé l’indigestiòn!

SARA # Se ha fatto l'indigestione, prenda un purgante...

DON ARTURO # E purgant a tè dègh a té!!!

RICCARDO # Ma come si permette?

DON ARTURO # Té stà zètt! Si nò a té, oltre a e' purgant, at fègh mandé zò la bocia e' tòtt!

RICCARDO # Forse non è la serata giusta. (A Sara) Vieni che ce ne andiamo...

DON ARTURO # (Sbarrando loro la strada) Quand cl’é ora d’avièv al dèggh pù mé!

SARA # Questo fatto lo vado subito a raccontare a mio padre.

DON ARTURO # Bene! E se 'e vèn a qué, a j 'e fègh capì ancora mèj!

SARA # Riccardo, guai a te se ti lasci impressionare!

RICCARDO # Don Arturo, e se io volessi fare i miei comodi, lei cosa fa?

DON ARTURO # Invezi d'un matrimoni, a fègh un funèrèl, fà té, intignamòd la mi tarèffa l'é prècisa!

RICCARDO # Se bastassero le chiacchiere, lei sarebbe bravo di quel poco!

DON ARTURO # (Prende Riccardo per il bavero e lo scuote violentemente) Ciò, zuvnòtt... !!!

RICCARDO # Lei se ne approfitta perché è un prete.

DON ARTURO # (Si arresta suo malgrado e scaraventa Riccardo su di una seggiola) T’e' rasòn...

SARA # (A Riccardo) Se Don Arturo ha finito di fare i suoi esercizi spirituali, possiamo anche andarcene... (Riccardo e Sara fanno per uscire)

DON ARTURO # (Autoritario) Nò! Vò a n'nun muvì da què!  (Entra Don Claudiox)

SCENA 19^ DON ARTURO RICCARDO SARA DON CLAUDIO

DON ARTURO # Propi té! Don Claudio mé a voj che té 'dèga sòbit, sòbit cun Riccardo e' parché dl'impruvvisa còta d'la Sara...

DON CLAUDIO # (Meravigliato) Mo lò, c’sa sàl?

DON ARTURO # (Bleffando) Mé a sò gnicosa... Avanti...

DON CLAUDIO # Ecco... mé... veramènt...

DON ARTURO # Dijal coma cl'ha fatt a nèssar 'sté grand amòr.

SARA # (A Riccardo) Perché vuoi stare qui a perdere del tempo? (Entra Toninox)

SCENA 20^ DON ARTURO RICCARDO SARA DON CLAUDIO TONINO

TONINO # Bòna sera.

DON ARTURO # Bòna sèra Tonino

DON CLAUDIO # (Quasi implorando a Don Arturo) Forsi l’é mèj che a finègna 'ste’ scòrs un’ètra vòlta...

DON ARTURO # Nò, l’é mèj ch’al finiva sobit! Andi d’là in te' mi studi. (Sara fa per uscire al comune ma Don Arturo la ferma decisamente) Vaj nèca té, Sara! (I tre giovani escono a destraF)

SCENA 21^ DON ARTURO TONINO

TONINO # Forsi ha i ho sturbé una cunvèrsaziòn...

DON ARTURO # Mocché mai! I stà urganizènd una cumegia.

TONINO # Bene! Ela da ridar?

DON ARTURO # A ne' sò ancora... mo mé a spèr d'sé.

TONINO # Un’ètra volta ch’a nèssa, a voj fé e' prit nènca mé.

DON ARTURO # Parché?

TONINO # Parché vujètar prit an avì maj anciona bèga a e' mond!

DON ARTURO # (Ironico) Stavòlta a j avì dètt una gran varité!

TONINO # E pù, in piò, an avì maj d’ch’in fé cun c'al dòn!

DON ARTURO # Stavòlta a j avi détt una varité ancora piò granda!

TONINO # Eh, ch’brotta béstcia cl’él’animèl macòd! Che guèrda e' mi chès... Mé a tnèva d'occ la pòrta e li la si fasèva avnì in cà da la finestra!

DON ARTURO # Un mumènt. Daniele u s'é sòl pruvé, ma la j é andèda busa...

TONINO # S'un s'fòss ròtt che piròl, cosa a srèbbal suzzèst?

DON ARTURO # Mo e' piròl u s'é ròtt e un é suzzèst gnit!

TONINO # 'El 'e vèra che i stà parparènd al chért par maridès?

DON ARTURO # Sé!

TONINO # Bon viazz! E' capirà che un po' um spiés... Dop a tènt ènn ch’a sèmi insèn.. E as sèn nèca avlù bèn... Mé, par quèli che a gli era, dgèn acsé, al sù esigènz materièli, ha j ho sèmpar zarché ad fé e' mi dvèr... sòl che ultmamènt la dgéva che u la turmintèva e problema dl'anma! Mè a l'avrèbb putuda capì s'la fòss stèda una pèsga...

DON ARTURO # Tonino ch'an sdgegna dal sciucchezz!... L’anma a l’avèn tott... e sènza bsogn d’èsar dal pèsgh! Comunque lasèndla andé a e' sù distèn, a sì sté un galantòman.

TONINO # Mé a sò sté sòl cuèrènt cun i mi prinzépi. Sé parché se i mi prinzépi im dà e' dirètt ad cumbattar par la mi libarté, im dà nènca l’obbligh ad cumbattar per la libarté ad chiètar!

DON ARTURO # Brèv Tonino! E quèst e’ dimostra che l’anma a l’avì neca vò. (Sara entraFda destra ed escexsenza guardare i presenti, ne salutare)

TONINO # Parò ad bèla educaziòn!

DON ARTURO # Us vèd che in t'la cumègia che j ha da mèttar sò, l'ha da fé la pèrt d'la maleduchèda! (Altro tono) E cun la salut, Tonino, coma andègna? Vò a m'avì sempar dètt che a j avivia una salut ad fèrr... parò mè a pèns che un sèja pròpi acsé...

TONINO # (Arrendevole dopo una scena a soggetto) L'è magari a vera! E dùtòr l'ha dètt ch'um farèbb bèn l'aria ad culèina... (Amaro) E, invèzi am ardusarò a campé, a qué, da par mé, cun che po' d'pinsiòn che a cièp...

DON ARTURO # Mo sènt un pò! Tonino, mé a j avrèbb vòja d’fèv una pruposta.

TONINO # Sintén pù.

DON ARTURO # Mé an sò ancora sicur d'pòsta, ma fòrsi um tucarà d'cambié parocchia. E sicom che a j avrèbb d'andé in t'un pusticèn tranquèll in culèina... Parché an avnì cun mé?

TONINO # Mé?! A fé ché?

DON ARTURO # A vivar tranquèll... E intant a putrèssuv dèm una man in cisa e in tì lavur dl'ort!

TONINO # Mo c’sa disal? Un anèrchich che 'e và a lavuré par un prit? La srèbb tròpa gròsa!

DON ARTURO # Mo gnèca par sògn! Prèma d'tòtt a là un uv cniunsarèbb anciòn e pù, par avé la cusciènza tranquèlla, a putrèssuv sèmpar dì che a lavurì par e' compagno Gesù Cristo! An avì dètt cl'èra oun dì vòstar nèca lò!

TONINO # Mo lò a crèdal pròpi d'andèj in che pòst ch'um ha dètt?E coma as ciamla 'sta parochia?

DON ARTURO # Santa Maria in Purocielo

TONINO # (Ride) A j ho capì: l'é quèlla che in dialètt i la cièma " E purzil"!

DON ARTURO # Propi quèlla!

TONINO # Beh, mé an j dègh nè sé, nè nò. Parò par un catolich d'la mi fòrza quèla la srèbb la parochia giòsta!

DON ARTURO # E adès che vègna cun mé che aj voj fé sintì una bocia che ha j ho avèrt incù a mazdè...  (Da destraF entra Riccardo e si arresta come a voler parlare con Don Arturo)

SCENA 22^ DON ARTURO TONINO RICCARDO

Et bsogn d'dim qualquèll? (Cenno di assenso di Riccardo. A Tonino) Purtì paziènza... Fasim e piasé, Tonino, andì d'la un atum che u j è mi surèla... Mé ha vègn sobit... (Via Tonino a destraF)

SCENA 23^ DON ARTURO RICCARDO

(A Riccardo) E alora?

RICCARDO # (Vergognandosi) Don Arturo, io le chiedo scusa...

DON ARTURO # (Amorevolmente) A sò mé ch’ha t'ho da cmandé scusa...

RICCARDO # No, sono stato un imbecille e basta!

DON ARTURO # Ciò, s’t’al dì pù té!

RICCARDO # Ma non è grossa? Io la dovevo consolare da una delusione amorosa...

DON ARTURO # Praticamènt t'cirti la pala de' rozzal!

RICCARDO # Si! Bisogna dirlo che io ero il surrogato di un prete! (Altro tono) Povera Simona, che torto le ho fatto!

DON ARTURO # Té, una burdèla coma lì t'an t'la mèritivtia brisa, e dòp a quèll cl'é suzzèst, e' manch t'pòssa fé l'é quèll ad maridètla, e a la svèlta!

RICCARDO # Ha ragione. Ma se lei, Don Arturo, ci mettesse una parolina buona...

DON ARTURO # Al parulèn bòni d'cì pio' bòn ad dili té che mé... fatt avnì in t'la mént quèli che ta j e' dètt la prèma vòlta c'la té caduda in t'al braza, se a gli funziuné alòra, po' dès ch'al funziòna nèca adèss... E arcoldat ch'as vlèn mèttar drì a la svelta a fé al chért par maridèv.

RICCARDO # Senz’altro. Buona notte.

DON ARTURO # Bòna nòtt (Riccardox esce)

SCENA 24^ DON ARTURO MARIA TONINO

(Entrano F Tonino e Maria) Tonino, mé av cmand scusa s’an sò avnù a là d'ad là cun vò...

TONINO # Ma cosa a disal mai? A j ho fatt dò ciacar cun sù surèla... l’è una dona simpaticèssima.

DON ARTURO # (Rivolto alla sorella) E un bichir d’vèn a gli ét dé?

TONINO # Nò. La m'ha traté ancora mej, la m’ha dé dal zris sota spirit.

DON ARTURO # (Sinceramente meravilgiato) Acsé prést?

TONINO # Csa vòl di acsé prést? L’è ormai ag'ondg...

MARIA # E sgnor Tonino um ha dètt che forsi a s’avièn da qué.

DON ARTURO # Parché, at spièsal?

MARIA # A ne sò. E bsogna avdé in dò ch'it manda...

DON ARTURO # Beh, ad quèll a j avrèn tèmp a scorrar.

MARIA # E pù e sgnor Tonino um ha détt che forsi e vèn nènca lò. (Sorride) Parò, coma cl'é curiòsa la vita. (Cambiando tono. Con amore ed accarezzando il fratello) T'al sè che l'é za agl'ondg... Fra mezz'ora u j la mèssa ad Pasqua... t'ha té ancora da amané...

DON ARTURO # Sé, Maria... Non prèoccupèt... L'è Pasqua... (Facendosi il segno della croce) E Nòstar Signòr che e' risorz... Và pù in Cisa e prega... prega par tòtt... (Maria esceU )

SCENA 25^ DON ARTURO TONINO

TONINO # In Cisa... ch’us putrèbb dì cl’é la cà de' Popul nèch quèla! (Don Arturo sorride) Sgnòr paruch, se lò e' và in te' Pur Zil... mé a sò quèsi sicur ch’a j vègn drì.

DON ARTURO # Bene! Acsé a starèn alligar in t’e' stalètt... A vlèva pù dì in t'la canonica...

TONINO # E adès, se lò un ha gnint in cuntrèri e se la cisa l'è la cà de' Popul, mé a vègh a fé un salut al compagno Gesù Cristo.

DON ARTURO # A j ho capì! Dmatèna, par ciump' e' quèdar, a mètt la bangèra ròssa in se' campanil!

TONINO # Bòna idèa, a j fègh avé la mì... (EsceU )

SCENA 26^ DON ARTURO

DON ARTURO # Se a dégh a fé un quèll de' gènar, an m'um la chèv miga cun e' purzil... im dà la scumonica! (Rivolgendosi al pubblico) Parò, coma c'la dis mi surela "Coma cl'é curiosa la vita! O nò?!?"

SCENA 27^ SIMONA CECILIA ISABELLA

CECILIA # (Entranoxdalla comune. Vestono abiti da festa perché devono andare a Messa)Stasèra lò l'é turné a cà tròpp tèrd... E nou che a l'aspitimia...

ISABELLA # L'abbiamo aspettato tanto!

DON ARTURO # E Vescuv um ha tartnù piò de solit...

CECILIA # Ma coma as'èl parmèss! Un e' savèva che nou al stasimia d'asté? Quand che e' vnirà par al Cumanion l'in sintarà quatar!

ISABELLA # Ne sentirà quattro... (Rivolta alla madre) 'Se an in dgèn òtt un è piò tant!

CECILIA # (Autoritaria, rivolta a Don Arturo) Alto che e' vèga mò 'a amanès... Fra pòch u j è la Messa ad Mèzzanòt... E cus pètna, nèca, parché l'ann passé l'èra tòt spintacié e mé a voj che e' mi Paruch e sèja bèl in sl'alter!

ISABELLA # Sì, lo vogliamo bello!

DON ARTURO # Guèrda, stasèra am darò nèca e' gel, a sit cuntèta!... (Cecilia e Isabella borbottando esconoU )

SCENA 28^ DON ARTURO IL MISERABILE

DON ARTURO # (Si tocchera i capelli, sorridendo, mentre apparexdalla comune il Miserabile) Lò?!...

IL MISERABILE # Mé. Parché? (Don Arturo non parla) Un um dis piò gnint?

DON ARTURO # C’sa vòl ch’a dègga? An sò gnèca cun chi ch’am stèga scurènd...

IL MISERABILE # Parché chi crédal ch’a sèia?

DON ARTURO # Mé an sò cosa dim... mo mi surèla la s'é mèssa t’la tèsta che lò e sèja una parsona fora da l’urdinèri.

IL MISERABILE # Mo a e' dé d'incù, chi par un vèrs, chi par un ètar, a sèn tòtt fura dl'urdinèri. A e' dè d'incù la nurmalité l'è una vargogna!

DON ARTURO # Mi surèla la pènsa che lò e' sèja bòn ad fé dal rob... com'hoja da dì... miraculosi! Parò a mé l'am pé acsé gròsa!

IL MISERABILE # Ma par chì a m'hala ciap? Par Gesò Crèst?

DON ARTURO # Prècisamènt! E, s’a j ho da dì la varité, l’é un dobbi c’ha l’ho avù nèca mé! Cun toti c’al robb che e' savèva sora d'mé...

IL MISERABILE # Ma l’é logich. E' sù l’é un paès talmènt znèn... .

DON ARTURO # E chi scurs che ha j ho fatt cun e' Vescuv a quatar occ?

IL MISERABILE # Lò, stasera, prèma d’avnis a cà, èl mò passé da e' Paruch d'San Zvan?

DON ARTURO # Sé.

IL MISERABILE # E cun lò hal mo dètt qualquèll sòra la cunvèrsaziòn cun e' Vescuv?

DON ARTURO # Sé...

IL MISERABILE # Mé, in che mumènt, a sèra in t’la cusèna de parùch.

DON ARTURO # A magné d’la mnèstra?

IL MISERABILE # Mo l'an èra gnit ad spècièl! A vèdal, mé a sò un oman cumpagna tòtt chiètar...

DON ARTURO # E che fat d’la schèla? Quéll l'èra un misteri par tott.

IL MISERABILE # Fura che par mé. Sé, sgnòr paruch, mé c’la sèra ha l’ho vèst e l’é sté propi per quèll ch’um é avnù la curiosité d'cniòssar tott e' rèst di su affèri. Mo che e' stèga tranquèll, mé ha sò un bòn catolich e al buièd che fà un prit an li vègh a cunté a inciòn... (Altro tono) Pòch fà ha j ho vèst che Riccardo l'é andé fura dòp a la Sara e j avèva, tott dù, la faza bura.

DON ARTURO # E pé che Riccardo l’èva capì e' sbali che stasèva fasènd.

IL MISERABILE # Bene. E a j él sté bsògn di sganassòn?

DON ARTURO # Mo c’sa disai mai? Mé a sò una parsona acsé delichéta!

IL MISERABILE #(Ride) Da bon? E c’la spassigèda cun che scalòn da stanta/otanta chilo a caval d'la scheina?

DON ARTURO # Beh, quèll l'é sté un mumént ad dibulèzza...

IL MISERABILE # A la faza d'la dibulèzza! E adès, se un ha ètar da cmandèm...

DON ARTURO # (Minimizzando la curiosità) Miga mé... mi surèla... la s’é fata impressiuné da chi guènt da che capèl che e' porta.

IL MISERABILE #(Sorride) A j ho capì. (Prende il Crocefisso dal tavolo) Mo mé a putrèbb avé una malatèja d’la pèll...

DON ARTURO # A putrèbbla avèla... o ha l’ala?

IL MISERABILE # Ah... Ah... Mo alora la n’é miga curiosa sol sù surèla!

DON ARTURO # Beh, l'é vera che la curiosité l’é una prerogativa dal don, ma sicòm che a purt la stanèla nèca mé... E pu adés che, par dé mènt a lò, a i ho armés la parocchia d'San Juséf... avrébb immanca avdé se e' zùgh e' vél la candèla.

IL MISERABILE #(Si tocca il palmo di una mano) A j ho capì, lò l'avrèbb avdé... A proposit d’zùgh, lò al maj zughé a poker?

DON ARTURO # Nò. Parò a cniòs al règul...

IL MISERABILE # E, quindi, as putrèssum fé una partida.

DON ARTURO # Mé, verament, a j ho sòl al chért rumagnoli.

IL MISERABILE # A la farèn sènza chért; e in t'e' post dal chèrt adruvarèm al ciacar. (Pausa) Lò, Don Arturo, nèca sl'é andé contar la vulunté de Vescuv, él cunvènt d'avé fatt un opra bòna?

DON ARTURO # Mé a pèns d'sé.

IL MISERABILE # Mo ul sà che, dal vòlt, a fé dagli opar bòni, us pò avé dal bròti consèguènz... E sicom che lò, cl’opra bona, u l’ha fata un pò par colpa mèja, e par e' fatt d'savé se e' zùgh e' vèl la candèla, lò e' srèbb curiòs d'savé còsa che u j é sòta a 'sti guènt...

DON ARTURO # Mé a srèbb curios...

IL MISERABILE # Anzi, l’é un su dirètt... Sé, Parché lò cun la su bòna aziòn l’ha zà mustré e' sù zugh; e quindi adés um tucarébb a mé a fè avdè quèll che ha j ho in t'al man...

DON ARTURO # Mea culpa!

IL MISERABILE #(Inizia a sfilarsi lentamente il guanto di una mano) 'El èmuziuné?

DON ARTURO # Sé!... .

IL MISERABILE #(Continua lentissimamnete l'operazione) Invizi dal zènq chèrt, a i ho zènq dìda... (Si arresta) E adès... ch’u j apènsa bèn. A m'l'hoja propi da cavé 'ste guant?

DON ARTURO # (E' congestionato. Si allarga il colletto. Dopo una pausa significativa) Nò, l'é mèj ad nò!

IL MISERABILE #(Sorridente) Parché?

DON ARTURO # Parché se lò e' fòss propi quèll che e' pènsa mi surèla, e' srèbb trop bèll, mo la mi pardida a poker la srèbb zà finida.

IL MISERABILE # E invèzi la su partida, par scruvì e mistèr piò grand de' mond, l’ha da duré infèna a l'ultum dé d’la su vita. Brév Don Arturo, l’ha capì quèlla cl'é la règola piò impurtanta de' zugh d'la vita. E la curiosité ch’us é armast stasèra ch'us la tègna dacònt, parché l'é una chèrta impurtènta nèca quèla. (Si avvia) A ho incora un quèll da dij... e l'éche a zughé contar a c’l’avèrsèri ch’a s’atruvarèndnenz in t’l’ulturn dé d'la nostra vita, e "bluff" un conta gnit. Bòna nòt, Don Arturo. (Viaxdalla comune. Don Arturo si butta in ginocchio mentre nel fondale si illumina il crocefisso. Cala la tela.)

FFINE DELLA COMMEDIAE

 Agosto 1975